Blíži sa 30. výročie vzniku Slovenskej republiky. Pri formovaní nového štátu bol aktívny aj Radomír Žingor (*1936), syn významnej slovenskej osobnosti, partizánskeho kapitána Viliama Žingora.
„My sme vlastne otca ani nemali. Bola vojna – bol preč, bolo povstanie – bol preč, prišiel štyridsiaty deviaty rok... a potom už bol načisto preč,“ takto si spomína na svojho otca Viliama Žingora, ktorého komunisti popravili obesením vo vykonštruovanom procese. Radomír mal vtedy 14 rokov.
Rodina partizánskeho veliteľa sa musela stále skrývať
Jeho otec Viliam Žingor po pripojení slovenskej armády k ťaženiu proti Poľsku dostal povolávací rozkaz do mimoriadnej činnej služby, ktorá skončila 22. októbra 1939. Po tom, ako dostal 4. júla 1943 opäť povolávací rozkaz, odmietol narukovať na východný front a odišiel do hôr, kde organizoval partizánske hnutie v Turci. Stal sa veliteľom slovenského oddielu 1. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika.
Deti otca vídali veľmi málo, často sa však u nich striedali žandári, príslušníci Ústrednej štátnej bezpečnosti (ÚŠB), gardisti a neskôr aj gestapo, ktorí ho hľadali a robili prehliadky. Situácia eskalovala pred a hlavne po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP) koncom augusta 1944. Hrozilo, že ich vládnuci ľudácky režim spolu s Nemcami, ktorí začali postupne obsadzovať územie Slovenska, odvlečú do niektorého koncentračného tábora.
Ruský partizán Ivan Ivanovič Ibin, utečenec z koncentračného tábora, ktorý bol rodine Žingorovcov pridelený ako strážca, ich kvôli bezpečnosti aj s rodinou Viliamovho brata Bohuša odviedol z dediny. Najmladší Radomírov brat nemal ani dva roky, Radomír mal len osem rokov. Určitý čas, asi 2-3 týždne, sa tak skrývali v miestnych horách. Tu sa aspoň na chvíľu videli aj s otcom. Potom sa presunuli aj s rodinami ďalších účastníkov SNP na Sliač, kde bola zriadená vojenská nemocnica.
Lenže front sa v októbri 1944 čím ďalej, tým viac približoval, a tak pred príchodom Nemcov odišla rodina na Prašivú do veľkej drevorubačskej chaty, kde už boli aj ustupujúci povstaleckí vojaci: „Nás tam bolo asi 15 či 18 len z našej rodiny a potom ešte ďalší príslušníci, ktorí tam už boli.“ Po páde Banskej Bystrice sa situácia vyhrotila:
„To boli strašné chvíle, na tej chate. Jedno ráno sme sa prebudili, myslím, že to bolo 2. novembra 1944, sychravé počasie, hmla a naraz streľba, granáty vybuchovali okolo chaty.“
Brat Viliama Žingora Bohuš spolu so svojimi spolubojovníkmi Oldřichom Vorbom a Štefanom Kunom poslali svoje rodiny do dediny Pohronský Bukovec, kde už boli Nemci. „Mama chodila dva alebo tri roky do školy v Českom Těšíne a vedela nemecky. Mali sme vystavenú legitimáciu na meno Vilímová - na jej priezvisko za slobodna. Tak asi to nás zachránilo. No ale ja som bol najstarší z chlapcov a sestra bola ešte staršia o 2 roky, tak nás hneď dali nabok. Neviem, čo s nami chceli robiť tí Nemci, viem, že sestru vyhodili na koňa a chceli ju kdesi odšikovať. Ale mamka potom začala kričať a plakať, išla za veliteľom, a ten to hneď napravil a ešte nám našiel ubytovanie a tam sme prebývali asi 3-4 dni. Ale boli sme v maštali, doslova.“ Na druhý deň 3. novembra 1944 ich čakala nepríjemná správa od miestneho bubeníka, ktorí v tých časoch hlásili po dedinách správy namiesto rozhlasu. Dozvedeli sa, že zastrelili troch partizánov: „To boli títo traja naši. Aj strýko Bohuš Žingor“.
