V roku 1938 sa zatiaľ nič netušiaca Európa ocitla na pokraji vojnového konfliktu. Československo, ktoré susedilo s nacistickým Nemeckom, hlavným pôvodcom nadchádzajúcej svetovej vojny, čelilo rastúcemu napätiu. Strach a neistota sa šírili medzi obyvateľmi, hlavne po Krištáľovej noci, protižidovskom pogrome, ktorý sa odohral v noci z 9. na 10. novembra 1938 v Nemecku.
V tomto dramatickom období statoční ľudia pracovali dňom aj nocou na záchrane židovských detí z Československa pred holokaustom v rokoch 1938–1939. Nicholas Winton bol jedným z nich. Stál za organizáciou ôsmich transportov, vďaka ktorým sa podarilo dopraviť do Spojeného kráľovstva 669 prevažne židovských detí. Posledný z plánovaných transportov mal odísť 1. septembra 1939, no kvôli vypuknutiu vojny bol zrušený.
Hrozba, ktorej nikto neveril
Nicholas Winton sa narodil v rodine nemecko-židovského obchodníka Rudolpha Wertheimera. Rodina sa prisťahovala do Veľkej Británie v roku 1907 a zmenila si meno na Winton. O náboženské záležitosti sa veľmi nezaujímali a tak dali svoje deti pokrstiť, aby im uľahčili asimiláciu do britskej spoločnosti. Winton vyrastal v Hampsteade na severe Londýna, neskôr študoval na internátnej škole v Stowe, ktorú však opustil ešte pred záverečnými skúškami. Pracoval v mnohých investičných bankách v Londýne, Hamburgu, Berlíne a Paríži.
Sir Nicholas Winton MBE (rad britského impéria) bol v predvojnovom období presvedčeným pacifistom. Jeho názor na Hitlera a politiku appeasementu „vykryštalizoval počas cesty do Prahy“ v roku 1938. Tam sa stretol so svojim kamarátom Martinom Blakeom, ktorý bol zapojený do činnosti British Committee for Refugees from Czechoslovakia. Tá zostavila prvé zoznamy ohrozených. Winton sa v Prahe dozvedel o situácii Nemcov, Židov, komunistov a sociálnych demokratov, spisovateľov a umelcov, ľudí politicky aktívnych, figurujúcich na „Hitlerovej čiernej listine“ a bezprostredne ohrozených expanziou nacistického Nemecka. Tí sa nachádzali v provizórnych zberných táboroch, ktoré Winton navštívil. Keď sa o situácii v krajine pokúšal informovať svojich priateľov v Británii, väčšinou mu „neverili, alebo veriť nechceli“, že sa Nemci dali na pochod.
Pravidelne sa začal stretávať s aktivistkou Doreen Warriner, s ktorou diskutovali o deťoch, ktoré treba dostať z krajiny, ktorým ale Komisia nemohla pomôcť, pretože sa prednostne zaoberala prípadmi politických utečencov v bezprostrednom ohrození života. Winton sa stretol s Trevorom Chadwickom, britským učiteľom, ktorý sa po predošlej skúsenosti s detskými utečencami z Československa rozhodol vrátiť do krajiny a venovať sa naplno ich záchrane. Stal sa tak šéfom detskej sekcie British Committee for Refugees. Sir Nicholas sa mal v Británii pokúsiť využiť svoje kontakty a vybaviť celú záležitosť s úradmi. Ešte počas pobytu v Prahe ale pomáhal zostavovať jednotný zoznam detí. Pracovali pod veľkým nátlakom. Museli čeliť aj snahám zúfalých rodičov, ktorí sa o iniciatíve dopočuli a snažili sa ich získať na svoju stranu napríklad debnami plzenského piva.
Počas nasledujúceho roku pomáhal zorganizovať množstvo transportov, v ktorých mohlo druhorepublikovú a následne aj protektorátnu Prahu opustiť 669 detí prevažne z židovských alebo aj ľavicových rodín. Jeho úloha spočívala hlavne v obstarávaní financií, budovaní kontaktov a oslovovaní rodín ochotných ujať sa detí z Československa.
O svojej úlohe pri záchrane detí sa vyjadroval kriticky: „Pokiaľ sa venujete charitatívnej práci, musíte byť veľmi tvrdí. Keď máte mäkké srdce, je to takmer nemožné. Rozhodne som nečakal, že s každým dieťaťom, ktoré privezieme, bude dobre zaobchádzané. Skutočne to musíte chápať ako business, mali sme svoje zoznamy a podľa tých sme postupovali.“
Nechcená sláva
Počas druhej svetovej vojny slúžil pri sanitnej jednotke Červeného kríža a tiež ako inštruktor lietania pri Royal Air Force, keď upustil zo svojich pacifistických zásad. Po vojne pracoval pre Spojené národy a sprostredkovával Jewish Agency for Israel kapitál z predaja nemeckej vojnovej koristi, ktorý jej pripadol na základe dohody o vojnových reparáciách. Venoval sa aj filantropii a humanitárnej práci.
