Dňa 17. novembra slovenské a české Post Bellum v Národnom divadle v Prahe odovzdávajú Ceny pamäti národa. Živý prenos slávnostného večera vysiela o 20:00 slovenská Dvojka, druhý kanál Českej televízie a Český rozhlas. Ocenenie od Post Bellum tento rok dostane päť osobností, ktoré sa v časoch totalitných režimov postavili na stranu slobody, pomáhali svojim blížnym a riskovali svoje životy.
Laureátmi, ktorých oceníme pri príležitosti výročia Nežnej revolúcie sú každoročne dvaja pamätníci z Českej republiky, dvaja zo Slovenska a jeden z Ukrajiny. Všetko sú to krajiny, kde pôsobí organizácia Post Bellum a kde pamätníci našim dokumentaristom preukázali, že česť, sloboda a ľudská dôstojnosť nie sú iba prázdne slová.
Marta Neužilová – spolu so svojim bratom a matkou pomáhali deportovaným Židom. Všetci skončili vo väzení
Marta Neužilová prežila svoje detstvo v Bohušoviciach nad Ohří, severočeskom mestečku, kam v rokoch 1941–1943 prichádzali vlaky s deportovanými Židmi. Z miestnej stanice pod dohľadom ozbrojených stráží putovali do nacistami zriadeného geta v neďalekom Terezíne. Martina mamička Olga sama pochádzala z bohatej židovskej rodiny, potom, čo si vzala kresťanského muža, bola vydedená. Keď mala Marta sedem rokov, jej otec zomrel na otravu krvi po pracovnom úraze a matka zostala sama so štyrmi deťmi a bez prostriedkov.
Aj napriek ťažkému osudu Olga Klicperová nestratila odvahu a zapojila sa do činnosti odbojovej skupiny počas 2. svetovej vojny. Od jesene 1941 na vlastnú päsť pomáhala Židom prichádzajúcim v transportoch na stanicu. Podávala im chlieb a vodu, získavala od nich adresy príbuzných, neskôr doručovala necenzurovanú korešpondenciu a balíčky pre väzňov. Do tejto činnosti sa zapojil aj najstarší syn Stanislav a Marta, ktorá mala desať rokov.
„Navždy budem mať pred očami ten nekonečný sprievod smutných ľudí s batôžkami.“
Keď raz v roku 1942 vychádzal Stanislav odovzdať tajné balíčky, celú rodinu udala susedka. Už po pár hodinách prišlo gestapo. Martu odviezli do úradovne gestapa v Terezíne. Dlho ju držali v miestnosti s bratom Stanislavom a na krátku chvíľu ich žandári nechali v jednej temnej miestnosti s mamičkou. Potom začal kolotoč výsluchov. Aj keď ich príslušníci gestapa nebili, zaobchádzali s nimi dosť hrubo. Marta strávila vo väzení tri týždne, jej brat viac než tri mesiace. Keď ich potom gestapo prepustilo, ich byt už bol zapečatený, najmladší súrodenci bývali u babičky a mamička bola v koncentračnom tábore.
Vojnový život bez matky bol pre deti ťažký. Vyrastali u babičky, ktorá sa o ne nebola schopná kvôli veku a chorobe starať. Jeden zo súrodencov, štvorročný Bedřich, v priebehu vojny kvôli nedostatočnej starostlivosti zomrel na zápal pľúc. V roku 1945 ich situácia nebola o nič lepšia. Deti zistili, že mamička Olga bola zavraždená v Auschwitzi a s ňou aj všetci jej príbuzní. Keď mala Marta iba sedemnásť rokov, nastúpila do práce a podporovala svojich súrodencov v štúdiu.
https://www.memoryofnations.sk/sk/neuzilova-marta-1932
Ladislav Szalay – zachránil židovského spolužiaka pred deportáciou. Odmietol podpísať súhlas so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy
Mamička pamätníka pochádzala z Moravy, otec mal maďarské korene, ale jeho rodina sa ešte v 19. storočí poslovenčila. Rodičia sa spoznali v Trnave, kde pamätník neskôr vyrastal. Počas druhej svetovej vojny navštevoval miestne katolícke gymnázium a aj keď na Slovensku vtedy vládol klérofašistický režim, na škole zažíval prejavy nesúhlasu s panujúcimi pomermi.
