Ani tento rok neoponieme spomienku na jednu z najsmutnejších udalostí našich dejín.
25. marca 1942 bolo z popradskej stanice v dobytčích vagónoch odvezených do Auschwitzu 1000 dievčat.
Aj dnes, o desaťročia neskôr, je našou povinnosťou pripomínať si osudy obetí, aby sa podobné zverstvá už nikdy neopakovali.
Knihy nám pomáhajú uchovať pamäť. Autori a autorky, ktorí sa tematicky venujú prvému slovenskému transportu či holokaustu, nám sprostredkúvajú svedectvá preživších, prinášajú historické fakty aj osobné príbehy plné bolesti, ale aj odvahy a nádeje. V tomto článku vám predstavíme niekoľko kníh, ktoré stoja za prečítanie – či už preto, aby sme lepšie pochopili minulosť, alebo aby sme sa z nej dokázali poučiť.
999: Prvý ženský transport do Auschwitzu-Birkenau – Zabudnutá kapitola histórie
„Keď sa pominiem, na všetko sa zabudne. Kto si to bude pamätať?“
Dňa 25. marca 1942 nastúpilo takmer tisíc mladých, slobodných židovských žien na vlak v Poprade na Slovensku. Verili, že idú pracovať do továrne, a mnohé sa s nádejou a odhodlaním lúčili s rodinami v najlepších šatách. Netušili, že ich skutočným cieľom je koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau, kde ich čakali otroctvo, kruté mučenie a v mnohých prípadoch smrť.
V knihe 999: Neobyčajné ženy z prvého oficiálneho transportu do Auschwitzu-Birkenau autorka Heather Dune Macadam odhaľuje zabudnutý príbeh týchto žien – prvých oficiálnych židovských väzenkýň Auschwitzu-Birkenau. Na základe rozsiahleho výskumu, svedectiev preživších a archívnych materiálov rekonštruuje ich osudy a dáva hlas tým, ktorých sa história pokúsila umlčať.
Slovenská vláda zaplatila nacistom 500 ríšskych mariek za každú ženu, ktorú im odovzdala na nútené práce. Väčšina z nich boli mladé tínedžerky, ktoré nikdy predtým neopustili svoje domovy. Keď dorazili do Auschwitzu-Birkenau, čakalo ich poníženie a strata identity – oholili im hlavy, zobrali posledné osobné veci a vytetovali čísla na ruky, čím sa stali prvými ženami s tetovaním v tábore. Namiesto sľúbenej práce v továrni ich čakali otrasné podmienky, minimálne dávky jedla a vyčerpávajúca, nezmyselná otrocká práca, pri ktorej pomáhali budovať samotný tábor. Väčšina z nich sa konca vojny nedožila. Smrť prichádzala pomaly a kruto – v dôsledku hladu, chorôb, vyčerpania alebo sadistických nacistických experimentov, ktoré na nich vykonávali bez ich súhlasu a akýchkoľvek hraníc.
Macadam dáva týmto ženám tvár a hlas. Na rozdiel od mnohých kníh o holokauste, ktoré sa zameriavajú na mužských preživších, 999 poukazuje na špecifické utrpenie žien v koncentračných táboroch. Autorka však nekončí len pri ich živote v tábore – sleduje aj boj o prežitie po vojne, návrat do zničených domovov a hľadanie novej identity v povojnovom svete.
Kniha obsahuje archívne fotografie, mapy a svedectvá príbuzných, čím sa stáva dôveryhodným historickým dokumentom. Macadam zároveň upozorňuje na paralely medzi osudom týchto žien a dnešnými problémami, akým je napríklad zotročovanie žien v konfliktných oblastiach.
999 je mrazivým, no nevyhnutným dokumentom a vracia do histórie mená a príbehy žien, ktoré sa nacistický režim snažil vymazať. Je to povinné čítanie pre každého, kto chce pochopiť skutočnú tvár vojny a jej dôsledky na nevinných obetiach.
Sľub, ktorý porazil Auschwitz-Birkenau.
„Chcem, aby ste mi sľúbili, že sa vždy postaráte o svoje sestry. Že tu budete vždy jedna pre druhú, nech sa deje čokoľvek. Nikdy nedovolíte, aby vás čokoľvek rozdelilo. Ak sa vás niekto pokúsi odlúčiť, urobíte všetko, čo bude vo vašich silách, aby sa to nestalo.“
V roku 1929, keď boli Cibi, Magda a Livi ešte malé dievčatá, ich otec ich požiadal o sľub, že bez ohľadu na okolnosti zostanú spolu. Vtedy ešte netušili, akú hrôzu im osud prinesie.
V roku 1942 boli pätnásťročná Livi a devätnásťročná Cibi deportované do Auschwitzu-Birkenau, zatiaľ čo ich sedemnásťročná sestra Magda sa vďaka lekárovi, ktorý ju ukryl v nemocnici, dokázala zatiaľ vyhnúť transportu. O dva roky neskôr však bola spolu s matkou a starým otcom tiež odvezená do tábora, kde sa sestry napokon znovu stretli – v najhoršom možnom prostredí.
