O Hlinkovej garde (HG), polovojenskej organizácii, ktorá sa formovala v období existencie ľudáckej Slovenskej republiky, sa toho veľa nepíše. Je to určite aj preto, že tento fenomén súvisí s obdobím v našej histórii, s ktorým nie sme ani zďaleka vysporiadaní. Síce sme mali samostatný štát, ale zároveň sme boli satelitom nacistického Nemecka.
Isté však je, že sa členovia Hlinkovej gardy výrazne podieľali na zverstvách, ktoré ľudácka Slovenská republika páchala nielen na židovských občanoch.
Historici nie sú jednotní ani v dátume vzniku tejto polovojenskej organizácie, pretože jej miestne bunky vznikali v mnohých mestách a ich činnosť závisela od veliteľov, ktorí konali samostatne. Začiatky formovania sa datujú do polovice roka 1938.
Do HG sa hlásili bývalí členovia fašistickej polovojenskej organizácie Rodobrana, zradikalizovaní študenti, extrémisticky naladená inteligencia, remeselníci a robotníci, časť členov Združenia katolíckych akademikov a telovýchovnej katolíckej organizácie Orol. Členovia HG sa schádzali tajne a bez povolenia úradov.
Po vyhlásení autonómie Slovenska 6. októbra 1938 vystúpili Gardistické jednotky z ilegality a postupne boli zapojené do úsilia ľudovej strany, vytvoriť z nich legálnu protiváhu mocenskému aparátu (hlavne armády), ktorým disponovali centrálne štátne orgány v Prahe.
Dňa 28. októbra 1938 sa stala Hlinkova garda jedinou brannou organizáciou na slovenskom území. Ostatné boli rozpustené a ich majetok prepadol v prospech HG. Jej členovia sa považovali za elitu národa, spolok vyvolených a najlepších Slovákov, ktorí mali právo zasahovať do podľa nich nezdravých pomerov panujúcich v krajine.
Veľmi aktívne sa podieľali na perzekúciach Čechov, Rómov, Židov a demokraticky zmýšľajúcich Slovákov. Veľkú úlohu zohrali hlavne pri deportáciách Židov. Gardisti rozličnými akciami nesledovali len vlastné obohatenie, ale najmä zosmiešnenie a zneuctenie židovskej pospolitosti.
Počet jej členov sa podstatne zvýšil po vzniku ľudáckej Slovenskej republiky 14. marca 1939. Okrem vykonávania predvojenskej výchovy chlapcov, HG spolupôsobila pri povojenskom výcviku mužov, neskôr prevzala a vykonávala mnohé úlohy patriace do pôsobnosti orgánov štátnej moci a správy.
Hlinkova garda mala vybudované špeciálne jednotky. Boli to napríklad jazdecká, letecká, motorizovaná, spojovacia a železničná. Najvyšším veliteľom HG bol Jozef Tiso, hlavným veliteľom bol Karol Sidor, neskôr Alexander Mach a František Galan. Popri HG sa vytvorila aj Hlinkova mládež, ktorá združovala chlapcov a neskôr aj dievčatá od 6 do 18 rokov.
Ku koncu vojny sa útvar HG, Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy, priamo podieľali na trestných výpravách a akciách spolu s nemeckými jednotkami proti povstalcom aj civilnému obyvateľstvu.
O príhodách s gardistami rozprávajú aj pamätníci z archívu Memory of Nations.
Gardisti im dali zabrať
Neľahké obdobie pre mladého Františka Vaczulu (*1929), ktorého rodičia boli maďarskej národnosti nastalo, keď sa k moci dostali ľudáci. Na Slovensku sa začali porušovať základné občianske práva.
„A potom to začalo. Objavili sa gardisti. A to neprajem nikomu. Objavili sa nápisy na stenách, na plotoch... ,Maďari za Dunaj,’,Židia do plynu,’ ,Česi peši do Prahy’. A začalo to. Ešte som bol dieťa. Tí gardisti mali uniformy, vyleštené čižmy a tzv. rajtky. Pred saleziánmi sa zoraďovali v nedeľu na omšu, mladí zvlášť, starí zvlášť, to bola Hlinkova mládež a Hlinkova garda. Išli sa pomodliť. A poobede, nielen v nedeľu, ale aj v týždni, kto nemal nejaké označenie, že súhlasí s Hlinkovými gardistami, tak oni boli takí páni, že kohokoľvek zastavili a overovali. A keď prišli na to, že je Nemec alebo Maďar, tak ho bez rečí zbili. To vyzeralo tak, že on vôbec nepatrí do Slovenskej republiky. A to sa mi nevidelo, že sa chodia modliť do kostola a ľudí bijú bez príčiny. Boli to neobmedzení páni. Človek si musel dať veľmi veľký pozor, aby neprehovoril inou rečou ako slovensky. Vtedy som nevedel, čo je fašizmus, teraz už viem, čo to bolo. Takže keď sme chodili po Bratislave, či dospelí, či deti, musel som si dávať veľký pozor."
Gardisti chytili jeho brata a matku
Naftali Fürst sa narodil v roku 1933 ako Juraj Fürst. Spomína si ako sa jeho otec prihlásil na stavbu seredského tábora, aby zachránil rodinu pred transportmi. Čoskoro zistili, že to nebude len pracovný tábor, ale aj koncentračný. Život pod dohľadom gardistov sa pre neho stal každodennou súčasťou.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania z tábora utiekli. Rodina sa ukrývala u babky v Piešťanoch. Pamätník si pamätá na hroznú udalosť, kedy gardisti chytili jeho matku a brata.