Po potlačení Slovenského národného povstania v roku 1944 boli obnovené transporty Židov do koncentračných táborov, výnimiky, ktoré niektorých židovských obyvateľov dovtedy chránili, stratili platnosť. Ladislav Szalay sa jedného dňa vracal domov so spolužiakom a susedom Petrom, ktorý bol židovského pôvodu. Pred ich domom stáli autá z ktorých vychádzali nemeckí vojaci.
„Nepozeraj sa tam, ideme ďalej!“
nabádal Ladislav kamaráta, nech domov nechodí. Peter tam aj napriek tomu zamieril. Ladislav ho chytil a odvliekol preč. Ako sa čoskoro ukázalo, zachránil mu tak život. Zatiaľ čo jeho rodičov a ostatných židovských obyvateľov zo susedstva nacisti deportovali do koncentračných táborov, odkiaľ sa už nevrátili, Peter prežil do konca vojny v úkryte.
Po vojne pracoval Ladislav Szalay ako ekonóm. Mal za úlohu vypracovať analýzu hospodárskeho vývoja Slovenska v rokoch prvej republiky. Keďže jej výsledky neodpovedali dobovým komunistickým doktrínam, musel na vedeckú kariéru rezignovať. Potom pracoval v humoristickom časopise Roháč, ale nakoniec sa začiatkom 70. rokov stal obeťou normalizačných previerok a o miesto v redakcii prišiel.
https://www.memoryofnations.sk/sk/szalay-ladislav-1929
Karol Dubovan – prevážal zakázanú náboženskú literatúru, vyrábal a šíril samizdaty
Karol pochádza zo západoslovenskej obce Madunice, vyrastal v kresťanskom prostredí. V sedemdesiatych rokoch nastúpil na štúdium elektrotechniky na univerzitu do Bratislavy. Tam sa zoznámil s fenoménom samizdatu a sám začal podobné knihy šíriť. Náboženská literatúra sa na Slovensko dostávala napríklad cez hranice s Poľskom do Vysokých Tatier alebo na Oravu. „Dohodli sme sa aj s dievčatami, čo som mal v krúžku, a predtým s kňazom Valekom, že on s chlapcami prídu na Babiu horu z poľskej strany, my prídeme odtiaľto a vymeníme batohy. Oni vtedy mali nedostatok salámy, tak sme doniesli salámy. My sme zobrali knihy a boli sme spokojní.“
Odvážny plán na distribúciu náboženskej literatúry do vtedajšieho sovietskeho zväzu zmarilo Karlovi zabavenie cestovného pasu začiatkom roku 1982. Po návrate z vojenčiny sa ďalej podieľal na organizácii nezávislého cirkevného života v širšom okolí Trenčína. Potom, čo v zamestnaní odmietol podporiť Antichartu a vystúpil z vtedajších odborov ROH, dostal sa pod drobnohľad úradov vrátane ŠtB. Absolvoval množstvo výsluchov a ŠtB neprestajne sledovala aj jeho rodinu.
V roku 1989 sa Karol Dubovan stal jednou z vedúcich osobností Nežnej revolúcie v Trenčíne. Ako svoje životné krédo uvádza:
„Každý deň mám 24 hodín na to, aby som mohol vykonať niečo dobré.“
https://www.memoryofnations.sk/sk/dubovan-karol-1953
Pavel Záleský – kvôli výrobe a šíreniu samizdatov bol vypočúvaný, šikanovaný a zadržiavaný Štátnou bezpečnosťou
„Môj prvý výsluch trval určite päť hodín. Vystriedalo sa na mne asi desať eštebákov. Keď som im nechcel dať tašku, tĺkli ma pendrekom. Chceli, aby som prezradil spolupracovníkov. Nič som im nevyzradil,“
rozprával Pavel Záleský svoj zážitok z jesene roku 1985.
Narodil sa v roku 1955 v juhomoravských Mutěniciach. Pochádzal z katolíckej rodiny. Ako dieťa zažil, keď jeho otca Petra Záleského a strýka Františka v roku 1959 zatkli a odsúdili za protištátnu činnosť, skončili v uránových baniach. Komunisti rodine zabavili pole aj vinohrady.
