Havária v Černobyľskej atómovej elektrárni sa zapísala do dejín ako jedna z najväčších tragédií v oblasti jadrovej energetiky. Výbuch štvrtého reaktora, ku ktorému došlo 26. apríla 1986, zasiahol nielen Sovietsky zväz, ale aj veľkú časť Európy. Katastrofa sa stala symbolom zlyhania technológie, ľudského faktora a informačného utajovania. Následky havárie boli ničivé — nielen pre životné prostredie, ale aj pre tisíce ľudí, ktorí boli priamo či nepriamo vystavení rádioaktívnemu žiareniu.
Tragédiu v Černobyle nemal na svedomí jeden osudný omyl, ale reťazec systémových zlyhaní. Katastrofu spôsobil nevhodne navrhnutý reaktor, ktorý mal vážne konštrukčné nedostatky, o ktorých vedenie elektrárne i sovietske úrady vedeli, no rozhodli sa ich zamlčať. K tomu sa pridali chyby operátorov počas záťažovej skúšky, ktorí v snahe splniť technické zadanie vedome porušili predpisy zabezpečujúce bezpečný chod reaktora. Výbuch, ktorý vyniesol rádioaktívne látky až do výšky 1,5 kilometra, sa Sovietsky zväz pokúsil najskôr utajiť. Prvé správy o nebezpečnom zvýšení rádioaktivity prišli zo Švédska, kde namerali abnormálne hodnoty žiarenia a začali hľadať jeho pôvod.
Rádioaktívny mrak sa medzičasom šíril Európou a neobišiel ani územie vtedajšieho Československa. Obyvatelia Slovenska boli kontaminovanému ovzdušiu vystavení nielen krátko po havárii ale aj počas zimy 1986/1987. Napriek snahám o zakrytie skutočného rozsahu škôd vyšetrovanie napokon preukázalo vážne zlyhania ľudského faktora i systémového riadenia. Zodpovednosť padla na plecia vedenia elektrárne — riaditeľ aj hlavný inžinier boli odsúdení na desať rokov väzenia.
Ako vnímali pamätníci haváriu vo vtedajšom Československu, ale aj aké následky mala pre obyvateľov na území dnešného Slovenska, sa dozviete z ich rozhovorov, ktoré poskytli pre náš archív Memory of Nations.
Keď vybuchol Černobyľ, v Bohuniciach pípal dozimeter vonku, nie vnútri
Keď sa Hynek Jurman (*1956) z Moravy rozviedol so ženou, využil ponuku a prihlásil sa na nábor do novej jadrovej elektrárne v Dukovanoch. Jadrová elektráreň Dukovany je historicky prvou jadrovou elektrárňou uvedenou do prevádzky na území Českej republiky a zohráva dôležitú úlohu ako jeden z hlavných zdrojov elektrickej energie.
Počas školenia, ktoré absolvoval v Trnave, došlo v apríli 1986 k jadrovej havárii v Černobyle. V tom období sa nachádzal v jadrovej elektrárni v Jaslovských Bohuniciach:
„Vonku nič, to sa tajilo, my sme išli cez tie dozimetre a niekedy sa mohlo stať, že kto išiel z primáru, tak mu tam niečo píplo, ale tu to bolo presne naopak, my sme išli z vonku dovnútra a pískali nám topánky, pretože vonku bola rádioaktivita a v elektrárni žiadna nebola,“
opísal absurdnú situáciu Hynek Jurman.
Jadrová elektráreň A1 v Jaslovských Bohuniciach bola prvou jadrovou elektrárňou v bývalom Československu. Je súčasťou areálu Atómových elektrární Bohunice, približne 60 km od Bratislavy a do prevádzky bola uvedená v roku 1972, preto sa tam chodili zaúčať pracovníci ďalších postavených elektrární z celého Československa.
Nové zamestnanie v Dukovanoch si pamätník pochvaľoval, práca bola náročná, ale dobre zaplatená a nikto od neho nechcel nezmyselné úlohy. V ABS (Archív bezpečnostných zložiek) bolo jeho meno zaznamenané v spise reg. č. OBŽ 41949 BN – tematika zväzku „Jadro“. Jednalo sa o menný zoznam zamestnancov jadrovej elektrárne Dukovany, ktorí boli vedení ako osoby preverované/určené k styku so štátnym tajomstvom.
