Keď bol 27. júna 1968 zverejnený manifest 2000 slov v časopise Literární listy a v denníkoch Mladá fronta a Zemědelské noviny, nikto netušil, že ho sovietsky vodca Leonid Brežnev označí ako nástup kontrarevolučných síl.
Manifest dal dohromady spisovateľ a novinár Ludvík Vaculík na podnet pracovníkov Československej akadémie vied. V manifeste sa píše, že komunistická strana môže počítať s podporou občanov len vtedy, keď bude dôsledne pokračovať v nastúpenom kurze demokratizácie. Odmietal akékoľvek obmedzenie slobody prejavu a vyzval k zakladaniu výborov na obranu slobody tlače.
Na podporu manifestu bolo zozbieraných okolo 100 000 podpisov. To, že ho podpísali ešte pred zverejnením aj mnohé známe osobnosti vtedajšieho Československa, vyslalo jasný signál Moskve, že ľudia so sebou už nenechajú zametať. Manifest naozaj čítali a dali jasne najavo, že im nestačí vtedajší reformný režim.
Reakcie strany boli zamietavé. Fundamentalisti 2000 slov odmietali. Brali ho ako výzvu k občianskej vojne, reformisti ako ohrozenie svojich reforiem. Brežnev telefonoval ešte v noci Dubčekovi, aby zabránil nástupu kontrarevolučných síl.
Vedenie KSČ nakoniec odmietlo 2000 slov stanoviskom, kde jasne naznačilo, že nič také nebude trpieť. Vaculík sa následne verejne ospravedlnil.
Život s Ludvíkov Vaculíkom
Pamätníčka Marie Vaculíková (*1925 †︎2020) porozprávala o svojom manželovi Ludvíkovi Vaculíkovi pre archív Memory of nations.
Ludvík Vaculík pracoval v 60. rokoch v Československom rozhlase. Vyberal si hlavne problémové témy. Nahrávali napríklad o hrdinoch z Dukly. Prostredníctvom jeho reportáže sa dostalo až k prezidentovi Novotnému, v akých zlých podmienkach tam ľudia žijú a vďaka tomu bola zjednaná náprava. V roku 1965 odišiel pracovať do Literárnych novín.
V roku 1967 vystúpil pamätníčkin manžel na IV. zjazde Zväzu československých spisovateľov. Nikomu pritom dopredu nepovedal, o čom sa chystá hovoriť. Písal doma text prejavu a stretnutie už prebiehalo, dokonca bol na ceste taxík pre Vaculíka. Keď sa ho pamätníčka spýtala, čo píše, odpovedal jej: „Čo do mňa dvadsať rokov hučíš.“ Bolo jej jasné, že nastanú problémy, a prejav skutočne vzbudil rozruch. Z ústredného výboru dorazil posol s tým, že sa Ludvík Vaculík má druhý deň dostaviť. Bol vylúčený z komunistickej strany.
Dostali list, že krajinu budú okupovať Rusi
Nastal rok 1968. Maria sa s manželom začala intenzívnejšie baviť o udalostiach, ktoré sa odohrali s komunistami. Hovorila mu, či by sa on a ostatní nemali vo svojich aktivitách mierniť, aby neprovokovali komunistov. Ešte pred augustovými udalosťami dokonca dostali do schránky anonymný list zvestujúci tlačenými písmenami, že krajinu budú okupovať Rusi.
Vedci vtedy riešili, že by mali pripraviť „svoje“ prehlásenie.
„Zišli sa a zistili, že tak pádne, ako to vie Vaculík, to nezosmolia. Že nie sú zvyknutí premýšľať týmto smerom. A písať už vôbec nie. Tak si pozvali do Parkhotela Vaculíka. A teraz ho požiadali, či by to napísal. On sa ich spýtal, čo tam chcú mať. Oni mu to povedali, ale povedali, že vie lepšie než oni čo. Nechali mu voľnú ruku. On by si aj tak nedal povedať. Keby mu niečo nadiktovali, on by to napísal po svojom,“
rozprávala pamätníčka. Tak vzniklo 2000 slov, manifest publikovaný v júni 1968. Text, ktorý je možné vnímať ako jednu zo „zámienok“ pre augustový vpád vojsk Varšavskej zmluvy.
Odposluchy s dosahom až k výťahu
Štátna bezpečnosť javila o Vaculíkovcov záujem už od 60. rokov. V dobe po IV. zjazde spisovateľov sa priamo od eštebákov dozvedeli, že majú v byte odposluchy so zberňou v neďalekom Parkhoteli. Na situáciu, kedy doma nemohli bez obáv hovoriť, si zvykli. Zo západného Nemecka im vozili tabuľky, na ktoré si písali, čo bolo potrebné povedať, a potom ich ihneď zmazali. Hovorili na chodbe, čo pre ŠtB znamenalo, že sa odpočúvacie zariadenie muselo zosilniť. Keď im po novembri 1989 ponúkli z ministerstva vnútra, že sa odposluchy odinštalujú, našiel sa za gaučom prístroj s dosahom až k výťahu.