Pavel od 70. rokov šíril samizdat, podpísal Chartu 77. Na sklonku totality sa stal jedným z hlavných hýbateľov takzvanej Moravskej výzvy Augustina Navrátila. Celý názov vyhlásenia znel: Podnety katolíkov k riešeniu situácie veriacich občanov. V 31 bodoch petície formulovala požiadavky týkajúce sa náboženskej slobody. Do roku 1989 ju podpísalo okolo
pol milióna občanov Československa. Pavel Záleský patril k disidentom, ktorí pri zatýkaní a výsluchoch kládli eštebákom odpor. Keď si pre neho prišli do práce – pracoval ako pochôdzkar na trati – držal sa kŕčovite koľajníc. „Koľkokrát ma ťažko zmlátili. Dávali mi tiež špeciálne putá, ktoré sa pri každom pohybe zarezávali do rúk. Bol som samá krv. Raz sa mi vyhrážali, že ma hodia na koľajnice a že to bude ako moja samovražda. Nebola to sranda.“
Jeho trestné stíhanie prerušila až Nežná revolúcia. V slobodných pomeroch sa angažoval v komunálnej politike, riadil Charitu v Otrokoviciach. V súvislosti s udelením Ceny Pamäti národa Pavel Záleský zdôrazňuje, že ocenenie vníma predovšetkým ako pripomienku mimoriadnej osobnosti dnes už nežijúceho autora 31-bodovej petície a katolíckeho disidenta Augustina Navrátila a tiež početnej skupiny jeho statočných pomocníkov z radu moravského kresťanského disentu.
https://www.memoryofnations.sk/cs/zalesky-pavel-1955
Olha Heiko - strávila roky vo väzení iba kvôli tomu, že sa aktívne angažovala v boji za slobodu Ukrajiny
V roku 1975 podpísal Sovietsky zväz a jeho satelitné štáty Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe, v ktorom sa signatári zaväzovali k dodržiavaniu ľudských a občianskych práv a slobôd. To sa stalo impulzom zrodu ľudskoprávnych organizácií, ktoré sa stávali platformou protikomunistickej rezistencie. Zatiaľ čo vo vtedajšom Československu vzniklo prehlásenie Charty 77, na sovietskej Ukrajine sa ustanovila Ukrajinská helsinská skupina. Jedným zo zakladateľov bol Mykola Matusevyč, manžel Olhy Heiko. Práve jeho zatknutie bolo začiatkom cesty k občianskemu aktivizmu, vykúpeného rokmi v komunistických lágroch.
Olha Heiko sa narodila v Kyjeve v roku 1953. Jej rodičia patrili ku komunistickej nomenklatúre, otec vyučoval na vojenskej vysokej škole, matka pôsobila v štruktúrach Komsomolu (Komunistický zväz mládeže) a nejaký čas tiež ako námestníčka na ukrajinskom ministerstve školstva. Aj keď sa Olha s rodičmi postupne ideovo rozchádzala, hovorí o nich dodnes s úctou. „Matka mi písala, matka ma navštevovala vo väzení, otec nie, bol to vojak.“
Olha absolvovala slavistiku na kyjevskej univerzite, študovala aj češtinu. V tej dobe sa zblížila s ukrajinskými disidentmi. Krátko pred plánovanou svadbou v januári roku 1976 jej partnera Mykola Matusevyča zatkli a svadba musela byť odložená. Po ďalšom manželovom zatknutí v roku 1977 demonštratívne vystúpila z Komsomolu.
Aj napriek zjavnému riziku sa Olha pripojila k Ukrajinskej helsinskej skupine (UHH). „Pripravovala som sa na zatknutie, na väzenie. Pýtala som sa Nadiji Svitlyčné, ktorá už tým všetkým prešla, a zaujímala ma čisto ženská problematika.“ Nakoniec ju zatkli 12. marca 1980. Obvinili ju z „šírenia vedome lživých výmyslov hanobiacich sovietsky štát a spoločenský systém.“
Tri roky prežila vo väzení v Odese, po prepustení nasledovalo ďalšie zatknutie. Definitívne sa Olha Heiko dostala na slobodu v časoch „perestrojky“ v roku 1986. Stála potom pri zrode nezávislého Ukrajinského kulturologického klubu. V protestnom hnutí sa postupne stále viac prejavovali hlasy za emancipáciu Ukrajiny ako svojbytného štátu. Olha spomínala na jeden z kyjevských pochodov:
„Rozhliadla som sa – ulica bola pokrytá modro-žltými vlajkami. A pomyslela som si: Človek by umrel za to, aby to videl.“
https://www.pametnaroda.cz/cs/geyko-olha-heiko-olga-19
Pripravila: Martina Lábajová
