Dňa 21. januára 1945 sa odohral masaker v obciach Ostrý Grúň a Kľak. Nemecké nacistické jednotky a slovenskí kolaboranti sa dopustili ohavných činov k civilnému obyvateľstvu, pričom nešetrili ani nemluvňatá a tehotné ženy. Táto akcia nie je zarážajúca len počtom obetí, ktorých bolo 148, ale aj tým, s akou krutosťou bola vykonaná. Okrem umučenia 3 partizánov, ktorých našli v dedinách a postrieľaním civilistov, pokračovali nepriatelia vypálením dedín, ale aj upálením niektorých obetí zaživa.
Jedna z povstaleckých partizánskych skupín, ktorej sa podarilo prebojovať z nemeckého obkľúčenia po potlačení Slovenského národného povstania, sa nachádzala aj v okolí pohoria Vtáčnik, neďaleko dedinky Ostrý Grúň a Kľak. Občania Kľakovskej doliny partizánov podporovali hlavne potravinami, šatstvom alebo ich zásobovali liekmi. Považovali to za svoju povinnosť v boji proti hitlerovskému Nemecku. Keď bolo potrebné, nechali partizánov pri sebe prespať a ošetrili ranených z boja.
Pomoc dedinčanov však nezostala skrytá očiam nemeckých vojakov, aj vďaka informáciám slovenských kolaborantov. Na začiatku januára 1945 sa o nej dozvedeli nemecké spravodajské služby. Následne začal štáb špeciálnej nemecko-slovenskej protipartizánskej jednotky Edelweiss so sídlom v Kremnici pripravovať proti týmto dedinám exemplárnu trestnú výpravu, ktorá mala poslúžiť ako výstraha pre všetkých partizánov a civilné obyvateľstvo, ktoré im pomáhalo. Po prieskumnej výprave si jednotky po krátkom strete s partizánmi potvrdili, že informácia o prítomnosti partizánov v tejto oblasti je pravdivá.
No a postavili ich do stredu dediny a všetkých ich postrieľali
V krátkej spomienke si na masaker v Ostrom Grúni spomína Čech Václav Čeřovský (*1926 †︎2021), ktorý sa zapojil do odbojovej činnosti na strane partizánov.
„A všetci sme si mysleli, aj tí, čo boli v tých dedinkách, že po tom Novom roku bude nejaký čas kľud. Ale objavil sa tam celý prápor SS. S vybavením, vrátane áut, tankov atď. Aj keď bolo snehu, tak oni sa tam dostali, a ako prišiel do jednej obce, tak skrátka obyvatelia museli von. Oni vyrabovali, čo malo nejakú cenu, tak si to vzali. No a pretože boli obce celé drevené, drevené baraky, tak to podpálili. No a postavili ich do stredu dediny a všetkých ich postrieľali. Takto to dopadlo v Ostrom Grúni, a dopadlo to tak aj v Kl'aku. Všetkých postrieľali. Jednoducho, prežili tí, čo práve boli na návšteve alebo bývali niekde inde. My sme s nimi bojovali, nás ale bolo málo, tak sme sa uchýlili do lesa, pretože ten les bol kúsok. A teraz sme to všetko videli a pozorovali. Ale to bolo strašné! Pozorovali sme, ako ich strieľali, ako tie baraky takto dookola horia a oni ich strieľali. Ale nie každý bol mŕtvy. Bolo množstvo zranených a tí nariekali, nariekali a volali o pomoc. No a tí Nemci nasadli a odišli na Kl'ak. My sme potom prišli, čo sa dalo, tak sme im pomáhali. No a rovnakým spôsobom potom jednali na tom Kľaku.“
Pripravovali sa na naše zničenie
V osudný tragický deň prišiel Martin Tadian (*1903 †︎1991) z dediny Kľak o celú svoju rodinu. Narodil sa do chudobnej dedinskej rodiny, ale až do začiatku druhej svetovej vojny viedol pokojný život – pracoval ako lesný robotník v okolitých horách, rovnako ako všetci obyvatelia Kľakovskej doliny. Bol ženatý a mal štyri malé deti – Aničku, Marku, Valinku a syna Jožka. Počas vojnového obdobia vykonával funkciu richtára a vďaka tomu sa mu podarilo navštíviť aj prezidenta Edvarda Beneša.
Partizáni sa o plánovanom prepadnutí obcí dozvedeli deň predtým, netušili avšak, že Edelweiss plánuje vyhladzovaciu operáciu, a z dôvodu nedostatku času nedokázali prijať všetky opatrenia, ktoré by ochránili miestnych obyvateľov. Rozhodli sa ustúpiť do hôr, pretože sa domnievali, že tým nevystavia obyvateľov nebezpečenstvu. Spolu s partizánmi odišli z dedín aj miestni muži, medzi nimi tiež Martin Tadian, ktorý nechal v dedine svoju ženu Marku, matku Máriu a štyri malé deti.