Tlak a razie Nemcov po domoch sa stále stupňovali. Radomírovej mame Anne sa nejako podarilo zohnať dvoch furmanov s rebrinákmi. „Týmto vozom sme šli cez Šturec až do Turčianskych Teplíc. To sme mali veľké šťastie! Celú noc pršalo, boli sme zakrytí len vo vojenských dekách, všetko sme mali mokré a skoro na každej zákrute nemecká kontrola. No a mali sme tie doklady, tak nás púšťali všade. To bolo také bohovské šťastie!“
Istý čas strávili v Turčianskych Tepliciach. Potom asi dva týždne pred Vianocami sa dostali domov do Bystričky, kde si našli vykradnutý a zdevastovaný dom. Neskôr zistili, že ich vykradli vlastní spoluobčania. Išli teda do maminho rodičovského domu: „Prvé prekvapenie bolo, my ako chlapci sme leteli do kuchyne, a tam dvaja nemeckí dôstojníci! Potom prišla mama začala s nimi rozprávať, oni boli celkom kľudní, neboli vôbec agresívni, ani sa nič nepýtali. No a oni spávali v tej najlepšej izbe a potom my sme odtiaľ odišli k tetkám, ktoré bývali kúsok vyššie.“
V Bystričke sa napokon dočkali aj konca vojny a aspoň na krátky čas sa skončili útrapy rodiny.
Nesúhlasil s tým, aby Zväz slovenských partizánov dostala KSS úplne pod kontrolu. A potom ho obesili
Po skončení vojny mal Viliam Žingor ako dôležitý organizátor partizánskeho hnutia a hrdina SNP významné postavenie a rešpekt v spoločnosti. Stal sa poslancom Slovenskej národnej rady (SNR) za Komunistickú stranu Slovenska (KSS), ale jeho názory sa postupne úplne rozchádzali s jej totalitnou ideológiou a snahou o získanie absolútnej moci v štáte. Takisto bol aj generálnym tajomníkom Zväzu slovenských partizánov a nesúhlasil, keď tento Zväz chcela KSS dostať plne pod svoj vplyv:
„Títo súdruhovia-komunisti boli kdesi vždy skrytí za bukom a keď bola skončená vojna, tak boli prví, ktorí sa prihlásili o najlepšie miesta. A to je aj dôvod, prečo otec proti tomu vystúpil. A povedal, že ak to má takto pokračovať, tak sa všetkého vzdáva a vystupuje zo strany. A to bol začiatok konca."
V novembri 1949 bol Viliam Žingor spolu s asi 200 osobami z jeho okruhu zatknutý v rámci akcie „Turiec“ organizovanej Štátnou bezpečnosťou (ŠtB). Obvinili ich z ilegálnej protištátnej činnosti a v jednom z najväčších vykonštruovaných procesov na Slovensku i v celej ČSR, ktorý sa konal 18. – 21. októbra 1950 v Bratislave, bol Viliama Žingor spolu s Ladislavom Nosákom a Samuelom Bibzom odsúdený na trest smrti. Ďalší partizáni a Žingorovi spolupracovníci dostali dlhoročné väzenia v tých najťažších väzniciach a pracovných táboroch. Tresty smrti boli vykonané 18. decembra 1950. Po vynesení sa rodina obrátila so žiadosťou o milosť na prezidenta vtedajšej Československej republiky Klementa Gottwalda s tým, že ich žiadosť podporí aj vtedajší akčný výbor z Bystričky, ktorého členovia Viliama Žingora osobne poznali, boli s ním v spojení aj počas SNP a dobre poznali jeho zásluhy v odboji. Ani jeden člen miestneho výboru však nechcel ich žiadosť podpísať. Poslali ju aj bez tohto odporúčania, ale odpovede sa nedočkali.
Vykonštruované prenasledovanie a poprava otca sa dotkla aj rodiny, ktorá sa v atmosfére strachu dostala na čiernu listinu a podľa spomienok Radomíra sa s nimi ani nikto nechcel rozprávať: „To boli strašné časy, strašné roky. Keď vykonštruovali tento proces, tzv. Žingoriádu pod názvom Turiec, tu bolo obvinených okolo 200 ľudí z tohto regiónu. Každý, kto pomáhal otcovi, bol vypočúvaný, dokonca otcove sestry, ktoré mu pomáhali cez povstanie a nosili mu potraviny na chrbtoch do hory, či bola zima, či leto, tieto boli dokonca aj odsúdené za takúto činnosť!“
Dokonca prišli za pamätníkovou mamou, aby dala svojich synov na prevýchovu do detského domova.