O svojom zaradení do spisu pamätník nevedel, ale podľa svojho vyjadrenia bol po roku 1975 a výsluchu na ŠtB evidovaný ako záujmová osoba.
Možný kariérny postup do novo stavanej jadrovej elektrárne v Temelíne bol podmienený vstupom do KSČ – a to pamätník v žiadnom prípade nechcel. Rád preto prijal ponuku pracovať ako učiteľ na odbornom učilišti v Bystřici nad Pernštejnem. Polovičné finančné ohodnotenie vyvážila možnosť venovať viac voľného času svojej veľkej záľube v bádaní a písaní textov do rôznych novín a časopisov.
Obete komunistickej mašinérie
Beata Iwona Wojnarowska (*1963) sa narodila v Mielci nachádzajúcom sa na juhovýchode Poľska. Po tom, ako sa z dôvodu zlého kádrového posudku opakovane nedostala na štúdium medicíny, rozhodla sa presťahovať do Bratislavy, kde sa vydala za svojho priateľa z detstva. Spravila si kurz pre vlastivedných sprievodcov, ktorého súčasťou boli hodiny z histórie a politiky Československa.
Po narodení syna Bartoša začala pracovať v roku 1985 ako sprievodkyňa po Bratislave. S pracovnými začiatkami sa Beate spája politický tlak, ktorému musela čeliť: „Povinný a zároveň prvý bod programu bol pamätník na Slavíne. Zároveň nás nútili pozitívne vykresľovať pred cudzincami život v komunizme. Mali sme presne nadiktované, čo máme hovoriť, bolo tam málo možností pre sebarealizáciu.“ Rozsah toho, čoho je schopná komunistická propaganda, pamätníčka pochopila naplno počas nukleárnej havárie, ku ktorej došlo v roku 1986 v Černobyle:
„Paradoxne ucelenejšie informácie sme mali z poľskej strany a to aj tak až mesiace po výbuchu.“
Tým, že vtedajšia garnitúra rozsah katastrofy zľahčovala, Beata nevedomky ohrozovala zdravie svojho dieťaťa.
„Prvá v našej rodine bola moja mladšia sestra Renata. Bývala vtedy blízko ukrajinských hraníc. Po havárii v Černobyle začala mať problémy so štítnou žľazou. Vďaka tomu, že v tom období pracovala nejaký čas v Grécku, podarilo sa jej zdokumentovať, že dostala rakovinu štítnej žľazy v dôsledku Černobyľskej katastrofy. Bola potom bezplatne liečená v Aténach na špeciálnej klinike, aj vďaka tomu, že sa jej podarilo dokázať, že jej ochorenie evidentne súviselo s tým, k čomu došlo v Černobyle. Každý rok musí chodiť na vyšetrenia. Už dvakrát sa jej rakovina vrátila. Dvakrát ležala na klinike v Aténach. Môj syn – kedysi sa vravievalo, že deti by mali tráviť čo najviac času na čistom vzduchu, tak sme ho aj v kočíku nechávali na záhrade, bol vtedy ešte maličký. Prakticky neustále bol vonku. Po troch až štyroch rokoch začal mať problémy so štítnou žľazou. Nakoniec mu ju odstránili. Celý život musí brať lieky, pretože nemá štítnu žľazu. To, že mu ju vyoperovali, ho síce zachránilo, ale má kvôli tomu zdravotné komplikácie, keďže funkciou štítnej žľazy je regulovať procesy v celom tele. Takže Černobyľská havária ovplyvnila našu rodinu cez tieto dva prípady.“
Dopad černobyľskej tragédie na obyvateľov Československa bol síce menej viditeľný ako v bezprostrednom okolí havárie, no napriek tomu významný. Zvýšená radiácia, neistota a nedostatok informácií vyvolali obavy o zdravie a bezpečnosť obyvateľstva. Udalosti v Černobyle výrazne ovplyvnili verejné vnímanie jadrovej energetiky a prebudili záujem o spoločenské a ekologické otázky. Tragédia zároveň odhalila slabiny v systéme informovania verejnosti, čo neskôr prispelo k rastúcej túžbe po politickej zmene a väčšej otvorenosti v spoločnosti.
Autorka: Martina Lábajová
