Dohoda o odstúpení československého územia Maďarsku bola prijatá 2. novembra 1938 vo Viedni na záver arbitrážneho jednania o maďarsko-československej hranici. Viedenská arbitráž bola priamym dôsledkom Mníchovskej dohody, ktorá obsahovala dodatok o riešení problému poľskej a maďarskej menšiny v Československu. Mníchovskou dohodou sa svet v dôsledku politiky ústupkov rútil priamo k vypuknutiu 2. svetovej vojny.
Na základe abritrážneho rozhodnutia, podpísaného zástupcami nacistického Nemecka (Joachim von Ribbentrop), fašistického Talianska (Galeazzo Ciano), Maďarského kráľovstva (Kálmán Kánya) a Československa (minister zahraničia František Chvalkovský), musel spoločný štát Čechov a Slovákov v dňoch 5. - 10. novembra 1938 odstúpiť horthyovskému Maďarskému kráľovstvu značnú časť území južného a východného Slovenska, ktorú získal roku 1920 v dôsledku Trianonskej zmluvy, a tiež juhozápadnú časť Podkarpatskej Rusi (celkom 11 927 km² s viac ako miliónom obyvateľov).
V Československu nepoznala nenávisť k Židom
Viera Gordonová sa narodila 28. februára 1923 v Lučenci v rodine obchodníka. Napriek tomu, že bola Židovka a navštevovala maďarské školy, nestretla sa až do roku 1938 s náboženskou, ani s národnostnou nenávisťou.
„Či som bola Židovka alebo iného náboženstva, to vôbec nerozhodovalo. Všetci boli spolu, kamarátili sa. My sme z Československa mali tie najlepšie spomienky, ja som si nikdy nemyslela, že by som mohla byť niečo iné ako občianka Československa s maďarskou rečou. Ale potom sme naraz boli Maďari a všetko bolo kompletne iné.“
Dôsledky Viedenskej arbitráže
Pokojné obdobie Vierinho života sa odrazu skončilo v dôsledku Prvej viedenskej arbitráže, ktorou boli južné oblasti Slovenska pripojené k Maďarsku. Vzápätí na vlastnej koži spoznala ona i jej blízki, že patria do „zvláštnej“ skupiny obyvateľstva.
„Prvýkrát v živote som počula židovať, keď prišli Maďari a nejaký seminarista z protestantského ústavu mal slávnostnú reč na balkóne a začal nadávať na Židov.”
Kým maďarské obyvateľstvo zmenu vítalo, mnohí Slováci si radšej zvolili odchod na Slovensko. Židovskej menšine neostávalo iné, len sa prispôsobovať stupňujúcemu sa útlaku. „Čo sme najprv vnímali bolo to, že nám odobrali živnosť, a potom boli všade protižidovské zákony. Postupne vzali aj iné majetky, nielen obchody.“ Životné podmienky celej rodiny sa výrazne zhoršili v roku 1940, keď lahôdky Vierinho otca arizoval ich bývalý zamestnanec. Otec bol bezprostredne potom odvedený do pracovného tábora, odkiaľ sa však kvôli vysokému veku o krátku dobu vrátil.
Po ukončení stredoškolského vzdelania absolvovala Viera štúdium vychovávateľstva v Budapešti, kde pracovala do roku 1944. Po 19. marci 1944, keď do Maďarska vstúpilo nemecké vojsko, sa vrátila domov. Spolu s rodičmi sa musela presťahovať do lučeneckého geta a v júni 1944 bola s najbližšími odtransportovaná do Osvienčimu. V septembri 1944 strávila krátky čas v koncentračnom tábore Bergen-Belsen, neskôr pracovala v továrni v nemeckom Duderstadte a oslobodenia Červenou armádou sa dočkala v Terezíne.
