Mária Ščepková: Autorka je absolventka teológie a psychológie.
Text vyšiel v časopise Príbehy 20. storočia 2/2019 s témou čísla Jeden boh?
Sedím bezradne s úlohou, ako vtesnať päťdesiat rokov života, štyridsať rokov otázok, tridsať rokov hľadania do dvoch strán časopisu. Ani skica, pár šmúh štetcom. Ešte tak verš vie skratkou povedať viac.
objímam Bibliu miesto ženy
a desím sa blížiaceho dňa
objímam Bibliu miesto ženy
a desím sa noci, čo končí,
objímam Bibliu miesto ženy
kríž stojí a svet sa točí
skočím možno aj dnes
des nech nebude viac už
muž, keď nezaplní prázdno
dno, to len pozná Ukrižovaný
v rany jeho dávam tie trhliny
iný, čo nevidí, nehmatá, nečuje
kuje len okovy tvrdosti srdca
rúca chrám nehy nevinným
s ním bozk ti dám v nebi
keby dnes vyklíči život
plot, ale smrti litera zdvihla v nás
zas a zas noc hrôzy a desu
kde sú, kde, kde, kde, sestry, bratia
krátia čas pri krbe, pletú a klábosia
a bosá ja zmŕzam spomedzi nich
dych mi dochádza, nevedia
sedia zohriati smiechom tesne
desne ma dusí nebytie lásky
masky po hre raz zhodíme
po zime príde jar, zatiaľ,
žiaľ, počasie tento rok
nárok na radosť nedáva
spávam sama v samote desu
kde sú, kde, kde, nedýcham, nevedia
sedia zohriati smiechom klábosia
a bosá ja hľadám v snehu
nehu, nehu, nehu
Andersen, braček môj!
Dievčatko v ľade zas zamŕza
Z údajov dostupných výskumov sa homosexualita môže týkať 2 % až 11 % ľudí či 16 % až 21 %. Podľa toho, či sa ráta len sexuálna aktivita alebo emocionálna a bytostná orientácia. Ak len 10 % prežíva homosexualitu, potom pri 7,5 miliardy ide o 755 miliónov. Ak počet kresťanov predstavuje 2,4 miliardy, potom môže byť 240 miliónov, štvrť miliardy kresťanov s homosexuálnou orientáciou. A pre skeptikov, aj 2 % by boli viac než 150 miliónov životov.
Publikácia „unChristian: What a New Generation Really Thinks About Christianity and Why it Matters“ – „Nekresťanské: Čo si nová generácia skutočne myslí o kresťanstve a prečo na tom záleží“ vyšla na základe 3-ročného výskumu v USA. Spoločnosť Barna Group, prevádzkovaná nie-liberálnymi evanjelikálnymi kresťanmi skúmala otázku: „Ako na vás pôsobí dnešné kresťanstvo?“
Ľudia vo veku 16 – 29 rokov odpovedali:
91 % vníma ako základný a najvýraznejší znak súčasných kresťanov ich „anti-gay“ zameranie – boj, odpor, nepriateľstvo voči homosexuálom...
87 % vníma kresťanov ako tých, čo súdia a odsudzujú druhých
na 85 % kresťania pôsobia ako farizeji a pokrytci
78 % má z kresťanov dojem, že sú neschopní komunikovať so svetom
75 % vníma kresťanov ako príliš politicky zameraných
na 70 % kresťania pôsobia ako necitliví a tvrdí k iným
68 % vníma kresťanstvo ako nudné...
Nasledujúca publikácia z ďalšieho výskumu hovorí o následkoch takéhoto prezentovania kresťanstva a Krista. Jej názov je „You lost me“ – „Stratil si ma“.
