Fedor Blaščák (1975) je filozof, publicista a aktivista. Zaoberá sa súčasnými dejinami a politikou pamäti, vzdelávaním a kultúrou. V mimovládnom sektore a neziskových organizáciách pôsobí viac ako dvadsať rokov, pomáhal zakladať a do roku 2018 viedol Asociáciu firemných nadácií a nadačných fondov, bol aj vyjednávačom tretieho sektora v prospech mechanizmu daňovej asignácie. Je spoluautorom seriálu ŠtB: Prísne tajné, ktorý od septembra 2022 vysiela RTVS. Od októbra je novým riaditeľom Nadácie otvorenej spoločnosti.
Pripravil: Lukáš Onderčanin
Foto: Robert Tappert, Tomáš Benedikovič
Text vyšiel v časopise Príbehy 20. storočia 4/2022 s témou čísla Ako spočítať dobro.
Už ste si zvykli na to, že vás budú nazývať Sorosovým agentom na Slovensku?
Nemyslím si, že konšpirácie o Sorosovi na Slovensku až tak fungujú, najmä ak to porovnáme s Maďarskom. Fico sa s tým snaží niečo spraviť, no v skutočnosti je to len slabý odvar. Nemyslím si, že nám táto nálepka nejako zásadne škodí. Približne pätnásť percent spoločnosti a fašisti by nás tak nálepkovali tak či tak. Dobrou správou je, že ten spoločenský stred sa nedarí prebrať extrémistom na svoju stranu podobne, ako sa to Orbánovi v Maďarsku podarilo. Takže zatiaľ z toho nie som nervózny.
Ste riaditeľom Nadácie otvorenej spoločnosti. Čo pre vás pojem otvorená spoločnosť vôbec znamená?
Túto myšlienku sformoval rakúsky filozof Karl Popper, ktorý si v tridsiatych rokoch zažil nástup fašizmu. Pre neho to v tom čase bola demokratická odpoveď na totalitné a autoritárske tendencie. Nepriateľmi otvorenej spoločnosti boli vtedy komunisti a fašisti a tí nimi zostávajú dodnes. Otvorená spoločnosť bola novou ponukou pre štáty, spoločnosti a občanov, aby nereagovali na totalitné ponuky, ale priklonili sa na stranu demokracie. Demokracia nie je nikomu vrodená – je to ponuka, na ktorú spoločnosť zareaguje. A moderná západná spoločnosť po hrôzach druhej svetovej vojne na ňu zareagovala veľmi produktívne. Otvorená spoločnosť je demokratická spoločnosť, ktorej hodnoty sú zhodné s prvým článkom listiny práv a slobôd – všetci sme si rovní v dôstojnosti a právach.
Dosť ľudí však má s týmto výrazom problém, považujú otvorenú spoločnosť za niečo zlé. Čím to je?
V roku 1989 boli na námestiach milióny Čechov a Slovákov zástancami konceptu otvorenej spoločnosti. Otvárali sa hranice a všetci sme chceli žiť v demokratickej Európe. Aj naša nadácia vyrástla na eufórii zo začiatku 90. rokov. Veľká väčšina bola fanúšikmi otvorenej spoločnosti a reagovali tým na svoju skúsenosť s totalitou. Kyvadlo dejín sa zase dostalo do druhej polohy a opäť tu máme situáciu, v ktorej otvorená spoločnosť má vplyvných nepriateľov. Našou úlohou je bojovať za tieto hodnoty, nevyprázdniť ten priestor a nestratiť svoje pozície, ale naopak – rozširovať ich, aby väčšina spoločnosti tie hodnoty podporovala. Nie sme v tom sami. Slovenská spoločnosť za tridsať rokov spravila veľký kus cesty. Som človek optimizmu a nádeje. Tých, ktorí kričia na sociálnych sieťach, je možno jedno percento, čo veľmi kriví obraz o našej spoločnosti. Ak by ste prišli na dedinský futbal či rodinnú oslavu, aj tam sa môže objaviť jedinec, ktorý dokáže svojimi názormi otráviť celé osadenstvo, no neznamená to, že je jeho pravým a celkovým obrazom. Máme trochu skreslený obraz o tom, že takýchto ľudí je tu príliš veľa. Tolerancia voči inakosti v bežnej spoločnosti sa mierne zlepšuje, ak nerátame to, že tu vlády tieto témy silno politizujú, keď napríklad sú proti migrantom alebo organizujú referendum proti LGBTI ľuďom. Slovenská spoločnosť roku 2022 je v skutočnosti oveľa otvorenejšia ako pred tridsiatimi rokmi.