Na vojne len s krompáčom a lopatou
Radomír musel ísť v roku 1954 na odvod a nastúpil na vojenskú základnú službu: „Pýtali sa ma, kde chcem ísť, k akej zbrani. Otec išiel k delostrelectvu, tak pôjdem aj ja. Až keď prišiel povolávací lístok, že už treba nastúpiť, tak sme boli sústredení na jednom dvore v Martine asi 150 chlapcov odtiaľto. Nikto nevedel, kam ideme a kde sme zaradení. Naložili nás do vlaku na martinskej stanici a v Žiline bola prestávka. Tam nás podelili: tí pôjdu tam, druhí tam. A my sme sa pýtali mazákov, ktorí boli ako kontrola pri nás, že kam ideme. Každý len pokrčil plecami.“
Skončili v Děčíne a tam sa dozvedel, že k delostrelectvu sa rozhodne nedostane. Boli tam pracovné Technické prápory, ktoré boli pokračovaním Pomocných technických práporov (PTP). Podľa spomienok Radomíra, ktorý si tu v rokoch 1955 – 1957 odkrútil celú dvojročnú vojenskú prezenčnú službu, ich však stále volali „pétepáci“ a aj ich zbrane boli krompáč a lopata. Len podmienky tu neboli také strašné ako v pôvodných PTP. Pracovali tam ako murári a tesári.
Celej rodine sa naďalej žilo veľmi ťažko. Nikto zo súrodencov nemohol študovať a mali problémy so zamestnaním. Radomírovi sa podarilo spraviť večernú priemyslovku, kam ho so šťastím prijali, lebo manžel jeho sestry tam učil: „Jemu môžem ďakovať, že som sa dostal aspoň do prvých dvoch ročníkov. Ale potom hovorí: ,Dobre, keď si to začal, tak to už dokonči, budeš mať maturitu, to máš úplné stredoškolské vzdelanie.‘ Tak som sa dal presvedčiť a v šesťdesiatom roku som maturoval, už ako starý chlap.“ V roku 1965 sa zamestnal v martinských ZŤS, opäť so šťastím a vďaka otcovmu bývalému partizánskemu druhovi a spolupracovníkovi Alojzovi Ritnošíkovi.
Stále však boli aj ďalšie všemožné obmedzenia: „Ja som nemohol dostať pas, nemohol som si kúpiť zbraň, aj keď som mal urobené poľovnícke skúšky, to boli takéto obmedzenia. To bolo strašné! Samé – nie, nie, nie!“
Rehabilitácia otca a kariéra v politike
V 1968 sa objavil pokus o rehabilitáciu jeho otca. Radomír patril počas okupácie medzi aktívnych odporcov:
„Išiel som pomôcť aj s celou partiou prilepiť plagát a samozrejme ma odfotili. A už bol oheň na streche. Potom boli tie previerky, ktoré trvali možno 3 roky, tak ma zavolal vedúci, že čo teraz. Ja hovorím: ,Bol som to prilepiť, no a čo som spravil? Nikomu nič! Takisto ako predtým sme nespravili nikomu nič, ani otec!‘ Hovorí mi ten vedúci: ,Dobre, tak budeš mať trest, nesmieš prísť do styku so špeciálnou výrobou a máš zastavený platový postup.’“
Takto prežil celé dlhé obdobie normalizácie. Až prišiel rok 1989 a Nežná revolúcia. Do udalostí sa zapojil aj Radomír, ktorého oslovila miestna organizácia Verejnosti proti násiliu (VPN), aby s nimi spolupracoval a kandidoval v pripravovaných voľbách. V prvých slobodných voľbách 8. – 9. júna 1990 ho zvolili do Slovenskej národnej rady ako jediného z Martina. Neskôr bol zvolený do NR SR aj v roku 1992.
Po roku 1989 došlo k plnej rehabilitácii Viliam Žingora, ktorý bol in memoriam vymenovaný za generálmajora. Radomír to oceňuje, ale dodáva, že k tomu došlo skoro po polstoročí a mnohí, hlavne mladí ľudia, už ani netušia, o čo išlo. Navyše zodpovední za tieto vykonštruované procesy sa spravodlivosti vyhli. V súčasnosti žije život aktívneho dôchodcu, je oblastným predsedom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a zúčastňuje sa na ich činnosti a rôznych spomienkových akciách. Ako sám vraví, robí to hlavne kvôli odkazu svojho otca. Bol by veľmi rád, keby jeho život a skutky neupadli do zabudnutia.
Autorka: Martina Lábajová
