Pred 57 rokmi, 18. apríla 1966 získal film Obchod na korze, ako prvá československá snímka, Oscara za najlepší cudzojazyčný film. Vo filme nájdete témy kolektívnej viny a slovenského fašizmu, ktoré sú nadčasové a s ktorými sme sa ešte stále nevyrovnali.
V našom archíve memoryofnations nájdete príbeh Edity Grosmanovej, ktorej manžel Ladislav Grosman napísal scenár pre Oscarom ocenený film. Vychádzal pritom zo svojich zážitkov počas vojny, kedy bol kvôli svojmu pôvodu prenasledovaný a jeho rodina prišla o život.
O dvoch režiséroch filmu - Kadárovi a Klosovi nám ich príbeh rozpovedal Elmar Kloss mladší, syn režiséra Elmara Klosa, ktorý film natočil spoločne s Jánom Kadárom v roku 1965.
Film zarábal milióny dolárov, komunisti ho predali len za 100 tisíc
Cesta filmu Obchod na korze za Oscarom do Ameriky však bola zložitá. Predchádzal mu festival Týždeň československých filmov v Londýne, kde verejnosti neznámy film Obchod na korze nebol pôvodne vôbec zaradený. Zhodou okolností vtedy ale do Prahy prišiel rešpektovaný britský filmový kritik časopisu The Observer, Kenneth Tynan, ktorému známi odporučili, aby si pozrel film Obchod na korze. Bol ním úplne dojatý a napísal skvelú recenziu, ktorá spoľahlivo zaistila, že sa film dostal nielen na prehliadku do Londýna, ale americká filmová akadémia ho následne nominovala na Oscara. V roku 1966 tak získal tento film – ako prvá československá snímka v histórii – Oscara za najlepší cudzojazyčný film. „Len pre zaujímavosť – v Československu vtedy vládli dosť prízemné nekvalifikované pomery v predaji filmov na Západ. Tí, ktorí jazdili do zahraničia prezentovať Filmexport, boli väčšinou eštebáci, ktorí nemali žiadnu odbornú úroveň a o uzavieraní obchodov vedeli len málo. Predali výhradné práva k Obchodu na korze pre celý západný svet za 100 tisíc dolárov a mysleli si, ktovieaký kšeft urobili. Lenže medzitým dostal film Oscara a vtedy o neho enormne vzrástol záujem. Bol premietaný v celej Amerike a už v prvej fáze po Oscaroch film zarobil milióny dolárov. Takže naši súdruhovia sa chytali za nos,“ rozprával Elmar Kloss.
Ako komunisti menili tvár filmu
Jeho otec Elmar Klos mal silný vzťah k filmu od mladosti. V roku 1928 absolvoval gymnázium a potom, na nátlak rodičov, nastúpil na štúdium práv. Už na gymnáziu si privyrábal písaním scenárov a okolo svojich 19 rokov si zahral vo filme Pred maturitou svoju prvú malú rolu. Medzitým sa etabloval ako schopný scenárista a na jeseň roku 1934 ho Baťa zavolal z Prahy do Zlína – do svojej reklamnej filmovej firmy, kde sa rodili veľmi nádejné filmové ateliéry. V roku 1935 sa Elmar oženil s Annou Vopálkovou. Po vojne sa stal (spolu s ďalšími osobnosťami) jedným z hlavných organizátorov znárodnenia československého filmu.
Elmar bol po vojne menovaný generálnym tajomníkom dočasného výboru Československej filmovej spoločnosti, čo bol predchodca neskoršieho ústredného riaditeľa československého filmu. Presťahoval sa zo Zlína do Prahy na ubytovňu a venoval svojej práci všetok čas.
„Robil to srdcom a naplno, ale úplne ho to vyčerpávalo, pretože bol pod neustálym ohromným tlakom. Bolo tam mnoho závisti a ekonomických záujmov z rôznych strán,“
poznamenal Elmar Kloss. Jeho otec stál tiež pri zrode prvého medzinárodného filmového festivalu, ktorý sa v rokoch 1946 a 1947 konal pôvodne v Mariánských Lázních, až neskôr v Karlových Varoch.
V roku 1948 začali komunisti Barrandovské filmové ateliéry transformovať k obrazu svojmu. „Boľševici mali veľké ciele, mysleli si, že budú robiť päťdesiat filmov ročne. Angažovali naraz snáď sto scenáristov, ktorí ale nemali žiadnu prax, bolo to len také búchanie do vody. Chceli vytvoriť socialistický film, ale nikto nevedel, ako taký film má vyzerať. Všetci tápali. A stranícke tlaky boli veľké. Takže prebiehali neustále reorganizácie. Všetci, kto mali skúsenosti s filmom a dlhoročnou praxou, ako bol trebárs Ladislav Kolda, vedeli, že to takto nemôže fungovať, a aj to na Barrandove išlo od desiatich k piatim.“
Elmarovho otca potom presunuli do spravodajstva, ale neskôr ho vyhodili aj odtiaľ a za trest ho poslali do filmového archívu. „To bola pre neho – tvorivú dušu – konečná, úplné dno.“ Bol osobou politicky nevyhovujúcou, pochádzal z tzv. buržoáznej rodiny a nepomohlo mu ani to, že po vojne v naivnom nadšení vstúpil do KSČ.
Vyhadzov, krompáč a fyzické zrútenie
Na začiatku päťdesiatych rokov začali Elmar Klos a slovenský režisér Ján Kadár pripravovať scenár k filmu Únos. Išlo o príbeh podľa skutočnej udalosti z roku 1948, kedy boli unesené tri československé lietadlá do západného Nemecka. Príprava filmu vyzerala sľubne, Elmar Klos dúfal, že mu to pomôže dostať sa z archívu opäť späť k tvorivej práci.