Aby sme sa dostali k otázke filantropie a pomoci, sú Slováci otvorení pomoci iným?
Ak sa porovnáme s Čechmi, tak miera individuálnej filantropie tam je stále oveľa vyššia. U nás prevláda akýsi lokálpatriotizmus, pomáhať chceme najmä tým, koho poznáme, alebo v tom, čo sa nás bezprostredne týka. V literatúre sa to označuje ako „klubové dobrá“ (club goods). V Česku funguje aj iná, hodnotová filantropia. Aj individuálne darcovstvo je tam oveľa rozvinutejšie, aj keď Slovensko urobilo za posledných desať rokov obrovský skok. Stále nám však chýbajú superfilantropi, takých Michalov Meškov či zakladateľov Esetu sú v Česku stovky, možno tisíce. Na Slovensku je počet superfilantropov veľmi nízky a generácia ľudí, ktorí môžu spolu každoročne občianskej spoločnosti venovať niekoľko stotisíc eur, nie je silná. Problém je, že tí, ktorí zbohatli v 90. rokoch, sú pre neziskové organizácie často toxickí a je problematické od nich prijať peniaze.
Nie je to aj tým, že samotná filantropia je niekedy ostrakizovaná? Vidíme to pri firmách ako Eset, ktoré keď niekam dávali peniaze, tak to ľudia vnímajú, že si chcú rovno niečo kúpiť, či už sú to politici, alebo médiá.
Človek, ktorý nezištne pomáha, je u nás stále tak trochu podozrivý. Súvisí to s absenciou tradície a s veľmi nízkou mierou spoločenskej dôvery, čo je jeden z najväčších problémov Slovenska. Keď sa v prieskumoch agentúry pýtali, či ľudia očakávajú, že ich niekto pri prvom stretnutí podvedie, len 12 percent ľudí na Slovensku dôverovala iným pri prvom kontakte. Je to jedno z najnižších čísel v Európe. S tým úzko súvisí podozrievavosť voči filantropii ako konceptu. Tým, že tu nebola šľachta, chýba tu hlbšia tradícia starostlivosti o bezprostredné okolie. Niečo podobné by mala robiť kapitálotvorná vrstva, lenže Mečiar z nej privatizáciou vytvoril vrstvu zlodejov. Slovensko čaká na to, aby tu vznikla vrstva bohatých ľudí, ktorí nezištne pomáhajú a budú vzormi aj pre ďalších, možno menších podnikateľov v regiónoch, ktorí tridsať rokov podnikali a môžu si dovoliť pomáhať. To je kľúčové pre rozvoj filantropie v ďalších rokoch – premeniť nevýhody na príležitosti.
Môže to byť problém aj bližšej histórie, keď bol niekto úspešný či bohatý prezentovaný ako vykorisťovateľ?
Nemôžeme sa stále vyhovárať na komunizmus, ale určite aj toto dedičstvo zanechalo svoju stopu. Sme veľmi rovnostárska spoločnosť. Máme tu nejakú vrstvu oligarchov, ktorá je síce veľmi úzka, no robí z bohatstva nie cnosť, ale niečo podozrivé. Ľudia majú právom pocit, že v 90. rokoch a pri privatizácii tu došlo k rabovaniu a rozkrádaniu. Odvtedy tu však vyrástla generácia slušných podnikateľov a práve ich misiou je zadefinovať rolu filantropa. Ak v tom zostanú vlastníci Esetu sami a bude tých ľudí málo, tak sa to nepodarí. Potrebujeme regionálnych filantropov.
