V Post Bellum sa každoročne vydávame na viac ako 110 kilometrové putovanie po stopách Eliho a Esti – detí, ktoré sa počas 2. svetovej vojny museli pre svoj pôvod ukrývať. Medzi účastníkmi sú ľudia s rodinnou skúsenosťou s holokaustom, pedagógovia, novinári, ľudia so záujmom o naše dejiny ale aj tí, ktorí sa na pochod vydávajú s rovnakou motiváciou ako napríklad na Cestu SNP. Putovať krajinou s hlbším zmyslom.
Tohtoročný memoriál Stopami ukrývaných deti sa bude konať 10. - 17. júla 2022. Po ceste sa niektoré úseky presúvame autobusom a spíme a stravujeme sa v jednoduchých ubytovaniach. Pavel Eli Vago (*1930) s rodinou takéto možnosti nemali. Prešli obrovské vzdialenosti často hladní, dehydrovaní, slabo oblečení a s neustálymi obavami o holý život.
V rámci memoriálu sa budú v mestách, ktorými budeme prechádzať, konať aj rôzne podujatia pre verejnosť. Už 10. júla 2022 sa vo Vrútkach uskutoční v rámci zahájenia koncert slovenskej klezmerovej skupiny Preßburger Klezmer Band s arménskou speváčkou, klaviristkou a skladateľkou Karine Sarkisjan. Večer bude moderovať Katarína Becca Balážiová.
V stredu 13. júla 2022 sa uskutoční v Banskej Bystrici diskusia Sloboda nie je happy end! s témou Pamäť a kultúra v BBSK. Ako sa darí prežiť umeniu a kultúre v tomto kraji a čo si pamätá? Aj o tom sa budeme rozprávať v stredu s Karin Kilíkovou, spoluautorkou a riaditeľkou programovej rady projektu Prepni na Revúcu (Revúca - Hlavné mesto kultúry 2022/2023) a s Marošom Pavúkom z breznianskej Bombury.
V sobotu 16. júla 2022 zahrá na zakončení memoriálu Stopami ukrývaných detí Mojše Band v Čiernom Balogu. Podujatie je zadarmo prístupné pre všetkých. Večerom sprevádza známy stand-up komik a moderátor Michael Szatmary.
Z archívu Memory of Nations vám prinášame príbehy troch pamätníkov, ktorí sa ako deti ukrývali podobne, ako Eli Vago a jeho sestra. Kvôli svojmu židovskému pôvodu prežívali počas druhej svetovej vojny udalosti, ktoré by nemalo prežiť žiadne dieťa. V Post Bellum sa prostredníctvom memoriálu Stopami ukrývaných detí, ale aj zaznamenávaním príbehov pamätníkov snažíme, aby sa na ne nezabudlo.
Strieľali do nich opití gardisti
Juraj Stern (*1940 ) sa ako malý chlapec ukrýval so svojou rodinou v Hlohovci. Tam pri svojom putovaní z východu Slovenska náhodou stretli spolužiaka pamätníkovej mamy, pána Zelenaya.
„V prostriedku záhrady vykopal pán Zelenay jamu a tam sme sa mali skryť, keby sa niečo stalo. A keď raz prišlo také hlásenie, to mám v živej pamäti, sme sa tam museli schovať. Jamu prikryl doskami a na ne nahádzal ešte zemiaky, čiže to vyzeralo tak, že je to jama na zemiaky. Ale niekto nás prezradil. Našťastie tí gardisti, čo prišli, boli opití a boli leniví odhádzať ich. Strieľali do tej jamy. A teraz si predstavte: takto je kopec, takto je jama a my sme stáli pri hornom okraji. Viem, že otec mi držal ústa, aby som nekričal. Mama bratovi. A prežili sme to. Netrafili ani jedného z nás. Potom so smiechom odišli, mysliac, že nás dobre postrieľali. Tých striel bolo veľmi veľa.“ Dramatická situácia sa zmenila pre Juraja Sterna na traumu a o tomto incidente sa mu sníva až do dospelosti.