Niečo sa „stratilo v preklade“, v prerozprávaní evanjelia – ak je, a u nás akosi nepoučiteľne stále viac ústrednou otázkou na „zhodnotenie pravovernosti“ kresťana: „Aký je tvoj postoj k homosexualite?“ a nie otázka, aký je tvoj postoj k Ježišovi. A ešte viac, aký je postoj Ježiša. A Ježiš tak stráca nielen ovečky, ale aj krv nadarmo.
Keď som začiatkom milénia zostavovala publikáciu o kresťanskom prístupe k homosexualite „Homosexualita – cesta sebatranscendencie?“, verila som, že po čase budú dôvody, prečo vznikla, neaktuálne. Dosť bolí, že som sa mýlila. Prešlo takmer 20 rokov a antislužba kresťanov voči ľuďom s homosexuálnym cítením povstáva vždy znova, rôzne premenovaná a premaskovaná. Pred storočím terapia averzívna, neskôr reparatívna, dnes pod TM značkou reintegratívna. V jej pozadí vždy rovnakí ľudia a rovnaké (homofóbne) motívy. A vždy rovnako hluchí k príbehom tých, „ktorí prežili“.
Ako som vtedy stála „medzi“, tak stojím aj dnes. Nezastávam boj, straníckosť, „my verzus oni“. Konzervatívci vs. liberáli, tradicionalisti vs. progresívci, moralizátori vs. revolucionári... Zastávam „len“ životný príbeh. Ak by bol jediný, výnimočný, tak práve vtedy mlčím. No podobných príbehov som počula, čítala, videla veľmi veľa. A to, čo vravel Elie Wiesel, platí aj pre nás: „My, ktorí sme prežili, máme povinnosť nemlčať.“
Vo svete sú príbehy kresťanov prežívajúcich homosexuálne cítenie a ich častý, niekedy až tragický bytostný rozpor už rôzne zdokumentované textmi, blogmi, knihami, filmami, dokumentárnymi aj celovečernými. U nás sa o nich akosi stále mlčí, resp. sú podávané selektívne a tendenčne. „Povolené“ sú iba príbehy, čo zodpovedajú vopred stanoveným cieľom. Či už ide o urputné dokazovanie, že homosexualita je výlučne a zaručene spôsobená psychosociálnymi príčinami a je liečiteľná či „terapiou modifikovateľná k heterofunkčnosti“, alebo o propagandu, podľa ktorej každý homosexuál je promiskuitný, nestály a vo vzťahu nešťastný.
Podobne ako mnohí, aj ja som desaťročia žila podľa takého kresťanského, teda negatívneho postoja k homosexualite. Nestala som sa ani zdravou, ani šťastnou. Ani bohatou – na sľubovaný „pokoj duše a lásku cirkvi“. Naopak, nielen ja, ale mnoho kresťanov vo svete po rokoch života podľa onoho postoja k homosexualite zakúsilo, čo je to, nie mať Ježišovu plnosť života, ale byť „chodiacou mŕtvolou“ – v depresiách a úzkosti, bez energie a zmyslu vôbec byť. A nie jeden, pod tlakom konfliktu zvnútra a negatívnej kampane zvonka, sa vzdal života aj úplne. A vo zvrátenej logike pseudokresťanstva sa tak stali číslami do štatistík samovrážd, ktoré naši spolubratia vo viere využívajú ako dôkaz negatívnych dôsledkov homosexuality, zamieňajúc príčinu a dôsledok. A mnohí, čo prežili, poznali aj to „You lost me“, keď paradoxne po desaťročiach života pre Ježiša a podľa (istej interpretácie) Ježiša stratili vzťah s Ježišom úplne. Ešteže Ježiš evanjelia má slabosť pre stratené.
Je azda až takým utrpením žiť „nesexuálne“? Nie. Lebo tu vôbec nejde len o zrieknutie sa sexu. Aj preto neraz píšem „tzv. homosexualita.“ Termín pochádzajúci až z konca 19. storočia. Tak ako pojem „heterosexualita“ sa používa až od prvej tretiny 20. storočia. Homosexuálne cítenie – presne tak ako heterosexualita – nie je primárne o sexe. Tak ako sex nie je o technike pohybov.