Bola to okupácia
Ivan Ljavinec sa narodil v roku 1923 vo Volovci, v bývalej Západoukrajinskej ľudovej republike, ktorá bola v roku 1920 začlenená do Československej republiky ako Podkarpatská Rus. Tu chodil do rusínskej školy a neskôr na gymnázium v Mukačeve. Pochádza z deväťčlennej rodiny gréckokatolíckého vyznania, rozprávajúcej rusínsky a hlásiacej sa k rusínskej národnosti a k československému štátu:
„Zažil som bolestné dni viedenskej arbitráže. V šiestej triede gymnázia sme museli všetko prerušiť, pretože Mukačevo bolo bez nášho vedomia a súhlasu oddelené od Československa. Stihol nás osud neskorších sudetských Nemcov, aj my sme boli svojim spôsobom vyhostení. Museli sme sa presťahovať do Svalavy a tam sme hľadali náhradné priestory na pokračovanie gymnázia. Pokračovali sme krátko, pretože na jar 1938 (1939 – ed. pozn.) bola maďarskými úradmi porušená hranica stanovená arbitrážou a bola okupovaná celá Podkarpatská Rus. My ako Rusíni sme sa považovali za spolutvorcov republiky, nie ako menšina, ale ako štátotvorný prvok, ktorý dobrovoľne zažiadali o pripojenie.“
K Sovietskemu zväzu pociťovala väčšina Rusínov veľké kultúrne sympatie, obľúbené boli ruské piesne aj zvyky a pre vtedajšiu dobu typické nálady slovanskej spolupatričnosti. Do ZSSR odchádzali po maďarskom zábore aj mnohí pamätníkovi priatelia a spolužiaci. Napriek tomu bola Benešova návšteva u Stalina a jeho dojednanie o odovzdaní Podkarpatskej Rusi Sovietskemu zväzu pociťovaná ako zrada, predovšetkým u tých, ktorí z radov Rusínov neskôr bojovali a umierali za československý štát. „My sme nepočítali s pričlenením k ZSSR, verili sme Československu a Londýnu. Niečomu takému sme neverili. Keď sa tak stalo, bolo to hrozné, bolestné. Vtedy som bol na štúdiách vo Viedni a dozvedel som sa to od sovietskych vojakov. Vo Viedni bol zriadený Úrad na ochranu záujmov československých občanov. Ja som tam prišiel a povedali mi: ‚Nehnevajte sa, ale už nie ste naši.‘ Bola to okupácia, ZSSR nemal žiadne právo ani nárok.“
Ťažké osudy ako dôsledok oddelenia sa od Československa
Ivan Ljavinec sa vypravil autostopom z Viedne do Prahy a tam sa na úrade pýtal na československé občianstvo, domov sa vrátiť nemohol:
„Keď ma neskôr zatkli, prehlásili, že som podvodným spôsobom získal československé občianstvo, a neuznali mi občianku. Keď som bol na amnestiu Novotného prepustený, musel som začínať od nuly.“
Niektorí z jeho súrodencov a rodičia sa v roku 1944 presťahovali kvôli bojom v Karpatoch do Mukačeva. Ďalšia sestra sa presídlila s manželom na Slovensko. Najťažší osud postihol brata Michala, ktorý ešte pred vojnou narukoval do armády, kde dosiahol hodnosť ašpirant-čatár: „Keď sa vrátil domov, prišli Maďari a jeho ročník vzali znovu a musel na nejakú dobu zase narukovať. Maďari mu uznali hodnosť čatára-ašpiranta. Lenže keď prišli Sovieti, považovali ho za dôstojníka a k tomu ešte maďarskej fašistickej armády. Mnohé vytrpel… Maďari ho používali ako tlmočníka, takže bol väčšinou vzadu k dispozícii. Celá ich jednotka padla do partizánskeho zajatia. Môjho brata jeden z tých partizánov zachránil. Partizán mu sľúbil, že keď pôjdu okolo vody, tak ho pustí. Skutočne ho prepustil. Brat sa potom nejakú dobu ukrýval a potom ho Sovieti vyšetrovali, kde všade s Maďarmi bol, a neverili mu jeho totožnosť. Nakoniec sa to vysvetlilo, ale veľa vytrpel…“
Autorka: Martina Lábajová