Slnko je sloboda
Aj keď gardisti verili, že židovskú rodinu zabili, Sternovci sa už ďalej nemohli ukrývať u Zelenayovcov doma. Jej členov preto roztrúsili po viacerých domoch. Jednak, aby znížili šancu, že budú prezradení, ale aj preto, aby zvýšili pravdepodobnosť, že pokiaľ by k prezradeniu naozaj došlo, niekto z nich sa zachráni. Juraj Stern zostal v dome Zelenayovcov, ktorí ho schovali do maštale:
„Bol som tam asi dva týždne alebo možno aj viac, schovaný vo válove. Predstavte si štvorročné decko, ktoré pochopilo, že nesmie kričať, nesmie vyjsť von, nesmie plakať, nesmie nikoho volať. Slovom: musí byť absolútne ticho. Jedine, keď prišiel pán Zelenay alebo jeho manželka Borka podojiť kravu, tak vtedy som sa mohol s nimi trochu porozprávať. Tá krava žula pri mojej hlave. Bol som tam prikrytý senom. Pil som vodu z toho istého kýbľa ako krava. Ja som tam urobil potrebu, všetko. Zelenayovci mi vždy doniesli nejaké jedlo, najedol som sa. Bolo to hrozné. Ťažko vám vysvetlím psychiku toho dieťaťa. Dodnes neviem pochopiť, ani si neviem vysvetliť, ako som to vôbec zvládol. Vyšiel som a nerozprával som – stratil som reč. A potom, keď som začal rozprávať, tak som sa strašne zajakával. Ja som rozprával tak, že to bolo mnohokrát nezrozumiteľné. A to trvalo dlho – roky.“
Neskôr rodine našli úkryt v pivnici. Na oslobodenie si pamätník spomína takto:
„A pamätám si, ako sme vyšli von, z tej pivnice. Bolo nádherne slnečno a ja si pamätám to svetlo. Jak som z tej tmy vyšiel von a všetko bolo zaliate svetlom. Viete, pre mňa je sloboda slnko.“
Deti sa nemohli hrať vonku, ani hlasno rozprávať
Keď sa v roku 1944, po zániku všetkých hospodárskych výnimiek pre Židov stal pre rodinu Ivana Kameneca (*1938) ich vlastný domov nebezpečným, Ivanov otec sa rozhodol vybudovať v lese bunker. Skrývali sa v ňom sedem mesiacov až do oslobodenia obce Janova Ves v apríli 1945.
Obyvatelia Janovej Vsi, sa vtedy voči nim ako jedinej židovskej rodine v dedine, zachovali priam ukážkovo, keďže sa dohodli na striedaní ich zásobovania v bunkri. „Nasadzovali vlastné životy.” Boli to napríklad bratia Turčekovci či rodiny Gašparíkovcov, Barboríkovcov, Števankovcov, Lacikovcov, Slabých a mnohí ďalší. Pamätník ich vykresľuje ako hrdinov, ktorí boli veľmi odvážni, pretože ak by došlo k ich chyteniu vtedajšími nemeckými hliadkami, tak by to neprežili.
Ivan si na bunker spomína, ako na „voľačo nenormálne”. Aj keď bol len dieťa tušil, že život takto vyzerať určite nemá. Kvôli vtedajšej situácii dokonca nemohol nastúpiť do prvého ročníka základnej školy, aj keď 1. septembra 1944 sa mal stať oficiálne prvákom. „Už som mal aj tašku kúpenú, že pôjdem do školy.” Avšak, nepovažoval to za veľkú stratu, keďže rodičia ho v bunkri naučili písať aj čítať. Pamätá si, že veľmi rád čítal, a aj keď mu to ešte veľmi nešlo, vždy to chcel skúšať sám.
Život v bunkri bol veľmi tichý. Ako deti sa nemohli vonku hrať, hlasno rozprávať, či voľne behať. Avšak napriek ťažkej životnej situácii, Ivan si nespomína, že by mali nedostatok jedla alebo trpeli hladom. Svojich rodičov veľmi obdivoval, pretože síce sa určite veľmi báli o svoje životy a najmä životy svojich detí, no nikdy to pred nimi nedali najavo.
Stratila som všetkých nežidovských kamarátov
Lea Schreiber (*1932) si spomína ako 19. októbra 1944 ušla s rodinou z Dobšinej a ukrývali sa až do oslobodenia.
