Pred 56 rokmi, 16. januára 1969, sa na Václavskom námestí upálil študent Jan Palach, aby prebudil československú spoločnosť, ktorá upadla do pasivity po okupácii krajiny vojskami Varšavskej zmluvy. O tri dni neskôr, 19. januára 1969, na následky zranení zomrel.
Jeho čin zarezonoval aj na Slovensku
O rôznych formách prebudenia spoločnosti v Prahe toho vieme pomerne dosť. Či už išlo o protestnú hladovku, ktorú začali držať študenti na mieste upálenia Jana Palacha alebo o samotnom pohrebe, ktorý sa konal dňa 25. januára 1969. Vtedy sa k smútočnému sprievodu pridalo niekoľko desiatok tisíc ľudí a stal sa tak zároveň veľkým protestom proti pokračujúcej okupácii.
Už málo sa ale vie, že ľahostajnými nezostali ani obyvatelia na území Slovenska, ktorí si o Palachovom čine v novinách prečítali len nejasné správy, ako išlo o zúfalý akt labilného študenta.
Akt Jana Palacha spôsobil silnú reakciu najmä medzi vysokoškolákmi. Pred hlavným areálom Univerzity Komenského v Bratislave sa konala niekoľkodenná pietna akcia, počas ktorej študenti držali čestnú stráž a organizovali petíciu na podporu splnenia Palachových požiadaviek. Niekoľko z nich sa rozhodlo držať hladovku.
Dňa 25. januára 1969 sa odohrala v Bratislave panchýda za Palacha. O proteste proti sovietskej okupácii nám porozprávala klaviristka Elena Letňanová, ktorá bola jednou z lídrov a líderiek pochodu na počesť Jana Palacha.
Narodila 23. októbra 1942 v Bratislave a vyrastala v rodine, ktorá si hlboko ctila demokratické zásady. Už ako 10-ročná vnímala, keď sa jej rodičia rozprávali o vykonštruovanom procese s Rudolfom Slánskym: „V živote by som do takejto strany nevstúpila už len preto, že zakladať si svoje šťastie na nešťastí druhých, nie je cesta k slobode. Už vtedy som cítila, že je potrebné, aby ich niekto potrestal.“
Hlboko ju zasiahla správa z dňa 16. januára 1969, kedy sa na protest proti postupnej normalizácii spoločnosti obetoval študent Karlovej univerzity Jan Palach.
Prípravy na protest
„Prišiel k nám večer náš priateľ Martin Bútora a povedal nám, že sa mladý človek, sotva 20-ročný študent, polial benzínom a horiaci bežal po Václavskom námestí. V novinách sa objavili len obyčajné tri vetičky, že psychicky labilný študent sa zapálil a zbytočne hazardoval so svojím životom. Pre nás to, samozrejme, bol druh protestu a v tej chvíli sme pochopili, že nás Palach svojim príkladom zapálil tiež.“
So svojím manželom, matematikom a spisovateľom Andrejom Mrázom a ďalšími priateľmi sa preto rozhodli, že to nemôžu nechať len tak.
„Deň pred protestom sme do štvrtej rána telefonovali známym a priateľom, aby sa k nám pridali. Že sa stretneme o tretej poobede na, vtedy Gottwaldovom námestí, dnes je to Námestie slobody.“
Prišlo až 2000 ľudí
Nasledujúci deň, 25. januára, sa stretli na dohodnutom mieste. Zo začiatku ich bolo veľmi málo. Postupne sa k nim pridávalo čoraz viac ľudí a vtedy si všimli, že neďaleko nich zastavili dva autobusy s nadpisom ZÁJAZD. „Boli v nich oblečení ľudia, ktorí z diaľky síce pôsobili ako robotníci, ale bola to polícia. Na to sme prišli až neskôr.“
Ozbrojení policajti ich prvýkrát obkľúčili pred Grasalkovičovým palácom a jeden z nich do amplióna kričal, že sa majú rozísť.