Hovoríte o akomsi lokálpatriotizme, že ľudia sú ochotní pomáhať vo svojich regiónoch, pri zbierkach, keď sa niečo stane v ich okolí. Vedia sa zmobilizovať pri konkrétnom probléme, napríklad po výbuchu v Prešove. Dokážu však ľudia podporiť aj niečo všeobecnejšie a menej hmatateľné?
Pri asignácii dane vidíte, na aké účely tieto peniaze putujú. Keď si pozriete, koľko peňazí z tých 70 miliónov eur išlo do položky ľudské práva, tak sú to stotiny percenta. Chýba tu dostatočná motivácia na hodnotovú filantropiu, teda podporu všeobecných hodnôt, ľudských práv a demokracie. Mnoho ľudí povie, že máme väčšie problémy – chudobu, zlyhávajúce školstvo, zdravotníctvo, musíme sanovať chlebové témy. To je všetko pravda, ale ak sa na hodnotové témy zatiaľ nenašli filantropi, čosi to o tejto krajine vypovedá.
Vidieť tam však posun? Firmy zakladajú nadácie, banky prispievajú viac na umenie. Je to pozitívny smer?
Súvisí to s asignáciou dane právnických osôb. Firmy si založili nadácie po tom, čo štát umožnil firmám dávať percentá z dane, a tie to chceli mať pod kontrolou. Motivácia zakladať nadácie by bola v poriadku, ak by išlo o akciu a nie iba reakciu na túto možnosť. Ročný výnos z asignácie od firiem je okolo 35 miliónov eur, z toho asi tretinu prerozdeľujú firemné nadácie. Plnia tak dôležitú úlohu v sektore, no asignácia dane nie je filantropiou. Sú to daňové prostriedky, sú to peniaze, ktoré tie firmy vyrobili a je v poriadku, že s nimi môžu operovať, no striktne vzaté – nie je to filantropia.
V čom sme pri transformácii zlyhali, keď je to u nás ťažšie ako inde?
Aj samotný sektor si zvykol na zahraničné zdroje, v 90. rokoch to boli americké nadácie a neskôr európske fondy. Zvykli sme si, že peniaze budú stále zvonku a neadresovali sme dôsledne otázku donorov v domácom prostredí. Zároveň aj donori majú pocit, že niektoré občianske témy sú len nadstavbou a je dôležitejšie riešiť charitu a sociálne veci. Keď George Soros po revolúcii prišiel do strednej Európy, na Slovensku nechal za dvadsať rokov 60 miliónov dolárov, v Česku asi sto miliónov. Človek, ktorý tu nemal biznis ani žiadne záujmy, podporoval ideály a univerzálne hodnoty. Myslím si, že by mal byť vzorom pre miestnych bohatých ľudí, ktorí tu naopak podnikajú, chcú tu žiť, chcú, aby tu žili ich deti, takže majú viac dôvodov, aby sa angažovali. Som zvedavý, kedy sa niekto z miestnych bohatých ľudí čo i len priblíži k objemu ním darovaných prostriedkov.
Zaslúžili sme si tie peniaze?
Nemyslím si, že je to dobrá otázka, pretože ani Soros sa ju nepýtal. Jeho motivácie boli iné – poznal región, angažoval sa tu už za komunizmu. Mal predstavu, že otvorená spoločnosť je zárukou mieru a prosperity. On to robil z úprimného presvedčenia. Slovensko je krajina, ktorá je v podstate úspešným príbehom jeho darov. Nadácia otvorenej spoločnosti stále funguje, za jej pôsobenie v 90. rokoch ju môžeme vnímať ako patrónku rozvoja demokracie a sme tu dodnes, čo sa o mnohých iných krajinách nedá povedať. V mnohých prípadoch to neskončilo dobre, či už je to Rusko, Maďarsko, krajiny na Balkáne, ale napríklad aj na Ukrajine. My sme peniaze, ktoré nám venoval, využili dobre.
Ako sa najmä v 90. rokoch určovali témy, ktoré občianska spoločnosť mala riešiť? A nezabudli sme na niečo?