Úloha, ktorú zohral pri príprave detských transportov, mu priniesla uznanie až po takmer 50 rokoch. V roku 1988 prepožičal Betty Maxwell svoju korešpondenciu a dokumenty pre výstavu k výročiu holokaustu. Tam jeho príbeh zaujal natoľko, že mu zariadila rozhovor pre Sunday Mirror, ktorý nie príliš ochotne absolvoval. Záujem o jeho hrdinské činy vyvrcholil jeho stretnutím s množstvom evakuovaných, vtedy už dospelých detí v televíznej show Esther Rantzen That‘s Life! Je nositeľom množstva cien a vyznamenaní: v roku 1998 mu bol udelený Řád Tomáše Garrigua Masaryka, v roku 2014 získal Rad Bieleho leva a v roku 2004 bol povýšený do rytierskeho stavu. O jeho živote a práci vznikli filmy, knihy a množstvo ďalších vedeckých aj publicistických materiálov. Sir Nicholas Winton zomrel 1. júla 2015.
Wintonove deti
Osudy Nicholasa Wintona a detí, ktorým pomohol uniknúť pred hrôzami holokaustu, sa pretli až po desaťročiach. Čo sa však dialo s deťmi pred ich nástupom do transportu a aké boli ich životy po príchode do nových rodín? Niektoré z týchto príbehov uchovávame v našom archíve. Prečítajte si dva z nich – silné výpovede o nádeji, strate aj nových začiatkoch.
Veril, že rodičia prežijú
Asaf Auerbach sa narodil v máji 1928 v kibuci Bet Alfa v dnešnom Izraeli. Jeho rodičia pochádzali z Československa, kam sa vrátili v roku 1930, pravdepodobne zo zdravotných dôvodov. Jeho rodičom sa po nemeckej okupácii Československa nepodarilo znovu odísť, ale dozvedeli sa o možnosti vyslať obidvoch synov do Anglicka, kam sa vysťahovala rodinná známa z kibucu Hana Strasserová. Ta zriadila v Anglicku výbor, ktorý bol ochotný prijať skupinu detí z Československa. Asaf Auerbach spolu s bratom Rubenom odišli z Československa 18. 7. 1939 jedným z vlakov, ktorých odjazd organizoval Nicholas Winton.
Asaf na ten deň nikdy nezabudol. Mal vtedy 11 rokov a rodičia ho s bratom pred odchodom zobrali na večeru do nóbl reštaurácie na Václavskom námestí. „Odjazd prebiehal celkom v kľude. Mama sa držala. Keby sa nedržala, ako mnohé tie mamy to tam nevydržali a plakali, tak si myslím, že by ma nikto nedonútil odísť, do vlaku by ma nikto nedostal. Nezniesol by som, keby plakala. Bol som na nej dosť závislý. Tak ešte, že to vydržala. Ale potom, keď sme odišli a blížil sa vlak k tunelu za Hlavnou stanicou, kde potom zmizol, tak to som presvedčený, že potom už plakala. To asi inak nešlo. To sa asi konečne mohla uvoľniť. Som si však istý, že si nemysleli, že sa už nikdy neuvidíme.“
V Anglicku žili v meste Stoke on Trent v dome spravovanom výborom. S rodičmi si najskôr dopisovali, koncom roka 1942 však korešpondencia ustála. Asaf tomu neprikladal tragický význam. „Proste som si myslel, že to je len nejaké obmedzenie, keď je vojna. Nepochyboval som, že rodičia sú v poriadku a že sa stretneme. Variantu, že by to tak nemuselo byť, som vytesnil. Vedel som, čo sa deje, ale to sa týkalo tých druhých. Ja som skalopevne veril, že moji rodičia prežijú.“
Asaf navštevoval internátnu školu zriadenú Československou exilovou vládou. V lete 1945 sa vrátil do Prahy, kde už bol jeho brat a stretol sa s babičkou a matkinými sestrami. Jeho rodičia boli zavraždení vo vyhladzovacom tábore Auschwitz-Birkenau. Po vojne vyštudoval štatistiku a založil rodinu. „O pánovi Wintonovi sme nemali poňatia. Netušili sme, že on bol ten, kto našu záchranu umožnil a sprostredkoval a bol tou hybnou pákou, ktorá za tým išla."
