Keď sa pamätníkov pýtame na to, ako vnímali vznik Slovenskej republiky, takmer u každého dominuje skepticizmus a nesúhlas. Niet sa čo diviť, keďže každý z nich prežil celý svoj život alebo aspoň jeho väčšiu časť v jednom štáte s „bratmi Čechmi“. Zmeny sú ťažké, ale časom sa nový štát osvedčil a pamätníci nezabúdajú dodať, že si na nový štát nielen zvykli, ale sú aj pyšní na to, ako sme si vybudovali meno vo svete a potvrdili svoju rolu samostatného národa.
Pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky vám prinášame príbeh nielen významnej slovenskej herečky, ale aj osobnosti, ktorá mala možnosť sledovať formovanie novej republiky v role diplomatky.
Magdaléna Vášáryová vyštudovala sociológiu, prečkala obdobie normalizácie v role herečky a v roku 1989 ju prezident Václav Havel vymenoval za prvú ženu-veľvyslankyňu v Rakúsku. V roku 1999 ako prvá žena kandidovala na prezidentku Slovenskej republiky. Aktuálne je predsedníčkou spolku slovenských žien Živena.
Viera v slobodu pokračuje
Na Slovensku vníma veľa problémov, ale v časoch protestov Za slušné Slovensko cítila aj veľkú nádej, ktorú vidí v mladých občanoch našej republiky: „To už je úplne iná atmosféra, iní ľudia, normálni Európania. Nemajú v sebe ten primárny strach, ktorý ja už zo seba nedostanem. V ´68. sme ho mali hlboko v sebe a v ´89., to ešte tiež nebolo bez neho, náš pocit voľnosti sa ešte len rodil. Nadšená som stála medzi slušnými ľuďmi na námestí a keď som odchádzala, hovorila som si: Aj keby teraz môj život skončil, tak viera v slobodu pokračuje, a bola som z toho veľmi, veľmi šťastná.“
Magdaléna Vášáryová sa narodila 26. augusta 1948 v Banskej Štiavnici v rodine stredoškolského profesora literatúry a učiteľky nemčiny. Má jednu sestru – známu herečku Emíliu Vášáryovú. Magda ukončila gymnázium v Bratislave a začala študovať sociológiu na Filozofickej fakulte UK. Po účinkovaní vo filme „Vtáčkovia, siroty a blázni“ ju však z fakulty vyhodili. Štúdium napokon dokončila, avšak ďalej na univerzite pôsobiť nemohla. Celú normalizáciu „prečkala“ v role herečky a bola v nej úspešná. V roku 1980 uzavrela manželstvo s hercom a textárom Milanom Lasicom.
Ženy sa smiali slobodnejšie
Magda bola aj ako herečka a manželka Lasicu neustále pod drobnohľadom režimu a spoločnosti. Herci v divadle dostávajú bezprostrednú správu o stave spoločnosti – cez publikum. A koncom osemdesiatych rokov si začali všímať zmenu v správaní sa obecenstva.
„Jedno sme v divadle vedeli – že sa mení atmosféra. Ľudia sa napríklad oveľa slobodnejšie smiali. A prvé, ktoré sa smiali slobodnejšie, boli ženy. To bolo pre mňa zaujímavé. Počuli sme na javisku, ako muži do nich štuchali: ,Nesmej sa tak nahlas, za nami sedí šéf!‘“
V máji roku 1989 Magda Vášáryová napísala otvorený list prezidentovi Husákovi. Požadovala v ňom prepustenie politického väzňa Miroslava Kusého – svojho bývalého profesora sociológie, vtedy vylúčeného z komunistickej strany – a Jána Čarnogurského. „Podpísala som sa aj pod výzvu sociológov v júli ´89. Keby sa situácia nezmenila, tak by ma vyrazili z divadla. Pozostatky mojej lojality alebo ‚držania huby‘ sa skončili.“
Po 17. novembri a násilnom zásahu moci proti demonštrujúcim pražským študentom začalo po celej republike vznikať opozičné občianske hnutie. Magda sa od začiatku zapájala do aktivít Verejnosti proti násiliu, vystúpila na námestí, ešte bez mikrofónov, kde prečítala výzvu na anulovanie monopolu Komunistickej strany ČSFR, a patrila medzi hercov, ktorí cestovali po celom Slovensku a šírili informácie o tom, čo sa deje v Bratislave, pretože štátna televízia a rozhlas o tom neinformovali. „Nikdy dovtedy som nebola s robotníkmi z tovární. To bolo neuveriteľné, robotníci utekali za nami cez dieru v plote, ktorou zrejme chodili aj predčasne z práce. Boli polonahí, polohluchí, lebo nemali pri práci pomôcky na ochránenie sluchu, špinaví, ale chceli vedieť, či sa niečo naozaj zmení. Či budú mať väčšie platy, to ich samozrejme zaujímalo najviac. A my sme im hovorili, že teraz ide o slobodu. Neviem, či to chápali, pretože potom mi jedna pani povedala: ,Prestaňte mi už hovoriť o slobode, dá sa to žrať?!’“
Šéf tajnej polície si myslel, že sa zosypem
Po páde režimu, v polovici januára 1990, jej zavolal prezident Václav Havel s ponukou obsadiť post veľvyslankyne vo Viedni.
