Zajtra si pripomíname výročie upálenia študenta Jana Palacha, ktorý vykonal svoj protestný čin 16. januára 1969 sa na Václavskom námestí. Chcel prebudiť československú spoločnosť, ktorá upadla do pasivity po okupácii krajiny vojskami Varšavskej zmluvy. O tri dni neskôr, 19. januára 1969, na následky zranení zomrel.
Čin Jana Palacha československú spoločnosť prebudil, tak ako zamýšľal. Avšak len na krátku chvíľu. Jednou z prvých akcií na podporu Palachových požiadaviek, ktoré sformuloval vo svojom liste nájdenom v aktovke na mieste činu, bola hladovka zahájená skupinou mladých ľudí 18. januára 1969. Hladovkári zostali v mraze pod stanmi pod rampou Národného múzea štyri dni, neskôr bola hladovka ukončená policajným zásahom. Dňa 20. januára 1969, deň po smrti Jana Palacha, prešiel Prahou pietny sprievod, ktorého sa zúčastnilo niekoľko desiatok tisíc ľudí. Podobné tryzny sa uskutočnili tiež v mnohých ďalších mestách Československa.
Štrajk študentov a hladovka za Palacha
Hladovky mali mobilizovať širokú verejnosť na podporu Palachových požiadaviek a zabrániť tomu, aby sa k jeho činu uchýlil niekto ďalší. Hoci Palachova obeta silno zasiahla spoločnosť, jej účinok bol len krátkodobý. Jeho príklad napokon nasledoval aj jeden z pražských hladovkárov, Jan Zajíc.
Protestné hladovky sa uskutočnili aj v ďalších československých mestách. Na obetu Jana Palacha nadviazali aj bratislavskí študenti.
Hladovka študentov pred budovou univerzity na bratislavskom Šafárikovom námestí sa začala 20. januára 1969 o tretej popoludní, Milan Adamčiak, Stanislav Fila, Gusto a Peter Dobrovodskí, Jana Plichtová, Dana Viestová, Oleg Tatarka a ďalší sa po výzve policajtov museli presunúť do vestibulu školy a v hladovke pokračovali až do 25. januára, keď sa skončila tryzna za Jana Palacha. Hladovky sa konali aj v iných mestách ako napríklad vo Zvolene, Nitre a Žiline.
Dana Viestová vo víre dejinných udalostí
Dana Viestová (*1948) v roku 1968 študovala novinárčinu. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa sa pripojila k protestujúcim. Stala sa členkou štrajkového výboru. Ten sa vytvoril pri príležitosti 17. novembra nielen v Prahe, ale aj študenti na Slovensku sa rozhodli, že idú do štrajku. Dana s výborom cestovala do Brna, aby zosúladili svoje kroky s českou stranou. Štrajk ako protest proti stavu, v ktorom sa republika ocitla, bol ukončený po troch dňoch. Zakončili ho zhromaždením študentov, kde vystúpil aj Peter Zajac, ktorý neskôr spoluzakladal Verejnosť proti násiliu v Bratislave.
O dva mesiace neskôr sa v Prahe upálil študent Jan Palach. Umrel 19. januára 1969, a keď sa to dopočula pamätníčka, hlboko ju to zasiahlo:
„Keď sa Palach upálil, tak ja som bola medzi tými, ktorí hladovali za neho, tuná v aule, takže ten týždeň sme si odhladovali.“
Dana dala svoje pocity z obrovskej obety, ktorú Jan Palach vykonal, aj na papier:
„Tam davy chodili, boli sme dokonca v rakúskej televízii, prišli, ale boli tam aj takí, že chodili sa pred nás najesť, ale mnohí nám nosili čaj horúci s medom, aby sme to vydržali. A ja som napísala báseň o Palachovi a taká relácia bola, veľmi populárna, Modrá vlna, a tam som to dokonca aj zarecitovala a tá báseň potom visela na, ten text visel na mnohých školách tu v Bratislave.“ Dana rozprávala o rozhlasovej mládežníckej relácii, kde báseň predniesla. Tam podľa ohlasov zistila, že jej pocta Palachovi chytila za srdce aj žiakov a žiačky základných škôl.
Podľa publikácie Mikuláša Šoóša Roky nádeje 1968 – 1969 hladovka trvala 5 dní a 5 nocí. Skončila sa 25. januára na pôde tej istej školy, len v náprotivnej budove, kde sa konala panychída za Palacha.
Pochody za Palacha
Okrem hladovky na Filozofikej fakulte UK sú dobre zdokumentované aj ostatné akcie, ktoré zburcovali verejnosť. Dňa 21. sa mala konať zádušná omša v Dóme sv. Martina, ku ktorej organizovane smerovali davy najmä študentov, ktoré sa smerovali od rozličných internátov. Tá sa však neuskutočnila a dav zamieril k hradu. Po skončení zhromaždenia, ktoré bolo sledované príslušníkmi Verejnej bezpečnosti, ľudia zamierili k Blumentálskemu kostolu, kde sa im podarilo vybaviť náhradnú omšu.
25. januára sa konal sprievod a panychída. Dav sa stretol na niekdajšom Gottwaldovom námestí a smeroval k budove UK na Šafárikovom námestí. V ten deň muselo toto námestie zniesť obrovský nápor ľudí (okolo 4000), ale aj autobusov, ktoré doviezli príslušníkov poriadkových jednotiek. Aby sa predišlo stretom medzi jednotkami a štrajkujúcimi, dohodli sa so študentmi, že sa stiahnu do budovy školy na Gondovej ulici, kde sa spomienková akcia ukončila.
Následky činov
Dana Viestová sa vydala v júli 1969. Približne rok po štrajku bola veľká policajná akcia a zháňali aj bývalých hladovkárov. Dana bola vo ôsmom mesiaci tehotenstva, ale aj napriek tomu ju chceli zobrať na výsluch. Keď však pochopili v akom stave sa nachádza, našťastie ju nechali na pokoji. Neskôr sa však vrátili po jej manžela. Danin manžel sa po vypočutí našťastie vrátil a pamätníčka si mohla vydýchnuť. O pár dní však bola pozvaná aj na dekanát filozofickej fakulty, dostala verejné pokarhanie a ústne jej bolo odporučené, aby v štúdiu ďalej nepokračovala. Vysokú školu si dorobila až neskôr po materskej v čase, keď už pracovala.
Na nasledujúce dve desaťročia sa Palachov čin navonok vytratil z verejnej pamäti, no v januári 1989 znovu ožil a vyvolal silné emócie medzi protestujúcimi. Tí sa vo veľkom počte zhromaždili, aby si pripomenuli Palachovo upálenie. Toto podujatie, ktoré sa stalo jedným z impulzov revolučného roku 1989, vstúpilo do dejín pod názvom Palachov týždeň.
Autorka: Martina Lábajová