Ludvík Vaculík sa dostal aj k účasti na Charte 77, aj keď to neplánoval. Mal pocit, že si svoje už odbil a v 70. rokoch založil samizdatovú edíciu Petlice, na ktorú sa chcel sústrediť. Václav Havel ho ale prehovoril k redakčnej práci na Charte 77, text údajne nevymýšľal. Len náhodou sa potom Vaculík začiatkom januára 1977 ocitol s Havlom a Pavlom Landovským, kedy boli zadržaní s textom Charty 77. „Zámienka pre eštebákov bola jasná. Z Vaculíka urobili hlavného chartistu.“ Keď potom k nim domov dorazila Štátna bezpečnosť, odnášali z ich bytu toľko vecí, že im pamätníčka musela požičať kôš na bielizeň.
Nikdy svoj podpis neodvolala
Manifest 2000 slov podpísala aj známa československá športovkyňa Věra Čáslavská. Narodila sa 3. mája 1942 v Prahe. Od roku 1945 chodila do baletnej školy, neskôr sa začala venovať tiež krasokorčuľovaniu a vo svojich pätnástich rokoch sa počas krátkej doby stala vrcholovou gymnastkou. Od roku 1958 bola členkou národného družstva a ČSSR úspešne reprezentovala na medzinárodných súťažiach; najväčšie úspechy dosiahla na OH v Tokiu (1964) a v Mexiku (1968).
Paralelne s vrcholovým športovaním študovala a pracovala. Živila sa ako pisárka a neskôr bola do normalizácie zamestnaná na ústrednom výbore Československého zväzu telesnej výchovy a športu. V období Pražskej jari podpísala manifest 2000 slov a svoj podpis nikdy neodvolala. Od konca 60. rokov bola z politických dôvodov perzekvovaná a v roku 1971 prišla o členstvo v ČSTV. Niekoľko rokov trénovala mladých športovcov v Prahe a v Mexiku a po nežnej revolúcii sa stala jednou z poradkýň prezidenta Václava Havla.
Dajte tým Rusákom poriadne na frak!
„V rozhlase hlásili, že kto podpísal 2000 slov, a o mne sa to vedelo, že by sa nemal zdržovať na známych miestach, aby ho Rusi nezatkli.“
Pamätníčka tak štrnásť dní pred olympiádou cvičila v lese. Deň pred odjazdom na hry v Mexiku zašla na Václavské námestie k soche sv. Václava: „Som takej romantickej povahy, chcela som tam poprosiť, aby mi dal silu, aby som sovietskych súťažiacich porazila. Pozorovala ma taká babička. Potom sa osmelila a spýtala sa: ‚Nie si Věrka Čáslavská?‘ Povedala som, že áno. A už som čakala otázku, či mám, alebo nemám mozole, na to sa ma ľudia pýtali najčastejšie. A ona hovorí: ‚Viete, dievčatko zlaté, ja sa za vás budem modliť. Dajte tým Rusákom poriadne na frak! A budem sa modliť, aby ste nespadla z tej kladiny!‘ Všetci, ktorí sme mali za súperov reprezentantov okupantov, tak sme sa hrozne snažili. Trebárs kanoista Čtvrtečka sa tam skoro utopil, len aby nad tým Sovietom zvíťazil. Bohužiaľ, prehral o špičku kanoe.“
Věra Čáslavská získala na olympijských hrách v Mexiku v roku 1968 zlato za viacboj, preskok, bradlá a prostné. Striebro potom za kladinu a v družstvách.
Tichý protest
Tie olympijské hry patrili medzi výnimočné aj politickou demonštráciou niekoľkých súťažiacich. Zlatí a bronzoví afroamerickí medailisti z behu na 200 metrov – Tommie Smith a John Carlos – zdvihli na stupňoch víťazov zaťaté päste v čiernych rukaviciach. Protestovali tak proti diskriminácii černochov v USA. Charta olympijských hier však zakazuje akékoľvek politické prejavy, a obaja súťažiaci boli preto vylúčení z tímu. „Aj ja som chcela domov niečo odkázať. Mohla som urobiť ‚V – victory‘, ale to by som asi prišla o medailu. Hovorila som si, že Československo ju potrebuje. Ale keď som začula prvé tóny sovietskej hymny, spontánne som sa odvrátila,“ rozprávala Věra Čáslavská.
Autorka: Martina Lábajová