Po nástupe do ľudovej školy stihla Lea vychodiť prvé dve triedy spolu so slovenskými spolužiakmi. So vznikom Slovenského štátu začali postupne prijímané protižidovské opatrenia obmedzovať práva Židov. Lea bola preradená do židovskej triedy, kde ich vzdelávala židovská učiteľka.
Odrazu jej zostali len židovskí kamaráti zo susedstva, ostatné deti sa s ňou prestali kamarátiť. Situácia sa ešte zhoršila, keď v roku 1942 začala prvá vlna deportácií židovského obyvateľstva zo Slovenska. Pravdepodobne vďaka dobrým konexiám a úplatkom sa rodine Grešlerovcov podarilo deportácii vyhnúť.
Lea s ostatnými deťmi zo susedstva sa preto mohli hrať len doma alebo na dvore. „My sme boli tri deti, čo sme boli spolu; syn od Grossmanovcov, syn od Ledererovcov a ja. Mali sme veľký dvor a keďže sme nesmeli chodiť na ulicu, pomocník, ktorý v garbiarskej dielni solil kože, nám vždy v zime vylial na dvor vodu, aby sme sa tam mohli trochu korčuľovať.”
Nemci strieľali, ale nenašli nás
Po vypuknutí SNP bola aj Dobšiná súčasťou povstaleckého územia. Keď sa však pri záverečnom útoku nemeckých síl obrana povstalcov zrútila, Grešlerovci sa rozhodli ukryť v horách.
„19. októbra 1944 som bola doma s mamou a naraz zhaslo svetlo. Doteraz, keď sa zhasne odrazu svetlo, mám z toho zlý pocit. A potom sme sa dozvedeli, že idú Nemci, tak sme museli utiecť.”
Ešte v ten večer večer odišli z Dobšinej a so susedmi Grossmanovcami sa ukryli v lesnej chatrči pri dedine Slavošovce. Spolu s nimi sa tam ukrývali ešte ďalší Židia na úteku, dokopy sedemnásť ľudí. Aby sa neprezradili stopami v snehu alebo dymom, nevychádzali von, ani vnútri nekúrili. Po pár dňoch ich v chatrči objavil pastier a za peniaze im nosil jedlo.
„Jedného dňa som spala a moja mama prišla k posteli a vraví mi: ,Vstávaj, lebo Nemci prišli!’ Tak sme začali plakať, ale oni nás nechali a nezobrali nás. My sme boli takí naivní, že sme si mysleli, že je to náš koniec, ale to nebol koniec.”
Po tejto zvláštnej udalosti, keď ich v chatrči našli Nemci, no nezatkli ich, za nimi pastier niekoľko dní neprišiel. Keď sa krátko po Novom roku ukázal, varoval ich, že Nemci sa ich chystajú zatknúť, a im sa tak podarilo na poslednú chvíľu ujsť. „Vychytili sme sa, ako sme boli, a v snehu sme utekali, moja mama si aj zlomila nohu. Počuli sme, ako Nemci strieľajú a kričia. To bolo hrozné. Tie lesy boli ale husté a oni nás nenašli. To sú všetko zázraky.”
Ešte v noci prišli Grešlerovci k železničnej trati, kde ich našiel istý železničiar a spolu s Grossmanovcami ich ukryl na povale svojho domu. Tam prežili zvyšné mesiace do oslobodenia.
Po návrate do Dobšinej zistili, že v ich dome počas okupácie sídlilo gestapo a všetok ich majetok, ktorí sa im nepodarilo ukryť, rozkradli susedia. „Len na to si pamätám, ako sme prišli domov, a nič sme nemali. A naraz idem von a uvidela som moju priateľku, ktorá mala moju šatku. Všetko nám vyrabovali.”
Úryvky z príbehov, ktoré ste si práve prečítali, sú iba zlomkom utrpenia detí počas vojny. Nedovoľme, aby sa na skutočné príbehy zabudlo. Nie sú to iba príbehy minulosti, ale aj súčasnosti. Spoznávanie skutočných príbehov nám môže pomôcť byť senzitívnejšími a ľudskejšími aj v budúcnosti.
Na tohtoročný memoriál Stopami ukrývaných detí sa už nestíhate prihlásiť. Pridajte sa k nám na ďalší ročník, ktorý sa uskutoční 16. - 23. júla 2023.
Autorka: Martina Lábajová
