10. december 1989 sa navždy zapísal do dejín Slovenska a Európy. Pochod „Ahoj, Európa!“ sa stal jedným z najvýraznejších symbolov pádu komunistického režimu – masový prejav túžby po slobode, ktorý spojil desiatky tisíc ľudí a otvoril dvere do novej éry.
Pochod zorganizovala Verejnosť proti násiliu, pričom jeho iniciátormi boli Ladislav Snopko, Ján Budaj, Martin Bútora a Milan Kňažko. Ľudia sa stretli v Sade Janka Kráľa, odkiaľ sa vydali pešo smerom na Devín a následne do rakúskeho Hainburgu. Odhady účastníkov sa rôznia – niektoré hovoria o 40–50 tisíc, iné dokonca o viac než stotisíc ľuďoch. Pre všetkých však platilo jedno, že po dlhých rokoch, mnohí prvýkrát v živote, prešli slobodne cez železnú oponu.
Termín podujatia nemohol byť symbolickejší. 10. december je Medzinárodným dňom ľudských práv, a práve v ten deň prezident Gustáv Husák vymenoval prvú väčšinovo nekomunistickú vládu po štyroch desaťročiach. Následne abdikoval – a tak sa stalo, že v deň, keď kedysi vyhlásil „Hranice nie sú korzo“, sa hranice skutočným korzom stali.
Obrovská vlajka, ktorá vznikla za jednu noc
Jedným z hrdinov dňa bol aj horolezec Zoltán Demján. Je prvým Čechoslovákom, spolu s Jozefom Psotkom, ktorý dosiahol vrchol Mount Everestu v roku 1984 a zároveň jeden z mála ľudí na svete, ktorý vystúpil na najvyššiu horu sveta bez použitia kyslíkového prístroja.
Demján a jeho priatelia, výškoví špecialisti, dostali od organizátorov úlohu: zlanením zo skalného brala pod hradom Devín mali vyvesiť československú a rakúsku vlajku. Rakúska vlajka bola k dispozícii, no tak veľká československá vlajka v Bratislave neexistovala. A tak sa výroby ujala Demjánova manželka, ktorá viac ako päťmetrovú vlajku ušila počas jednej noci.
Demján spomínal: „Skoro ráno, bola zima a mrzlo. Zlanili sme z hradu, zavesili vlajky na stenu a dali sme si v bufete pri hrade horúci čajík s panákom. Boli sme smelí a povedali sme si — keď už padla Železná opona, načo sú tu tie drôty?“
A tak, s kliešťami z Avie vošli k plotu a prestrihli ostnatý drôt. Krátko nato dorazil zmätený príslušník Pohraničnej stráže, ktorý na nich kričal, no horolezci ho posmeľovaní atmosférou historickej chvíle poslali „do teplých krajín“. Keď prišiel major „červený ako paprika“, situácia už bola nezvratná: zástupy ľudí prichádzali ku hranici a vojak nezmohol nič viac než mávnuť rukou.
„To bol veľký zážitok, že sme sa konečne mohli dostať za Železnú oponu,“
uzavrel Demján, ktorého fotografia s trikolórou na čiapke sa objavila aj na titulke časopisu Verejnosť.
Devín a Dunaj plný piesní a radosti
Na Dunaji bola pri tejto príležitosti ukotvená loď na ktorej hral a spieval Karel Kryl. Na hrade Devín sa nijako nezaostávalo za dianím pri rieke. Podľa Ladislava Snopka tam bolo „asi desaťtisíc ľudí“, spieval Peter Dvorský, na brale svietila obrovská československá vlajka a výtvarník Daniel Brunovský vytvoril obrovské srdce z ostnatého drôtu – symbol toho, že aj v drôte, ktorý kedysi rozdeľoval, je možné nájsť nový začiatok.
Snopko si spomínal: „Na improvizovanej tribúnke na nábreží sme stáli s mikrofónmi, oslovenie ľudí zaznievalo z lode smerom k Devínu. Keď Rakúšania rátali ľudí, vzdali to pri stotisíc. A to najúžasnejšie bolo, že všetci odišli a všetci sa vrátili. Neudialo sa nič, čo by narušilo to čaro Nežného novembra.“
Ján Budaj zas pripomínal na ťažkosti, ktoré boli spojené s prípravou pochodu. Vrásky na čele im robila predpoveď počasia. V ten deň malo byť -10 °C. Zložité mohlo byť aj vybavenie jednodňového porušenia zákona, aby sa pri príchode do inej krajiny nekontrolovali doklady. Rakúsky parlament však vzhľadom na historické okolnosti mimoriadne zasadol a zrušil na jeden deň túto povinnosť. Pohraničníci mali ľudí registrovať, ale napokon hárky povyhadzovali do vzduchu a rezignovali. Táto bezprostrednosť a ľudskosť dodala pochodu atmosféru, ktorá sa pre mnohých stala nezabudnuteľným životným zážitkom.
Koniec ostnatých hraníc
Udalosti nasledujúceho dňa ukázali, že sloboda už nie je len symbolická. 11. decembra 1989 vojaci Pohraničnej stráže začali odstraňovať ženyjno-technické zátarasy v okolí Devína. Išlo o oficiálny krok čerstvo vymenovanej federálnej vlády, ktorá rozhodla o likvidácii častí Železnej opony na hraniciach s Rakúskom. To, čo horolezci začali kliešťami, štát už nedokázal zastaviť.
Pochod z 10. decembra 1989 dnes vnímame ako jeden z najjasnejších momentov Nežnej revolúcie. Nebol to protest ani konflikt. Bol to manifest radosti, návratu spojenia s Európou a celým svetom.
Autorka: Martina Lábajová