Prvé roky tu bolo cítiť eufóriu. Vznikali zákony o slobodnom združovaní občanov, prvé združenia, nadácie. S rozvojom však prišli problémy so zdrojmi, ktoré zachraňovali práve zahraniční donori. Všetko sa rozvíjalo naraz a veľmi živelne, no neskôr bolo potrebné niečo prioritizovať. V tom čase zároveň všetci bojovali proti Mečiarovi, takže celý sektor bol veľmi výrazne spolitizovaný, v dobrom aj v zlom. Aj vďaka úsiliu občianskej spoločnosti sa v roku 1998 podarilo zbaviť mečiarizmu. Je to jedna malá revolúcia, aj za prispenia občianskej spoločnosti, ktorá tam zložila maturitu. Preto si myslím, že občianska spoločnosť je životaschopná, lebo má za sebou aj takéto veľké historické výkony. Zopakovalo sa to aj v roku 2018 po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, keď sme mobilizáciu videli v takom rozmere, aký v Česku až tak neexistuje. Vďaka týmto skúsenostiam s bojom za lepšiu budúcnosť a niečo pozitívne je naša občianska spoločnosť rozvinutá a životaschopná.
Nie je to tak, že u nás mimovládky niekedy aj politici vnímajú ako konkurenciu, ako niekoho, kto vlastne supluje štát?
Preto sa to volá tretí sektor. Podobne ako existuje deľba moci, máme aj deľbu sektorov. Existuje podnikateľský, vládny a mimovládny sektor, pričom občiansku spoločnosť tvoria všetky tri sektory. Nie je však dobré, ak sa tie hranice, najmä medzi vládou a mimovládnym sektorom, príliš stierajú, napríklad cez podväzovanie si tretieho sektora finančnou podporou. Mimovládny sektor je u nás zraniteľný, pretože veľká časť financií na jeho fungovanie ide od štátu, cez eurofondy či asignáciu dane. Potrebujeme pracovať na tom, aby zdroje financovania pre mimovládny sektor boli čo najviac nezávislé.
Problémom Slovenska je politika. Biznis a mimovládny sektor sú dobre rozvinuté, dosahujú európske parametre a v oboch môžete špičkovo fungovať, pričom si nemusíte politiku vôbec všímať. Čo nefunguje, je politika. Okrem toho, politici samozrejme nemajú radi, ak im watchdogové organizácie pozerajú na prsty. Z mimovládok však prichádza množstvo sociálnych inovácií do školstva, sociálnych služieb či environmentálnej oblasti. Ľudia, ktorí nedokázali zniesť pomery v štátnych orgánoch a inštitúciách, odišli do mimovládneho sektora, kde si to mohli robiť po svojom a mali rozviazané ruky. Mali sme tu obrovskú migračnú krízu po začatí vojny na Ukrajine. Ak by tam nenabehli v prvých týždňoch dobrovoľníci, bola by to zrejme jedna veľká hanba. Ale vďaka mimovládnym organizáciám a dobrovoľníkom je to jeden z najkrajších príbehov roka. Samých seba sme prekvapili tým, ako sme dokázali zareagovať. Slovom roka 2022 nie je ani Matovič, ani Fico, ani fašisti, ale dobrovoľník. Boli to tisíce ľudí, na pomoc ukrajinským utečencom sa vyzbierali milióny eur. Napokon aj štát uznal, že mimovládne organizácie potrebuje a ministerstvo vnútra s nimi podpísalo memorandum o spolupráci. Mali by sme sledovať pozitívne príklady a učiť sa z nich. To je pozitívna energia, na ktorej niečo ďalšie vyrastie.
Ako vnímate to, že čoraz častejšie sa mimovládne organizácie stávajú terčom politikov a populistov? Neuvedomujú si politici, že mnohé mimovládky suplujú štát a pomáhajú tam, kde štát zlyháva?
V 90. rokoch Nadáciu otvorenej spoločnosti sledovala tajná služba a týmito brutálnymi nástrojmi potláčala občiansky sektor. To, že nám nejaký Fico nadáva na tlačovke, ma nevyrušuje, kým nám sem SIS nestrká agentov a odposluchy. Tieto útoky sú súčasťou politickej agendy. Otázkou možno nie je to, prečo politici útočia na mimovládky, ako skôr to, prečo to ich voliči chcú počuť? Nesmieme dovoliť, aby sa politický systém zaplnil aktérmi, ktorí nás z verejného priestoru chcú nedemokratickým spôsobom vytlačiť.