Sestry čelili hladu, vyčerpaniu a neľudskej krutosti. Každý deň boli nútené vykonávať ťažkú a nezmyselnú prácu, bez ohľadu na spaľujúce horúčavy či mrazivé zimy. Strážcovia tábora ich ponižovali a trestali bez súcitu, ich brutalita presahovala akúkoľvek predstavu. Smrť bola všadeprítomná – videli ju, cítili ju, očakávali ju. Jedinou ich nádejou bolo držať sa spolu. Keď sa vojna začala obracať v prospech Spojencov, nacisti nariadili pochod smrti. Vyčerpané, no stále odhodlané, sestry utiekli a niekoľko dní sa ukrývali v lese, kým ich nakoniec nezachránili.
Keď sa po vojne vrátili do rodného domu, čakalo ich trpké sklamanie – ich dom už obývali iní ľudia. Ilúzia návratu do normálneho života sa rozplynula. Rýchlo pochopili, že aj keď vojna skončila, antisemitizmus pretrvával. Cibi, Magda a Livia sa preto rozhodli opustiť Slovensko a vybudovať si nový život v Izraeli.
Ani tam však nedokázali uniknúť tieňom minulosti. Hrôzy Auschwitzu-Birkenau ich prenasledovali v spomienkach, snoch aj každodennom živote. Mohol niekto, kto prešiel peklom, ešte niekedy nájsť skutočný pokoj?
Príbeh založený na skutočnosti
Novozélandská autorka Heather Morris dokáže premeniť surovú históriu na pútavý príbeh o sile rodiny, lásky a odhodlaní prežiť. Kniha Tri sestry od Heather Morris vychádza zo skutočných udalostí. Po prečítaní knihy Tatér z Osvienčimu kontaktoval autorku Cibin syn a požiadal ju, aby vyrozprávala príbeh jeho matky a tiet. Heather Morris strávila dlhé hodiny s rodinami sestier, aby ich osud zachytila s čo najväčšou autenticitou a citlivosťou.
V závere knihy nájdeme aj autorské poznámky, v ktorých opisuje, čo sa stalo s jednotlivými členmi rodiny po vojne, kde zahrnula aj dojímavé odkazy od samotnej Livi a ďalších príbuzných.
Príbeh jedného dievčaťa, jeho rodiny a celého sveta, ktorý sa rozpadol na prach.
„Keď sme sa dozvedeli, že ich zastrelili, bolo nám tak, ako keby svetu bolo vypadlo dno. Transporty neprestali, tábor sa vyprázdňoval a jedného dňa sme prišli na rad aj my.“
Iboja, židovské dievča z Liptovského Mikuláša, vyrastala v tolerantnom a demokratickom prostredí prvej Československej republiky. Jej život bol plný nádeje, vzdelania a rodičovskej múdrosti. Všetko sa však zmenilo s príchodom vojny. V roku 1942, keď mala len devätnásť rokov, utiekla zo Slovenského štátu do Maďarska, aby sa vyhla deportácii do vyhladzovacích táborov. Spolu s mladšou sestrou Lilou však napokon skončila tam, kam sa nikdy nemali dostať – v Auschwitz-Birkenau.
Prežila pochod smrti do Ravensbrücku, príchod Červenej armády do Nemecka, povojnové nadšenie aj kruté politické čistky 50. rokov, ktoré ju napokon vyhnali do exilu v Dánsku. Aj napriek všetkému, čím si prešla, často hovorila, že prežiť jej pomohla nádej.
Viac než len príbeh holokaustu
Iboja sa narodila v roku 1922 vo Vrbovom s dievčenským menom Lebovičová. Keď mala tri roky, spolu s rodinou sa presťahovala do Liptova. Detstvo a mladosť strávila spolu so štyrmi súrodencami v Liptovskom Mikuláši. Ibojin otec bol židovský kantor, v miestnej synagóge viedol modlitby, matka bola učiteľka.
Osud rodiny spečatilo prijatie protižidovských zákonov vojnovej Slovenskej republiky. Rodičia zo strachu o svoje potomstvo poslali Iboju spolu s dvoma sestrami do Budapešti. Tam sa skrývali, no deportácii do táborov smrti sa nevyhli. Rodičov a dvoch mladších súrodencov zavraždili. Na rozdiel od mnohých iných kníh o holokauste sa kniha Moruša neobmedzuje len na rozprávanie o koncentračných táboroch. Iboja podáva komplexný obraz svojej doby, od predvojnového Liptovského Mikuláša až po život po vojne. Popisuje atmosféru mesta, školské lavice, každodenné radosti i prvé náznaky rastúcej nenávisti. Zobrazuje nelegálnu emigráciu, učenie sa nového jazyka a neustály strach zo zatknutia.
V Auschwitz-Birkenau prežila aj preto, že sa časom dostala do "lepšej" časti tábora. Napriek tomu sa v knihe nesústredí len na utrpenie a smrť, ale skôr na vzťahy medzi väzňami, filozofiu a politické názory, ktoré im pomáhali udržať si ľudskosť. Je to kniha o nádeji, o láske a o obrovskej túžbe žiť.
Iboja Wandall-Holm má dnes 101 rokov a žije v Dánsku.
Moruša je mrazivým, no dôležitým svedectvom, ktoré pripomína, že zabudnúť znamená dovoliť, aby sa história zopakovala. Je to kniha o ľudskej dôstojnosti, o odvahe nevzdať sa a o sile, ktorá dokáže prekonať aj to najtemnejšie obdobie.
Autorka: Nataša Juračková
