Bolo 15. decembra 1961 a izraelský súd výnimočne odsúdil na smrť Adolfa Eichmanna, ktorý bol zodpovedný za ‚konečné riešenie židovskej otázky‘, čiže vyhladzovanie Židov v koncentračných táboroch. Vďaka procesu s bývalým členom SS sa svet prostredníctvom televízneho prenosu dozvedel, že nebol len vykonávateľom rozkazov a nevyvrátiteľnými dôkazmi boli opäť rozobraté do hĺbky nacistické zverstvá.
Eichmann sa oprávnene nazýva hlavným organizátorom a logistickým vykonávateľom holokaustu. Vypracoval plán na identifikovanie židovského obyvateľstva a ich čo najrýchlejšie dopravenie do koncentračných táborov, najmä do Auschwitz-Birkenau, kde prišlo o život približne 1,1 milióna Židov. Jedným zo svedkov hrôz, ktoré sa v koncentračnom tábore odohrávali je aj pamätník Jehuda Bacon (*1929).
„Naši susedia boli tí, čo pracovali v krematóriu. Tí tiež boli v takej karanténe, nikto s nimi nemal hovoriť. Ja som tam išiel a vypytoval som sa zo zvedavosti, čo a ako, ako to tam chodí. Zvedavosť mladého chlapca. Keď sme mali neskôr pracovať s popolom z krematória, museli sme sypať popolom zmrznuté cesty, aby ľudia nekĺzali, tým som mal veľký rozhľad, čo sa deje, ako to ide.“
Vďaka tejto zvedavosti a dobrej pamäti mohol potom po vojne podať svedectvo o hrôzach, ktoré videl a bol aj jedným zo svedkov v procese s Adolfom Eichmannom.
Prvé lekcie od výtvarníkov v Terezíne
Maliar, grafik a profesor na prestížnej jeruzalemskej akadémii umenia Bezalel Jehuda Bacon sa narodil v roku 1929 v Ostrave ako Jiří Bakon a pochádza z rodiny ovplyvnenej židovskou ortodoxiou. Rodnou rečou jeho dedka bola jidiš, pochádzal z ortodoxného chasidského prostredia. Jeho otec bol už viac ovplyvnený svetským životom v Československu, jeho dedko zachovával tradičnú zbožnosť.
Ako úplná väčšina židovského obyvateľstva protektorátu Čechy a Morava aj rodina Jehuda Bacona bola deportovaná do Terezína. Do ghetta prišiel na jeseň v roku 1942. Od začiatku bol na takzvanom „Schutzliste“ terezínskej židovskej samosprávy, pretože sa poznal s Arim, synom predstaveného terezínskej správy Jakoba Edelsteina. V Terezíne účinkoval napríklad v detskej opere Brundibár, začal tu kresliť a dostal prvé lekcie od renomovaných výtvarníkov ako Otto Ungar, Leo Haas či Karel Fleischmann. Ich ochrana skončila s momentom, kedy bol zatknutý a deportovaný aj židovský „starší“ Jakob Edelstein.
Ako „Birkenau Boy“ videl a vedel mnoho
V decembri 1943 boli deportovaní do tábora Auschwitz-Birkenau, neprešli však selekciou ako väčšina novo príchodzích transportov, ale boli daní do tzv. terezínskeho rodinného tábora. Bol vybudovaný pravdepodobne ako ukážkový pre očakávanú inšpekciu Medzinárodného výboru Červeného kríža. Stal sa jedným z „Birkenau Boys“ a spolu s ostatnými chlapcami sa staral o dopravu medzi jednotlivými časťami lágru. Chlapci ťahali vozík, ktorý prevážal rôzne náklady. Ako jedni z mála mali prehľad, čo sa deje aj v iných častiach lágru než v tých, v ktorých žili. Ostatní väzni s nimi nemali hovoriť, rovnako tak ako nemali hovoriť s tými, čo obsluhovali pece a krematóriá. Boli v akejsi „karanténe“.
V júni 1944 bol rodinný tábor zrušený, v plynových komorách bol zavraždený jeho otec. V rovnakej dobe jeho matka so sestrou Hanou boli deportované do koncentračného tábora Stutthof, kde zomreli pár týždňov pred oslobodením.
V koncentračnom tábore prišiel o schopnosť plakať
Jehuda Bacon si spomína aj na „pochod smrti“ z januára 1945, ktorý ako zázrakom prežil.
„To bolo hrozné. Strašná zima. Musíte ísť deň a noc. Tá prvá cesta, sa mi zdá, bola deň a noc, deň a noc. Dva alebo tri dni sme išli až do Blechhammeru. Kto nemôže, zostane pozadu, tak ho zastrelia. Tak vidíte stále tie prestrelené hlavy a mozog vonku. To bola hrôza. Stále zastrelení ľudia, čo nemohli ďalej. Kto pomáhal? Boli sme ako bratia. Keď niekto bol slabý, tak dvaja ho kúsok ťahali, aby nezostal vzadu, tam by ho zastrelili. Môj otec mal päťdesiatdva rokov. V Osvienčime je to ako sedemdesiat rokov. Tiež tak vyzeral. Chvala bohu, že išiel do plynu. Tam trpel len štvrťhodinu. To, čo som ja vytrpel, to by on nevydržal.“
Neskôr v päťdesiatych či šesťdesiatych rokoch mu v Jeruzaleme zomrel ako mladý jeho obľúbený profesor. „Vďaka bohu som mohol opäť plakať. Bol som opäť človek.“ Schopnosť plakať sa mu vrátila, bolo to prvýkrát od júna 1944, kedy sa rozlúčil s otcom, kedy sa musel rozhodnúť, či s ním dobrovoľne pôjde na smrť, či sa pokúsi ďalej žiť.
