Tzv. bartolomejská alebo barbarská noc sa odohrala z 13. na 14. apríla 1950 a postihla všetky mužské rády na území Československa. Do mužských kláštorov, rehoľných domov a farských úradov vtrhli vyzbrojení príslušníci bezpečnostných orgánov. Rehoľníci boli potom odvážaní v autobusoch a na nákladných autách do takzvaných sústreďovacích kláštorov.
Po tejto akcii sa v noci z 3. na 4. mája 1950 uskutočnila aj akcia s názvom K2, kedy boli obsadené aj zvyšné mužské kláštory. Týmito dvoma zásahmi bolo na Slovensku postihnutých 1180 rehoľníkov z 15 reholí žijúcich v 76 kláštoroch. Koncom augusta 1950 sa uskutočnila aj Akcia R (rehoľníčky), v ktorej sa komunisti zamerali na likvidáciu ženských reholí.
Akcia K patrila k najúdernejším akciám nielen v Československu, ale aj v celej strednej Európe.
ŠtB vyrazila dvere a za hodinu už museli byť vysťahovaní
Bernard Bokor (*1924 †︎2013) sa narodil v Pečeňadoch v okrese Piešťany. Na štúdium teológie nastúpil k saleziánom vo Svätom Kríži nad Hronom (dnešný Žiar nad Hronom). Čoskoro však bolo jeho štúdium násilne ukončené. V noci z 13. na 14. apríla 1950 totižto Akcia K zastihla aj Bernarda Bokora:
„My sme mali už nejaké hlášky, vedenie, nie my, že sa chystá niečo na likvidáciu rádov, kláštorov a rehoľných spoločností.“
Ich rehoľný predstavený, pán profesor Valábek, dal každému civilné oblečenie a päťstovku. Študenti nevedeli, kedy sa vysťahovanie uskutoční, ale on to vedel presne, pravdepodobne z mestského rozhlasu.
„Skutočne, po dvanástej hodine prišli pred kláštor dva autobusy. Pretože im nikto neotváral, tak vyrazili dvere, bola to ŠtB, nebola to armáda. Dorazili tam, všetkých zobudili, museli sme do takej väčšej sály, kam sme sa všetci dostali, tých asi päťdesiat ľudí. Tam nám prečítali nejaký príkaz, ktorý ŠtB dostala od vlády, že jednoducho sa to likviduje, nás sústredí, mladých ľudí osobitne a tých profesorov, čo tam boli, tiež osobitne.“
Dostali hodinu na zbalenie potrebných vecí. Každý si mohol zobrať jednu tašku a nejaký balík. Brali si aj periny, pretože 14. apríla bola ešte zima a rehoľníci nevedeli, čo s nimi bude. Pri lúčení došlo k veľkej roztržke s profesorom Valábekom, ktorý sa ohradil, že postupujú protizákonne. Došlo k hádkam, ozývali sa aj študenti, ktorí sa pýtali, čo urobili. Príslušníci ŠtB im odpovedali, že je to príkaz a nič sa nedá robiť.
„Za hodinu sme museli nastúpiť. Tí policajti boli vybavení zbraňami, my sme nemali žiadne zbrane, my sme nemohli odporovať, tak sme si vzali svoje kabáty a odišli sme. Sľúbili nám, že tie naše ďalšie veci nám tam dopravia. Nikdy sme ich nedostali späť. Nastúpil sme do autobusov, ktoré mali papierom už zalepené sklá, takže sme nevedeli, kam nás vezú. Bola jedna hodina v noci alebo pol druhej, takže sme odchádzali a nevedeli sme kam. Kým sme odišli, tak ten profesor Valábek bol tak rozhorčený, že v tej chvíli začal spievať hymnu ‚Christus vincit‘ a my sme sa všetci pridali. Teraz oni nás prerušovali, ale nedokázali nás prerušiť, ono tam tých policajtov bolo osem na päťdesiat, šesťdesiat ľudí, to nestačilo.“
Študenti boli odvezení do Podolínca na severnom Slovensku v autobusoch so zalepenými oknami. Profesori boli sústredení v Pezinku neďaleko Bratislavy. Väčšina z nich pokračovala do táborov nútených prác, vojenských Pomocných technických práporov alebo po zinscenovaných politických procesoch strávili roky vo väzeniach.
Podolínčania protestovali proti uväzneniu študentov teológie
„V Podolínci bol obrovský kláštor. Tam sa nás zhromaždilo počas noci okolo štyristo. Boli to študenti z internátov saleziánov, potom tam boli jezuiti, verbisti. To bola skupina československých študentov, veriacich, ktorí tam boli podľa ich údajov na prevýchovu.“ V Podolínci zostal Bernard Bokor až do 8. septembra 1950.
„Bola medzi nami opora, pretože tam boli kňazi. Medzi nimi bol vynikajúci mladý kňaz, salezián z Trnavy menom Zeman.“ Zeman sa neskôr v PTP snažil pomáhať prevážať skupinky utečencov do Rakúska. „Režim tam bol aj nebol prísny. Nestačili to všetko obhospodáriť, takže utiecť cez plot nebol problém. Úteky a úniky sa stali. Oni to síce strážili, ale bolo ich málo. Ja som sa k úteku nedostal, stále sme čakali, čo sa bude diať… V Podolínci bola samoobsluha, sami sme si varili, sami prali, sami upratovali. Bývali sme v sťažených podmienkach na zemi, na slamníkoch napchatých slamou, ako mali vojaci.“
Obyvatelia Podolínca vedeli o tom, že v kláštore u nich v dedine sú internovaní študenti teológie.
„Tá dedina vedela, čo je s nami, kto tam je a prečo tam sme.“
Takmer každú sobotu usporadúvali obyvatelia Podolínca protestné procesie ku kláštoru. „Oni sa trebárs zobrali a išli spolu s tým spevákom vpredu, ktorý spieval nejaké mariánske piesne, a išli až k tomu kláštoru. Ale pretože eštebáci boli tvrdo proti, že ich zavrú, tak to končilo tým, že oni tam prišli, odspievali a potom sa zase rozišli.“
Stavba Gottwaldovej hrobky
V septembri roku 1950 nastúpil Bernard Bokor do Pomocných technických práporov v Svaté Dobrotivé. Na začiatku pomáhal stavať kasárne, ktoré mali kamenné základy. Mal ale chatrné zdravie a kvôli náročným prácam sa v decembri 1950 dostal do nemocnice v Plzni. Potom bol doporučený k jednoduchším prácam a robil vo svojej rote zásobovača.
Vojaci slúžiaci v PTP museli podstúpiť tiež politickú prevýchovu. Bernard Bokor si spomína, že politické školenie začínalo až večer, potom, čo sa vojaci vrátili z ťažkej práce. Bokor sa neskôr zúčastnil aj stavby hrobky pre Gottwaldovo mumifikované telo.
Do civilu odišiel po 40 mesiacoch služby na konci roku 1953. Dvakrát sa pokúšal dostať na vysokú školu, ale z kádrových dôvodov nebol prijatý a bolo mu dovolené pracovať len v baniach, hutách alebo stavebníctve.
Komunisti prostredníctvom Akcie K zlikvidovali mužské kláštory v Československu, ale rády ako také pretrvali. Kresťania sa začali aktivizovať v tajnej cirkvi, najorganizovanejšom protikomunistickom hnutí na dnešnom území Slovenska.
Autorka: Martina Lábajová