Sexualita ako stav je naše najintímnejšie, najhlbšie nielen prežívanie, ale spôsob bytia. A sexuálny vzťah je vonkajšie vyjadrenie najhlbšieho spojenia medzi osobami. Áno, môže ísť aj o stret tiel bez vzťahu. Ale to sa deje predsa aj v heterosexualite. Okrem iného, takmer polovica heteromanželstiev sa dnes rozpadá. A predsa z toho nevyvodíme, že za to môže heterosexualita.
Zo 100 polôh lásky nepoznám
Len visenie z kríža
Za ruky, za nohy
Často dolu hlavou
Vraj jediné slastné
Až kalich pretečie
Vzkriesením?
Ostatné že nie je
Len 99 stratených
Túlavých i besných psov
„Otec... a kdeže je baránok...?“
Koľko Izákov ešte zabiť musím
V sebe, lebo niet jahniatka za noci
Len medvedík svoj plyš obetuje
Sťa náplasť na slasť a jej smrť
Výkupné na dlh, deň zas zlý sen
Zakaždým precitnem len v nevedomí
Čo je teda také ťažké na tom, byť kresťan s inou sexuálnou orientáciou, resp. byť kresťan veriaci v takzvané tradičné učenie cirkvi? Ak spomeniem iba tri oblasti, bude to len náčrt. Sama ich dlhé roky dobre poznám. Svedčia o nich tisíce ľudí vo svete. A milióny iných o rovnakej skúsenosti radšej mlčia.
1. Samota.
Moja dôverná spoločníčka. Každodenná osamelosť až izolácia. Fyzická, psychická, emočná, sociálna, vzťahová, v okruhu rodiny i v kresťanskom spoločenstve. A v neposlednom rade, ako pribúdajú roky, samota praktická. Už nielen nemať s kým piť ráno kávu a večer sa podeliť o deň, a ako nepreplakať víkend, ale aj ako doniesť väčší nákup či prežiť od chrípky po hospitalizáciu.
Aký je rozdiel medzi samotou homosexuálneho veriaceho a samotou iných osamelých ľudí? Dosť podstatný. Nejde o samotu pre životné okolnosti – nenájdenie či stratu partnera alebo chorobu či iné obmedzenia. Ide o nariadený celoživotný celibátny štýl života, na aký milióny homosexuálnych kresťanov odkazuje učenie cirkvi. No práve podľa učenia cirkvi celoživotný celibát je osobitým darom, charizmou, povolaním a schopnosťou len pre niektorých. A aj pre tých je zápasom. A podľa kanonického práva rozhodnutie pre životný celibát musí byť vždy „slobodné, dobrovoľné, spontánne, bez podliehania strachu či prinútenia“. A celkom paradoxne, celibátny štýl života cirkev homosexuálnym prikazuje, do celibátnych cirkevných spoločenstiev im však vstup obmedzuje a zakazuje. Navyše – majú cirkvi službu pre milióny osamelých (zvlášť v ich starobe), ak ich samy odkazujú na celoživotnú dennú samotu?
2. Sebanenávisť.
Moja dlhodobá známa. Internalizovaná homofóbia. Až nemožnosť sebaprijatia, sebaúcty a zdravej sebalásky.
Totiž, a zvlášť v učení katolíckej cirkvi, nie je zlá len homosexuálna aktivita. Samotná bytostná orientácia a prežívanie sú chápané ako zlo. „Našli sa príliš mierne interpretácie samotného homosexuálneho stavu, až tak, že niektorí sa ho pokúšali nazvať neutrálnym alebo aj dobrým. Aj keď náklonnosť homosexuálnej osoby sama osebe nie je hriechom, je viac alebo menej silnou tendenciou ku zlu, ktoré je zlom zo svojej najhlbšej vnútornej podstaty (intrinsic evil). Preto náklonnosť sama osebe musí byť chápaná ako objektívne nezriadená (disordered).“ (Letter on the Pastoral Care of Homosexual Persons, 3, 1986) „Disorder“ – choroba, zvrhlosť, zlo. „Evil“ – pojem používaný, ak ide o „diabolské zlo“.
