V Post Bellum pracujem 8. rok. Za ten čas som sa stretla už s množstvom ľudí, ktorí: prežili vojnu, holokaust, pracovné a koncentračné tábory, ukrývanie v lesoch, pivniciach, emigráciu, väznenie, mučenie, nemohli pracovať v profesiách, v ktorých boli odborníkmi, nemohli študovať, cestovať, čítať knihy...
Prežili obmedzovanie slobôd, na ktoré sme dnes asi až príliš zvyknutí.
Sú to ľudia, ktorých životy absolútne zmenili režimy a diktatúry. Tie skutočné.
Nie vymyslené blbosti o "diktáte Bruselu, západu, či liberálnej / havlistskej / slniečkárskej, LGBTIQ+ lobby".
●●●
Pred rokom som si naivne myslela, že sa možno život vráti aspoň čiastočne do normálnych koľají.
Covid bude ustupovať, budú sa vytrácať obmedzenia, ktoré ovplyvňujú prácu všetkých. Nebudem sa denne báť, či niekto (alebo ja sama) nenakazím starých rodičov, rodičov, blízkych ľudí, seniorov, ktorých príbehy natáčame.
Ani ten Covid nezmizol.
V susednom štáte ale vypukla vojna, so starým známym agresorom. Miliónom ľudí sa zo dňa na deň totálne zmenili životy. Aj nám na Slovensku.
Po všetkých rozhovoroch, ktoré som za posledné roky viedla, po spoznaní ľudí, ktorí prežili nechutné zverstvá, popri priateľstvách s nimi, ich deťmi, vnúčatami, neustále živých traumách v rodinách, sme dnes súčasťou budúcej minulosti aj my.
Nerozumiem (alebo práve rozumiem vďaka príbehom ľudí, ktoré poznám, a preto sa mi to zdá ešte viac zvrátené), že dnes vôbec existuje niekto, kto kričí naživo alebo na sociálnych sieťach, že ľuďom postihnutých vojnou nemáme pomáhať, kto píše šialené komentáre a pri fotografiách, rozprávaní ľudí, ktorí utekajú, prichádzajú o svojich najbližších, dáva vyrehotané smajlíky.
Je to spôsobené iba anonymitou sociálnych sietí? Máme sa stále príliš dobre, že sa nedokážeme vcítiť do situácie iných? Je to egoizmus? Je to osamotenosť a súčasne žiadza po tvorení a bytí súčasťou skupiny alebo masy kričiacich ľudí, ktorí sa naštvaní zobúdzajú, naštvaní obedujú a naštvaní zaspávajú?
Akosi nedokážem jasne pomenovať tú motiváciu ľudí, lebo stále verím v základnú ľudskosť.
Prečo však potom z môjho pohľadu najťažšie príbehy, rozhovory, filmy, spôsobujú to, že pri nich rozdávame najviac banov? Môžeme hovoriť o čomkoľvek - o minulosti, o tom, aby sme sa z nej poučili, ale aj o súčasnosti.
Ak ste nevideli, pozrite si. Pre mňa najťažšie rozhovory, ktorých som bola súčasťou v roku 2022. Za ich zdieľanie budem vďačná. Možno sa dostanú k ľuďom, ktorí nachvíľu uverili dezinformáciám a skutočné príbehy im vrátia štipku ľudskosti.
Sloboda nie je happy end! s Viera Dubacova o príbehoch Ukrajiniek a Ukrajincov:
Príbeh Grigorija, ktorý ako dieťa prežil vojnu a vo svojich 80. rokoch musel kvôli vojne opustiť domov a začínať nový život, v novej krajine:
Príbeh Julie, pri ktorom som nezvládala klásť otázky:
●●●
Autorka: Sandra Polovková