S cudzím dieťatkom v náručí
Ruth Hálová dodnes nevie, ako sa jej matka dozvedela o možnosti odísť vlakom do Anglicka, spomína však na dlhý rad vo Voršilskej ulici a v Dittrichovej ulici v Prahe. Vďaka matkinmu odhodlaniu sa z krajiny dostali obidve dcéry. Trinásťročná Ruth odišla z Prahy 29. júna 1939, jej sestra Eva 2. augusta 1939.
„Predstavte si 250 alebo 260 detí vo veku od dva a pol roka do sedemnásť a dve dospelé ženy, ktoré to mali na starosť. Neviem, koľko vagónov odišlo. Ja som bola v našom kupé a mne niekto podal dieťatko. To bol asi dva a pol ročný chlapček. Mamička, čo ho vyprevádzala, mi ešte podávala fľašku s mliekom. Fľaška mala cumlík s veľkým otvorom. Ako som ju postavila pod lavicu, kde dieťatko sedelo, tak sme samozrejme všetci išli k oknu, malého sme tam držali tiež a mlieko sa vylialo, ako sa vlak dal do pohybu. Všetci sme mali čokoládu, tak sme potom dieťa kŕmili čokoládou.“
Ruth Hálová však neodišla z Wilsonovej (dnešnej Hlavnej) stanice, ale z neďalekej Masarykovej stanice. Transport odišiel cez Nemecko do Holandska, kde cestujúci prvýkrát dostali teplé nápoje a malé občerstvenie, a v Hoek van Hollandu prešli na trajekt. Dorazili do Harwichu, kde prvýkrát ochutnali anglický biely chlieb: „Je ako náš toastový. Na to všetci máme prekvapivo rovnakú spomienku. Pre nás, čo sme boli zvyknutí na žitný chlieb, to bolo úplne niečo neuveriteľné. Kakao nám dali horúce a chlieb. Myslím, že tam bol margarín, maslo alebo banán nakrájaný.“
Potom tzv. Wintonove deti odišli na Liverpool Street Station v Londýne, kde čakali na adoptívne rodiny. Ruth Hálová a ešte dvaja chlapci však odišli do Birminghamu, kde na nich čakali adoptívni rodičia: „Mám takú spomienku, že na nástupište ešte v Londýne nás viedol Nicky. To si vybavujem. Neviem, kto to bol, ale podľa fotky, ako drží chlapčeka v čiapke a s okuliarmi, tak som si dala dohromady, že to bol on.“
Ruth sa ujala adoptívna rodina, v Anglicku pomáhala rodine v trafike, študovala a zmaturovala. Po vojne sa vrátila naspäť do vlasti za sestrou a matkou, ktorá prežila vojnu v Terezíne.
Práca pre druhých bola zmyslom jeho života
Podrobná snaha vypátrať, prečo Nicholas Winton venoval toľko energie, zápalu a času na pomoc neznámym deťom, je základným motívom knihy If It´s Not Impossible…, ktorá vyšla v roku 2014. Jej autorkou je Barbara Wintonová, Nicholasova dcéra. Rovnako tak aj v rozhovore pre archív Memory of Nations zdôrazňuje, aký pocit uspokojenia a zmysluplného počínania dávala po celý život Nicholasovi práca pre druhých. Kroky, ktoré podnikol pre záchranu detí z Československa patrili medzi ne.
Jedným z mýtov, ktoré sa snaží v knihe objasniť, je aj to, že jej otec nebol jediným, ktorý stál za transportami, ktoré neskôr dostali označenie ako Wintonove. Pri tejto obetavej práci pomáhali mnohí dobrovoľníci, medzi inými aj Barbarina stará mama. Jej matka zas pomáhala Nicholasovi, keď sa 27. februára 1988 stal náhle slávnou osobnosťou. Pomáhala mu zvládať ohromnú korešpondenciu, telefonáty a návštevy jeho „detí“ a ich detí a vnúčat (odhaduje sa, že vďaka záchrane žije na svete cez 6000 potomkov 669 detí z transportov). Neskôr to bola práve Barbara Wintonová, ktorá otca na cestách sprevádzala a pokračoval v udržiavaní kontaktov.
V knihe Barbary Wintonovej sa opakovane zdôrazňuje, že ani ona, ani jej otec sa nepovažovali za hrdinov. Boli len v správny čas na správnom mieste a boli schopní učiniť morálne správne rozhodnutie. Barbara zomrela v roku 2022, 7 rokov po smrti svojho otca.
Autorka: Martina Lábajová