Na druhej strane cirkev učí, a ide o krásnu definíciu: „Sexualita nie je iba čosi čisto biologické, skôr sa týka samotného najhlbšieho intímneho jadra ľudskej osoby… Sexualita je základnou zložkou osobnosti, jej spôsob bytia, prejavovania sa, komunikovania s inými, cítenia, vyjadrovania a prežívania ľudskej lásky… Ľudská sexualita je teda dobrom a súčasťou Božieho daru stvorenia... je cestou, ako byť vo vzťahu k druhým a byť otvorený pre nich… Sexualita má lásku ako svoj najhlbší cieľ... (intrinsic end)“ (The Truth and Meaning of Human Sexuality, 3, 10, 11, 1995)
Z učenia cirkvi potom však vyplýva, že u homosexuálnych ľudí túto „základnú zložku osobnosti“ a jej „spôsob bytia“ tvorí niečo zlé v samej svojej podstate. A u nich to „nevedie k láske ako k najhlbšiemu cieľu“, ale iba k „správaniu“, ktoré je zlé… Veľmi ťaživé vedomie pre milióny osôb, u ktorých ich sexualita – „spôsob bytia“ – teda nie je Božím darom a dobrom, ale presne naopak? Nie je teda od Boha? Nie sú oni od Boha? Divné protirečenia. Či ešte nedokonalé poznávanie „veci“ – či skôr počúvanie homosexuálnych ľudí? Lebo bez nich homosexualita neexistuje.
3. Snaha o sebaodstránenie.
Dlho držiaca aj mňa. Veď ak je moja sexualita „tendenciou ku zlu, ktoré je zlom zo svojej najhlbšej podstaty“, treba ju zmeniť. Čo najviac smerom k heterosexualite. Ideálne úplne eliminovať.
Navyše, depatologizáciu homosexuality, jej vyňatie zo psychiatrických diagnóz a z klasifikácie chorôb, prijala síce Americká psychiatrická asociácia už v roku 1973, WHO však až v 1992 a väčšina krajín až po roku 1994. Inak orientovaný človek narodený 25 rokov predtým dostal hlboko do žíl, že je „úplne chybný“. Ako by sa potom nesnažil zo seba vytrhnúť tú svoju chorú „základnú zložku osobnosti“?
O tom, aké negatívne následky má takéto odstraňovanie seba samého, už viac ako dve desaťročia svedčia príbehy ľudí označovaných ako Ex-Exgay alebo Exgay Survivors – „exgay preživší snahy a terapiu.“ Sama som jednou z nich.
Jedným z prvých, čo prehovorili, je Jeremy Marks. Desaťročia sa snažil nebyť homosexuálny, dvadsať rokov k tomu viedol iných, aj jako predseda hnutia EXODUS Europe. To zaniklo v dôsledku trpkej pravdy o Exgay pretvárke a negatívnych dopadoch snáh o vykorenenie homosexuality.
Ďalším je napríklad Peterson Toscano, zakladateľ združenia „Beyond exgay“.
V terapii bol dvadsať rokov, minul na ňu viac ako 30 000 dolárov a skúsil aj neúspešné heterosexuálne manželstvo. Následky zhrnul napríklad v blogu „Exgay škody. Dovoľte, nech ich predstavím“ (Ex-Gay Harm. Let Me Count the Ways).
Tých, čo verili v možnosť zmeny a roky sa o to vytrvalo snažili, sú už tisíce. Odniesli si traumy, depresie, úzkosť, chronickú únavu, stratu energie aj financií, neraz i živobytia, až po sebadeštruktívne stavy a suicidálne tendencie.