Na konci vojny Jehuda Bacon prešiel niekoľkými lágrami, cez Blechhammer a Mauthausen, zažil mnoho utrpenia, umierania a hladu. Poslednou zastávkou bol tábor Gunskirchen. Jehuda Bacon po oslobodení tábora opustil, spolu so svojim kamarátom Wolfi Adlerom, neskorším izraelským rabínom Sinajom Adlerom, sa oddelili od hlavnej skupiny väzňov s tým, že by sa radi dostali do Švajčiarska. Ďaleko ale nedošli, mali totižto týfus a horúčku. Našťastie stretli amerického vojaka, zhodou okolností tiež židovského pôvodu, ktorý im zaistil miesto v miestnej nemeckej nemocnici. To im zachránilo život, boli v odbornej starostlivosti. Mnoho iných väzňov nemalo také šťastie, umierali na zdravotné následky väznenia ešte mnoho dní po oslobodení, iní sa zase najedli jedla, ktoré ich organizmus nebol schopný spracovať, a umierali aj z týchto dôvodov.
Prečo by mal byť niekto k nám dobrý?
Po príjazde do Československa boli Jehuda Bacon aj Wolfi Adler ubytovaní na zámku Štiřín, kde z iniciatívy humanistu Přemysla Pittera vznikla ozdravovňa pre navrátivších s deťmi z koncentračných táborov. Vďaka Přemyslovi Pitterovi našiel novú silu do života. Jehuda Bacon je veľkým obdivovateľom Přemysla Pittera, považuje ho za jedného z najväčších humanistov 20. storočia, ktorého odkaz je stále nedocenený a Česi by si ho mali viac vážiť.
„Prišli sme do Prahy k Přemyslovi Pitterovi. O ňom by mali Česi, ale aj ľudia obecne viac vedieť, pretože to bol jedinečný človek. Zo všetkých detí, o ktoré sa staral, nikto na neho nezabudol. Mal veľký pozitívny vplyv po tých hrôzach, čo sme zažili. Neverili sme nikomu, prečo by niekto k nám mal byť dobrý. (…) Naraz je tu človek, ktorý nič od nás nechce a len nám dáva v najvyššom zmysle lásku. Na to sme neboli zvyknutí roky.“
Príklad Přemysla Pittera ho ovplyvnil aj vo výbere životného poslania. Po vojne bol presvedčený, že keď namaľuje veci, ktoré v koncentračných táboroch zažil, pomôže tomu, že už sa to nebude opakovať, že ľudia budú po zhliadnutí jeho obrazov lepší. Jeho samotného Přemysl Pitter urobil lepším. Silno na neho zapôsobil aj skutok Přemysla Pittera, ktorý do „svojich“ zámkov pribral v priebehu roku 1945 aj nemecké deti. V ťažko predstaviteľnom súžití tu žili židovské aj nemecké deti vedľa seba.
„Teraz si predstavte hneď po vojne židovské deti z koncentrákov a vedľa nás bývalý Hitlerjugend. A nič sa nestalo. Ja tvrdím, že deti aj dospelí, ktorí naozaj trpeli, majú omnoho väčšie porozumenie pre ostatných, ktorí tiež trpeli, aj keď sú to Nemci, než civilní obyvatelia, ktorí tak netrpeli.“
Aj tak pre neho návrat do normálneho života nebol jednoduchý. Keď videl prvýkrát po návrate z lágru pohreb, nechápal, prečo ľudia tak oplakávajú smrť jediného človeka. „Nedôverovali sme nikomu, boli sme divokí, mysleli sme inak a tak podobne… Keď som videl (znovu) prvýkrát pohreb, šesť koní a jeden mŕtvy, tak som si myslel, tí ľudia sa zbláznili, jeden mŕtvy a také haló robiť kvôli jednému mŕtvemu. Pred niekoľkými týždňami som videl haldy mŕtvych a v Mauthausene kanibalizmus. A teraz s jedným mŕtvym. Tí ľudia sa zbláznili.“
Jeho kresby ako svedectvo zverstiev
Po vojne sa rozhodol, že svoj život zasvätí umeniu, malovať začal už v Terezíne. Wolfi Adler zase svoj život zasvätil Bohu. V Izraeli sa stal rabínom a prijal meno Sinaj Adler.
Na jar v roku 1946 za pomoci organizácie Youth Aliyah (Alija – prisťahovalectvo mládeže) odišiel do Palestíny. V Jeruzaleme začal študovať na prestížnej akadémii výtvarných umení a designu Bezalel, kde bol menovaný v roku 1959 profesorom grafiky a kresby. Jeho kresby a skice, ktoré nakreslil krátko po vojne, ukazujú aj detaily toho, čo videl v tábore Auschwitz-Birkenau. Jehuda Bacon bol tak aj svedkom v procese s Adolfom Eichmannom v Jeruzaleme aj v následných procesoch s nacistickými veliteľmi v západonemeckom Frankfurte. Jeho kresby slúžili tiež v spore s popieračom holokaustu historikom Davidom Irvingom.
Jeho dielo je zastúpené v mnohých zbierkach po celom svete, napríklad v Jad Vašem a Izraelskom múzeu v Jeruzaleme, v Kongresovej knižnici vo Washingtone D.C. či Britskom múzeu v Londýne. Jeho diela sa nachádzajú v domoch Theodora Roosevelta, Johna D. Rockfellera, Martina Bubera či Chaima Weizmanna. Vystavoval v Nemecku, USA, Británii aj v Česku. Žije so svojou ženou Leah v Jeruzaleme.
Autorka: Martina Lábajová