„Ovzdušie bolo stále napäté, všetci dedinčania sme mali strach z blížiacej sa vojny, pretože sa rozprávalo o príprave Nemcov na prepadnutie našej malej dedinky v lone hôr Vtáčnik. Chceli zničiť partizánske hniezdo. Také reči desili naozaj všetkých. Snáď nám nevyvedú takú krutosť, rozprávali sme si v kuchyni. Kam by sme sa podeli v takej tuhej zime, keby vypálili naše domy. Práve to by bol ten trest, že by sme zostali pod holým mrazivým nebom.“
Deti čakali a triasli sa strachom
V napätej atmosfére žila dedina už niekoľko týždňov predtým. Na Vianoce bolo nariadené zatemnenie okien. Štedrý večer bol veľmi skromný, bez darčekov aj tradičného spevu pod oknami, ktorý vždy veľkolepo dotváral atmosféru. V dedine aj v okolí boli rozostavané partizánske hliadky.
„Atmosféra týchto Vianoc vôbec nebola sviatočná, všade nás skôr sprevádzal strach než radosť. Partizáni aj my chlapi z dediny sme boli večne v strehu. Aj keď bola obloha stále jasná, modrá, vo vzduchu visela nad dedinou akási neviditeľná hrozba.“
Keď sa v dedine 21. januára 1945 dozvedeli, že sa blížia Nemci, chlapi narýchlo bežali do hôr a ženy s deťmi zostali zavreté v domoch a triasli sa strachom.
„Bola nedeľa, naraz pod orechom nastal veľký ruch. Nemci idú! Z Grúňa bola počuť streľba a rachot diel. Všetci chlapi sme sa zbehli u Hudečkov. Už bolo vidieť, ako sa Nemci valia od Ostrého Grúňa. Stiahli sme sa na kraj hôr a tam sme sledovali, čo sa deje. Za chvíľu sme počuli krik Nemcov a hrozný, nepredstaviteľný nárek žien. Do toho sa miesila streľba a z niektorých domov šľahali plamene po zápalných guľkách. Bolo neopísateľné sa na to pozerať a najhoršie bolo, že sme nemohli nič robiť.“
Najstrašnejší deň - krvavá nedeľa
Martin Tadian podľa svojich spomienok navrhoval, aby sa stiahli hlbšie do lesa, aby ich Nemci nespozorovali a nerozzúrili sa ešte viac. V horách prečkali celý deň, dokiaľ všetko neutíchlo.
„Večer, keď sme sa vrátili do dediny, bola už tma. Ten pohľad na zničenú celú dedinu už nechcem nikdy viac zažiť. Doma som nikoho nevidel, a tak som išiel ku kamarátovi do Grúňa. Skoro ráno druhý deň sme sa ich opäť vydali hľadať. Dom vyhorel a bol prázdny. Ich som nenašiel. Pred domom bolo iba rozhádzané šatstvo, obilie a múka.“
Známi Martinovi Tadianovi tvrdili, že všetkých odvliekli do Žarnovice, a tak ich išiel s nádejou hľadať tam. Po ceste sa každého vypytoval, či ich nevideli. Až mu kamaráť zo susednej dediny povedal, že do Žarnovice nikto nešiel a že v Kľaku sú ohorelé telá.
„Zmocnil sa ma veľmi zlý pocit samoty a strachu, nechcel som si to v tej chvíli ani predstaviť. Po ceste domov som tajne dúfal, že tie zhorené hlavy nebudú patriť mojim najdrahším. Veril som, že keď to všetko utíchne, ešte uvidím radosť zo života v očiach mojich detí.“
V rodnej dedinke sa mu naskytol ešte horší pohľad. Aj keď si to nechcel pripustiť, jeho kamarát mal pravdu. Doma našiel Aničku, ako leží mŕtva na holej zemi.
„Bol to strašný deň. Bezbožná krvavá nedeľa, kedy som prišiel o celú svoju rodinu. O ženu Marku, matku Máriu, tri dcéry – Aničku, Marku a Valinku – aj o syna Jožka. Ani mohutné krídla Vtáčnika nedokázali ochrániť moju rodinu a dolinu pred hrozným krvipreliatím.“
Ostatní boli na zadnej strane domu, postrieľaní pri stene a spálení. Nedali sa ani identifikovať, spoznal ich iba podľa oblečenia.
„Zrútil sa mi celý svet. Všetci moji najdrahší boli naraz preč. Vrátil som sa do Horných Hámrov k rodine, pretože bola nariadená evakuácia – koho by našli doma, toho by zastrelili. Na Holom vrchu v Hámroch som čakal až do príchodu fronty, šesť týždňov.“
Do Kľaku sa mohol pamätník vrátiť až začiatkom marca 1945, kedy musel krompáčom vykopať ich telá zo zmrznutej pôdy a odviezť ich na cintorín, kde ich všetkých pochoval.
V dedine Ostrý Grúň zastrelili 64 nevinných obetí, medzi nimi aj malé deti. Po tomto masakri vtrhli do Kľaku, kde zavraždili ďalších 84 osôb vrátane 16 žien a 36 detí. Najmladšou obeťou sa stala trojmesačná Jozefína Haringová, mnohé obete boli upálené zaživa. Išlo skutočne o jeden z najbrutálnejších vojnových zločincov spáchaných na území Slovenska.
Po vojne sa Martin Tadian znovu oženil – s Annou Pavlíkovou, s ktorou mal dve ďalšie deti. Aj napriek strašným udalostiam, ktoré v dedine Kľak prežil, na ňu nezanevrel, stále ju miloval a 7. februára 1991 tu tiež zomrel.
Autorka: Martina Lábajová