Onedlho sa dozvedeli, že matka s bratom je väznená na polícii v Piešťanoch, no Jurajov otec nemal žiadnu šancu sa k nim dostať. Medzitým mladšieho syna poslal k šustrovi po topánky, ktoré tam nechal. Keď však Juraj vyšiel na ulicu, videl, ako do ulice prichádza malé nákladné auto patriace gardistom: „Nevedel som, čo robiť, tak som sa postavil pod bránu. Povedal som si, ak to auto prejde cez ulicu, idem ďalej po topánky. No keď zastaví pred domom mojej babky, neviem, čo budem robiť.“ Auto zastavilo. Juraj naďalej stál pod bránou. Niekto z ulice videl gardistov a kričal na nich, že Juraj patrí tiež k rodine:
„Gardista prišiel za mnou a vzal ma k autu. Ako ma bral, počul som, že v dome strieľajú. Posadil ma do auta. O pár minút z domu nesú moju babku a vidím, že je úplne biela. O otcovi som nič nevedel. Vysvitlo, že keď otec zbadal gardistov, preskočil plot a ušiel. Gardisti po ňom začali strieľať. Netrafili ho, a tak utekal smerom k železnici. Babičku vytiahli z kysne od mlyna, kde sa ukrývala v múke, a preto bola úplne biela. Ostal som tak s babičkou sám, bez otca, bez brata, bez mamy.“
Seredský tábor bol preplnený Židmi
Gardisti ich zobrali na tú istú stanicu, kde bola predtým väznená Jurajova mamička s bratom. Juraj dúfal, že sa ešte stretnú, no už tam neboli. Spomína na veľký krik a plač, keďže tam gardisti niektorých Židov aj trýznili. Na druhý deň ich odviedli z Piešťan opäť do seredského tábora. Juraj s nádejou zamieril rovno do baraku, v ktorom s rodinou predtým bývali. Tam sa s mamou a starším bratom opätovne zvítali a boli skoro všetci pokope. Hneď však zistili, že Sereď je iným miestom, než bola naposledy. Tentokrát do tábora zvážali všetkých Židov, ktorých na Slovensku chytili, a tábor sa stal preplneným. Transporty potom z tábora odchádzali s oveľa väčšou frekvenciou i vervou než počas prvej vlny deportácií.
Raz v noci musel celý tábor prísť na nástupište. Zrejme niekto utiekol a gardisti v hneve všetkým prikázali postaviť sa do kruhu a potom do kruhu utekať. Na každých desiatich metroch stál gardista alebo Nemec a bičom alebo palicou bili väzňov hlava-nehlava. Trvalo to niekoľko hodín a keď niekto od vysilenia spadol, oblievali ho na zemi studenou vodou. V tú noc zomrelo niekoľko ľudí.
Ani po vojne si nemohli vydýchnuť
Pamätníčka Katarína Bendová (*1929 †︎2020) si spomína na pocit úľavy, ktorý prišiel na konci vojny. Vedela, že už bude dobre. S rodinou sa chceli vrátiť naspäť domov. Všetko začalo byť dobré však až o dosť neskôr. Najprv sa do Bratislavy vrátil otec, aby zistil, aké sú podmienky a či sa má rodina kam vrátiť. To, čo zistil, nebolo na tú dobu prekvapivé. Byt bol obsadený a jeho obyvatelia nepociťovali povinnosť uvoľniť ho jeho pôvodným majiteľom, naopak, cítili krivdu pri požiadavke vrátiť to, čo nadobudli a považovali už medzičasom za svoje:
„Ten chlap v našom rodinnom byte sa nechcel vysťahovať – veľký gardista. Že on tam býva s rodinou a kam on má ísť. Hovorím: ,A nás ste sa pýtali, kam ideme?´ To boli čudné časy. Tí gardisti sa stále držali u moci. On sedel v našom byte a čiastočne aj s naším nábytkom. Zvyšok zariadenia sa rozobral, stratil, naši milí susedia si ho rozobrali. Neviem, čo sa s tým všetkým stalo, ale dodatočne sme sa dozvedeli jedno: stôl pre 12 osôb, stoličky, veľký príborník – to viem, že to si zobral Tuka Béla. Kde to potom zmizlo? My sme skoro nič nedostali späť. Niektoré veci sme dali do úschovy – dobrým známym takrečeno – no nevrátili.“
Rodina sa po návrate do Bratislavy nasťahovala do malej izby, ktorá im bola zároveň spálňou, kuchyňou i kúpeľňou. Čakali tam vyše roka, kým sa dostali k vlastnému bytu.
Kam sa podeli gardisti po vojne
Na sklonku vojny, pri príchode spojeneckých vojsk a sovietskej armády sa časť gardistov dostala na stranu československej armády a dokonca pomáhali pri odsune Nemcov naspäť do vlasti. Po skončení bojov ich vzali do karantény na Bratislavský hrad a odzbrojili ich. Čakala ich strata občianskych práv, konfiškácia majetku, väzenie a v najhoršom prípade trest smrti.
Mnohí boli nútení odísť do zahraničia, kde si za nahanobené peniaze zo židovského majetku vôbec nežili zle. Mnohí gardisti, ktorí zostali v Československu, sú dodnes nepotrestaní. Tí, ktorí v garde nevyvíjali žiadnu činnosť alebo sa im vina nedala dokázať, často prechádzali do komunistickej strany a zastávali významné miesto v štátnej správe či podniku.
Autorka: Martina Lábajová