„Ja som sa vtedy prvýkrát roztriasla. Lebo som dovtedy ešte nikdy v živote nevidela zbrane, ktoré mali byť na nás namierené.“
Útekom pod Michalskú bránu sa im však podarilo zbaviť sa ich. „A práve tam sa začal ten sprievod obrovsky rozrastať. Keď som sa obzrela, bolo nás tam možno okolo dvetisíc.“
Elena kráčala na čele pochodu a na prsiach hrdo držala portrét Jana Palacha, vystrihnutého z novín.
Blížili sa k cieľu - Univerzite Komenského. Tam už na nich čakali policajti s vodnými delami. „Môj manžel schytil amplión a zareval na šéfa policajnej skupiny. Ten sa tak zľakol, že zmeravel a v tej chvíli sme prerazili našimi telami zástup policajtov a vošli sme do auly univerzity, kde už bol katafalk za Jána Palacha potiahnutý čiernou zástavou. Pamätám si, že som si celý čas chránila ruky. Dala som si ich za chrbát, ak by na mňa strieľali, tak na telo. Ruky musím mať ako klaviristka chránené. Vtedy som nachvíľu tú novinovú fotografiu Palacha skrčila a potom som ju zase vystrela, keď už som bola dnu v aule.“
V mene študentov predniesol smútočný prejav za Palacha Stanislav Fila. „My sme boli ten demonštračný sprievod a on bol hovorca celej študentskej skupiny, ktorá sa zhromaždila na Gondovej ulici a potom prešla na Šafárikovo námestie,“ upresňuje. Pre Elenu bol Jan Palach skutočný hrdina. Svoj čin aj napriek nepríjemnostiam, ktoré si po panychíde prežila, neľutuje.
„Bol to jeden z najväčších činov v mojom živote, lebo bol spojený s charakterom a povahou človeka. Za druhé, bol to nezrelý predchodca novembra 1989. Boli tu ľudia, ktorí mali odvahu povedať, že ten sprievod za Palacha nebol iba panychídou a prejavom solidarity s Prahou a s jeho najvyšším morálnym činom. Bola to zároveň aj najväčšia demonštráciou proti komunistickej moci.“
Následky smelého činu
V roku 1971 dostala od SLOVKONCERTU (vtedajšej umeleckej agentúry), presnejšie od M. Palovčíka, ústny zákaz koncertnej činnosti. Dôvodom bola účasť na demonštrácii za Palacha. „Môj osud bol spečatený. Ako 28-ročná osoba na začiatku svojho kariérneho rozkvetu, už som hrala aj medzinárodne, som musela byť so zavretými ústami a so zavretými rukami nečinná. To je vlastne smrť.“
Život v krajine, v ktorej mala zakázané verejné účinkovanie a dcéra, ktorá sa nemohla stretávať s Eleniným ex-manželom, boli hlavné dôvody jej emigácie. V roku 1984 emigrovala do Talianska a o 8 mesiacov nato do USA, kde sa jej kariéra obnovila. Pôsobila ako vedúca Katedry klávesových nástrojov na University of Dayton. Po roku 1992 sa vrátila na Slovensko. V súčasnosti žije v Bratislave a popri penzii aktívne koncertuje na Slovensku a v zahraničí.
„Zatvorené hranice, to je ďalšia veľká výčitka komunistickej strane a vláde a všetkým tým zbabelcom, ktorí sa dali na tento prosovietsky kurz a spôsobili normalizáciu, ktorá sa síce neutrálne volá normalizácia, ale zničila životy toľkým ľuďom, že sa na to proste nedá zabudnúť.“
Palachov čin vyvolal v Československu ale aj vo svete presne taký ohlas, aký zamýšľal. Komunisti sa snažili jeho čin, ktorý mal obrovskú odozvu utajiť, no nepodarilo sa im to. Po zákaze spomienkovej akcie k 20. výročiu upálenia Jana Palacha prichádzali od 15. januára 1989 na Václavské námestie davy ľudí, aby si uctili jeho pamiatku. Dialo sa tak aj napriek policajnému násiliu. Tieto demonštrácie vošli do dejín pod názvom Palachov týždeň a boli predzvesťou pádu komunistického režimu v Československu.
Autorka: Martina Lábajová