Elmar Klos ale namiesto toho dostal definitívny vyhadzov z Československého filmu. Poslali ho na stavbu tzv. mostu Inteligencie. Išlo v podstate o nútené manuálne práce „politicky nespoľahlivých“ príslušníkov inteligencie. „Takže náš otec, intelektuál, fyzicky nič moc, chodil s krompáčom kopať. Počas pár dní mal strhané mozole do krvi. Fyzicky sa zrútil a vyzeralo to s ním tragicky. Bol to rodinný malér, v podstate sme nemali čo do úst. Bolo stále ešte po vojne, všetko na prídel, iba na lístky. Jedli sme chlebové polievky, cesnačky – to si ešte ako chlapec pamätám. Boli sme po stránke ekonomickej úplne na dne,“ spomínal Elmar Kloss mladší.
Keď už bolo najhorši, zľutoval sa nad otcom riaditeľ Československého filmu Oldřich Macháček. „Tak isto Kadár robil maximum pre to, aby sa otec mohol vrátiť do tvorivého procesu a dokončiť s ním scenár filmu Únos. Nakoniec sa scenár podarilo zdarne dokončiť a oni ako režisérska dvojica začali točiť scény filmu Únos, najprv v Bratislave, potom v okolí Prahy a inde.“
Film dokončili, ale finančne na tom boli Klosovi stále zle. Kadár s Klosom totiž dostávali len jeden režisérsky plat, o ktorý sa museli rovným dielom deliť.
Zákaz točiť filmy na päť rokov
V roku 1958, v dobe ľahkého politického uvoľnenia, sa tvorcom Klos – Kadár – Blažek podarilo napísať a natočiť film Tři přání. Išlo o satirickú komédiu. Po dokončení filmu išli Klosovi na Vianoce na hory, tam však otec obdržal nečakaný telefonát z Prahy, že sa musí okamžite vrátiť. Film Tři přání si totiž pozrel prezident Antonín Novotný s ideologickým tajomníkom ÚV KSČ Jiřím Hendrychem, zdesili sa a film okamžite zakázali.
„Nikto si vraj nebude robiť srandu z nášho režimu. Potom sa ešte na Barrandove konala ‚trestná‘ projekcia, ktorej sa zúčastnili pracovníci ideologického a kultúrneho oddelenia KSČ a poprední barrandovskí činitelia. Počas projekcie bolo v sále ticho ako v kostole, nikto sa ani nepousmial a jediný, kto sa tam hlasno chichotal, bol premietač, ktorého nikto dopredu neinformoval, o čo sa tam jedná.“
Vo februári roku 1959 bola usporiadaná prvá konferencia československého filmu v Banskej Bystrici, ktorej jediným účelom bolo zatočiť s „kontroverznými, protištátnymi“ filmami, ktoré sa ale v zásade snažili poukázať na skutočné problémy v spoločnosti. Elmar Klos s Jánom Kadárom dostali zákaz práce v hranom filme na päť rokov. A smeli točiť len pozitívne dokumenty zo života pracujúceho ľudu.
Prvý slušný honorár v živote
Po piatich rokoch ale natočili film, ktorý je známy všade na svete. Na základe úspechu filmu Obchod na Korze, režisérskej dvojici prišli zaujímavé ponuky, napríklad práca na filme podľa románu Válka s mloky. Prišiel však rok 1968, normalizácia a projekt bol zmietnutý zo stola. Rovnako tak to dopadlo s ich ďalším rozpracovaným filmom Jak chutná moc.
Finančne na tom vtedy nebola režisérska dvojica Kadár – Klos vôbec dobre, tri roky vôbec netočili, preto prijali ponuku natočiť romantický príbeh podľa maďarského románu z 20. rokov Niečo nesie voda.
„Išlo o koprodukčný film, podieľala sa na ňom aj americká produkčná spoločnosť MPO a bolo to prvýkrát v živote, kedy otec dostal za film slušný honorár a celkom sa tým zahojil.“
Film Touha zvaná Anada nakoniec filmári dokončili až v roku 1969. Spolutvorca Ján Kadár už v tej dobe bol ale v USA, museli vtedy film poslať za ním. „Koprodukčná spoločnosť v Amerike na Kadára tlačila, že ho musí prestrihať, aby bol aspoň o pol hodinu kratší, a dotočiť nahé scény, aby to bolo atraktívnejšie pre Američanov. Trápne. Prestrihali to, nám sa to síce nepáčilo, ale nedalo sa s tým nič robiť,“ poznamenal Elmar Kloss mladší, ktorý na filme robil tzv. postsynchróny. Film bol uvedený do kín, ale už po krátkej dobe ho komunisti zakázali rovnako ako Obchod na korze. „Vadilo, že spoluautorom je emigrant. To úplne stačilo k tomu, aby sa dostal do trezoru.“
Otca sa zbavili tak, že ho poslali do penzie
Okolo roku 1970 Elmara Klosa staršieho opäť vyhodili z Barrandova, a to tak, že ho nútene poslali do penzie. Mal 60 rokov, ale kľudne mohol pracovať na filmoch ďalej, tak ako iní tvorcovia. „Nesmel ani publikovať, vyhodili ho aj z FAMU, kde učil. Napriek tomu, že bol Národný umelec, dali mu žobrácky dôchodok 1 700 Kčs. Pomsta boľševikov bola bezhraničná.“
Obdobie normalizácie niesli Klosovci veľmi ťažko. Ako Elmar Kloss hovorí, uzavreli sa do osobného, intímneho života, slobodne sa mohli vyjadrovať len medzi svojimi priateľmi.
Autorka: Martina Lábajová