Podobne Alan Chambers, dlhoročný prezident organizácie EXODUS International, v nej strávil dvadsať rokov. V roku 2013 sa ospravedlnil za desaťročia ich pôsobenia a EXODUS rozpustil. Priznal, že 99,9 % ľudí, ktorí prešli Exgay snažením, nikdy nedosiahlo zmenu k heterosexualite. Podobne som desaťročia strávila snahou nebyť tým, kým som, a následne desaťročie nechuti a neschopnosti byť vôbec. Je však taký pseudoživot životom Radostnej zvesti, pre ktorý Ježiš za nás zomieral?
Kto čítal, videl (prístupný online, ako dnes už mnohé podobné) biografický príbeh „Prayers for Boby“, možno trochu pochopí. Kto roky pozná príbehy a vývoj Ex-Exgay skúseností, azda chápe viac. No aj tu platí, že perly zverených príbehov sa neraz končia pod nohami... zarytých ignorantov. Či popieračov reality a faktov, ktoré nezapadajú do ich ideológie a propagandy. Už len propagovanie a ponúkanie „terapie“ homosexuálnych komunikuje a upevňuje message, že homosexualita je zlo, ktoré treba odstraňovať. Ako však oddeliť sexualitu od jej nositeľa?
Bôľ každodenný nepýtam
Poznám ho dobre, viem, že tam
Pramení, to, čo premení
Rany na rána, dávno viem
V únave milší je večný sen
Než žiadať účasť na kalichu
Síl na to nemám, ani pýchu
Len dieťa bosé, jeho dlane
Prináša vlahu, vánok, nádej
Že aspoň rosu smäd môj nájde
A raz aj spočinutie
Zatiaľ však iba pnutie
V priestore medzi
Keď trhá, trhá, nechajme ho
Vír krvi, bytie, dávi s nehou
Niet inej cesty, veď žiadnej niet
Nedá sa napred, ani späť
Len pnúť tu medzi a čoraz viac
Ako brat veľký, Slnko
Či malá sestra, náš Mesiac
Len pnúť tu medzi, v čakaní
Od stromov sa učiť mlčaním
Cestou bez chôdze, bez kroku
Len letokruhmi nebadane
Mení sa päsť na rovné dlane
Zatiaľ však bolí také pnutie
V priestore medzi
Možno raz bude cesta, východ, vchod
Zatiaľ len z jaziev miazga, ku kruhu kruh
To iba kôra praská, sa ráňa o tvrdý plot
Bez hnutia rásť, do výšky pnúť
A sám sa pritom nepohnúť
Nepohnúť ničím, ako bezvetrie
Bez vône, farby, chute, bez
Bez hnutia rásť, bez žitia žiť
Bez dychu dýchať ticho lístím
Ako strom od zeme k nebu pnieť
V priestore medzi, zatiaľ len
Ako teda spojiť homosexualitu a kresťanstvo? Aj o tom je už vo svete mnoho kníh, príbehov, filmov, aktivít. V rôznosti cirkví, teológií, spiritualít. Už v roku 1994 v Bratislave malo European Forum of LGBT Christian Groups svoju 13. konferenciu. Hľadanie a vývoj spoločenstva tzv. gay-kresťanov má teda aj u nás už minimálne 25 rokov. Pôvodne US fórum Gay Christian Network pôsobí takmer 20 rokov, dnes ako medzinárodné Q Christian Fellowship. Má viac ako 30 000 členov. Podobné združenia vznikajú spontánne po celom svete. To by už však bolo na iný článok až štúdiu, diskusie a dialóg. Informácie a správy sú dnes už ľahko dostupné. Podstatné je, čo a ako s nimi urobíme. A hlavne – s tou Dobrou správou – pre všetkých.