„Vedel, že som vyštudovala filozofickú fakultu a že ovládam jazyky, nemčina je totiž jeden z mojich materinských jazykov. Vyžiadala som si dva týždne na rozmyslenie. Už dávnejšie som sa chcela kariéry v herectve vzdať, a tak sme sa s mojím manželom dohodli, že pôjdem na dva roky ako veľvyslankyňa do Viedne a naše malé deti zoberiem so sebou.“
Nevedela však, do akej atmosféry ide. Tretie najväčšie československé veľvyslanectvo bolo ešte stále plné agentov a informátorov ŠtB a Magdu, kým neodovzdala poverovacie dekréty rakúskemu prezidentovi Waldheimovi, prijali s podozrením a nepriateľsky. „Mala som problém dostať sa ku kľúčom. Nemali kľučky na dverách, len gule, takže som sa nemohla dostať do mnohých miestností Cumberlandského paláca,“ hovorí.
Ľudia na veľvyslanectve neverili, že by sa komunisti tak ľahko a rýchlo vzdali moci. Považovali situáciu za dočasnú a žili v tom, že sa stará garnitúra vráti. Magda 12. apríla 1990 odovzdala poverovacie dekréty rakúskemu prezidentovi a získala kľúče od veľvyslanectva. „Keď sa mi konečne podarilo získať kľúče, tak som v noci sama prešla celé veľvyslanectvo s baterkou a zistila som, že pod strechou sú veľké odpočúvacie prístroje, ktoré umožňovali odpočúvať aj rozhovory v autách vo Viedni. Po pár dňoch po mojej správe do ústredia prišiel veľký tirák, odborníci a vyčistili celú ambasádu od mikrofónov.“ 11 agentov bolo „notifikovaných“, pracovali profesionálne a rakúska strana o nich vedela, to je normálna prax. Magdinou úlohou bolo „ovládnuť“ veľvyslanectvo, rozpoznať spolupracovníkov bývalej tajnej politickej polície a poslať ich do konca júna 1990 v priebehu dvadsiatich štyroch hodín s celými rodinami domov. „Niektorí nevydržali s nervami a prihlásili sa mi. Šéfa som odkryla asi až v druhej polovici júna, bol to taký nenápadný chlapík, ktorý sa tam motal niekde pri vrátnici. Zavolal ma na rozhovor do Faradayovej klietky – miestnosti, kde sa nedá odpočúvať. Položil predo mňa pištoľ, zavrel dvere, strčil si kľúč do slipov a chcel so mnou vyjednávať. Bolo to veľmi nepríjemné, myslel si, že sa zosypem. Ja som zobrala pištoľ, povedala som: ,Aha, to je tá dvadsaťosmička, poznám,‘ či koľko to bolo, a dodala som: ,Ja veľmi dobre strieľam.‘ Nakoniec sme sa po dvoch hodinách nejako dohodli, že odíde.“
Napätie do celej situácie pridával aj širší medzinárodný kontext. Magda musela zablokovať účty, ktorými socialistické Československo platilo niektorých teroristov vo svete. „Rakúsko bolo eldorádom pre všetky tajné služby, ako takzvaná neutrálna krajina. Je to veľmi nebezpečná krajina aj pre diplomatov v prelomových časoch. Takže mi prezident Havel poslal bodyguarda, ktorému najviac dôveroval, a ten potom tri mesiace spával na rozkladacej posteli pred mojou spálňou,“ hovorí. „Bál sa o mňa.“
Mečiar jej odkázal, že môže skočiť do Dunaja
Napriek svojej funkcii vo Viedni, v zahraničí, videla Magda dosť hlboko aj do zákulisia domácej politiky. Václav Havel ju po tom, ako sa Vladimír Mečiar stal po prvýkrát premiérom Slovenska, poveril, aby sa s ním stretávala a dávala mu lekcie z oblasti, o ktorej nevedel takmer nič – o zahraničnej politike. „Ja som s ním vlastne absolvovala jeho prvý vstup do západného sveta. Veľmi mi vyčítal, že pri návšteve vo Viedni neboli pripravené červené koberce a nespievali folklórne skupiny. Mala som veľký problém, aby som mu vysvetlila, že Rakúsko nemá inštitucionalizovaný folklór toho typu, ako ho máme my.“