Nebojíte sa teda, že sme sa vybrali smerom k tomu, čo sa deje v Maďarsku? Sme na tom lepšie, alebo nám hrozí podobný scenár?
Maďarsko mi pripomína skôr neskoré 50. roky. Ich situáciu hrubo podceňujeme, maďarská občianska spoločnosť je v ťažkej defenzíve, Orbán ju úplne zničil. Preto s nimi často spolupracujeme a snažíme sa im pomáhať. Maďarská cesta je reálnym rizikom aj u nás, lenže tak je to vždy – sloboda a demokracia sú len jednu generáciu od toho, aby zanikli, podobne ako môže byť Európska únia jedny zlé francúzske voľby od rozpadu. Ak sa títo politickí aktéri, ako sú fašisti, dostanú k moci, bude to problém, a my to musíme analyzovať a predchádzať tomu. Riziko tu existuje, keďže vidíme, že aj Orbánom sa slovenskí politici inšpirujú. Otázka je, prečo im občianska spoločnosť prekáža, prečo na ňu útočia?
Neutrpel by štát tým, keby nemal mimovládny sektor?
V skutočnosti títo ľudia bojujú proti slobode. Preto im prekáža občianska spoločnosť. Cítia ohrozenie vo chvíli, keď nemôžu mať nad všetkým moc a chcú ovládať spoločnosť ako celok. Preto im občiansky sektor prekáža, pretože jeho najvyššou hodnotou je sloboda. Sloboda nechce byť kontrolovateľná, to je jej podstata. Sú to ľudia, ktorí ohrozujú našu slobodu, a volia ich ľudia, pre ktorých sloboda nie je najvyššou hodnotou. Ak chceme naše životy prežiť v slobode, musíme sa o to starať. Demokracia a sloboda je takpovediac robota navyše.
Ste optimista, čo sa týka vývoja našej spoločnosti? Smerujeme dobrým smerom?
Oproti 90. rokom sme prišli o akúsi spoločnú pôdu. Vtedy bol spoločným menovateľom Mečiar. Vždy, keď je jeden nepriateľ jasný, ľudia sa ľahko spoja. Toto sa stratilo a slovenská občianska spoločnosť a mimovládny sektor za posledných desať až pätnásť rokov zrkadlili vývoj v spoločnosti. Atomizujú sa, rozpadajú sa na rôzne skupinové záujmy, ktoré je ťažko zladiť. Prejavuje sa to aj v inštitúciách. Máme tu konzervatívne platformy, ktoré nevstupujú do dialógu s liberálnymi skupinami, environmentálne hnutia sú rozhádané. Chýba nám spoločná pôda a spoločný záujem.
Takisto tu dochádza ku generačnej výmene. Generácia ľudí odchovaných 90. rokmi a postkomunistickou eufóriou a jednotou odchádza a nastupuje nová generácia, ktorá má iné modely fungovania. V sektore nastupuje startupová kultúra. Mnohé iniciatívy sa financujú cez crowdfunding a ad hoc. Napríklad z jednej z najväčších občianskych iniciatív v moderných dejinách, z hnutia Za slušné Slovensko, personálne ani inštitucionálne takmer nič nezostalo. Aj to prináša generačný konflikt – máme tu matadorov, ktorí tie organizácie zakladali a sú gruntom občianskej spoločnosti, a máme hnutia, ktoré nie sú zakotvené v žiadnych inštitúciách. Chýba mi diskusia o týchto zmenách a snaha pomenovať a uchopiť, čo sa v občianskej spoločnosti dnes deje. Zdá sa mi, že sčasti fungujeme na zotrvačnosť. Oveľa otvorenejšie a úprimnejšie by sme si mali klásť otvorené otázky o tom, kto sme, ako fungujeme, a dávať si úprimné odpovede, aby sme neklamali samých seba. Potrebujeme viac otvorenosti a úprimnosti a mali by sme ich viac propagovať aj ako hodnotu.