Aj keď k nej bol Mečiar spočiatku priateľský, Magda postupne spoznávala jeho pravú tvár, svojvôľu a úmysly nerešpektovať medzinárodné zmluvy. Vycítila strach, ktorý sa okolo neho šíril, a na stretnutia s ním už nikdy nechodila sama. Keď po troch rokoch na veľvyslanectve končila, Mečiar vo funkcii premiéra už ničím nezakrýval svoju aroganciu. „Odkázal mi, že môžem skočiť do Dunaja a že ma z veľvyslanectva na Slovensko nepresťahujú.“
Čoskoro mala možnosť spoznať bližšie aj ďalšie postavy formujúcej sa slovenskej politiky – tentoraz jej katolíckeho krídla. „Ja som sa v roku 1989 v liste prezidentovi Husákovi zastala aj pána Čarnogurského. A tým pádom som bola pre nich ‚naša Magduška‘.“ Raz zažila veľkú nepríjemnosť, keď sa vtedajší premiér Ján Čarnogurský spolu s Františkom Mikloškom rozhodli na vlastnú päsť navštíviť vtedajšieho rakúskeho prezidenta Kurta Waldheima. Ten bol kontroverznou figúrou, bol ostrakizovaný, lebo klamal o svojej aktivite počas druhej svetovej vojny, a novinári preto veľmi strážili, koho prijíma. „Ráno mi zavolal rozčúlený Jiří Dientsbier, minister zahraničných vecí, môj vtedajší šéf, a ten mi hovorí: ,Magda, idú ti tam.‘ A ja mu hovorím: ,Ale ja o tom vôbec neviem.‘ Tak som zavolala pánovi Čarnogurskému a informovala som ho, že protestujem, aby teraz išli k Waldheimovi, nech počkajú dva mesiace, bude nový prezident. A vtedy mi veľmi nepríjemne vynadal, čo sa do toho starám.“
Podarilo sa jej aspoň vybaviť, aby o ich návšteve okrem agentúry Reuters nikto iný neinformoval. Onedlho sa mala možnosť oboznámiť sa s pravou príčinou ich neodkladnej návštevy.
„O dva týždne prišiel František Mikloško do Viedne, a tak som sa opýtala, prečo to urobili. A on mi vtedy povedal jednu vetu, ktorá ma veľmi zarazila. Povedal: ‚Magduška, my sme mu išli odpustiť.‘ A tomu som nerozumela, lebo čo sú oni – Pánboh? Alebo nejaký tribunál, alebo z akého titulu?“
Nebol to jediný prípad, keď Magda v predstaviteľoch nedávneho katolíckeho disentu spoznávala neochvejných majiteľov pravdy. „Keď potom išli za zomierajúcim Husákom, ktorý sa už nemohol brániť, prežehnávali ho a podobne, tak som pochopila, že to je niečo, čomu ja nedokážem porozumieť. Že oni mu vlastne tiež išli odpustiť. Vtedy som si uvedomila, že tento spôsob myslenia je mi absolútne cudzí.“
Chcem žiť v režime, kde ľudia nemusia byť hrdinovia a hrdinky
Počas problematického obdobia lustrácií bola Magdaléna svedkom toho, aké veľké množstvo ľudí a v akých vysokých funkciách spolupracovalo s ŠtB na rakúskej aj slovenskej strane. Napriek tomu nemala v úmysle ich striktne odsudzovať: „Ja nevyžadujem, aby ľudia boli hrdinovia. Ja chcem žiť v režime, v ktorom ľudia nemusia byť hrdinovia a hrdinky. Viem, že niektorí sa chceli stretávať so svojimi deťmi, alebo podpísali, lebo chceli mať byt. Takže neodsudzujem a priori každého, ale odsudzujem každého, kto sa nepriznal a nepovedal prepáčte.“
Po rozdelení Československa jej Václav Havel ponúkol české občianstvo a možnosť pokračovať na pozícii veľvyslankyne za Českú republiku v Rakúsku a neskôr v Nemecku. Magda žiadnu z týchto ponúk neprijala. Mala už plán, čo urobiť na Slovensku a zároveň pomôcť svojej krajine. Spoluzakladala a dlhé roky viedla Slovenskú spoločnosť pre zahraničnú politiku. „Bola som v zásadne proti rozdeleniu Československa, pretože som si vedela predstaviť, že sila, ktorá Československo roztrhne, hodí Slovensko na východ. Vedela som, že z Kremľa je tento proces veľmi sledovaný, tak som sa bála. To, že sme sa po ´98. dostali z ruského vplyvu, pokladám dodnes za veľký zázrak.“
Autorka: Martina Lábajová
