V 50. rokoch 20. storočia sa uskutočnil v Československu neslávne známy politický proces s Rudolfom Slánskym. V tomto vykonštruovanom procese s bývalým generálnym tajomníkom ÚV KSČ padlo 11 rozsudkov trestu smrti a 3 doživotné tresty.
Aj keď sa monsterprocesy s poprednými komunistami konali aj v iných krajinách Východného bloku, nikde nebolo vykonaných toľko trestov smrti ako práve v Československu. Paranoidní Stalin chcel po roztržke s titovskou Juhosláviou ukázať, že odcudzenie ďalších štátov už nedovolí. Proces bol okrem toho výrazne antisemitský: jedenásť zo štrnástich obžalovaných bolo židovského pôvodu. Keďže Sovietsky zväz stratil možnosť zasahovať do politiky Izraela po voľbách v roku 1949, bola zahájená antisemitská propagandistická kampaň. Medzi zatknutých a popravených patril aj Otto Šling - tajomník KSČ v Brne. Jeho príbeh sme zaznamenali prostredníctvom synových spomienok, pre ktorého mala táto udalosť taktiež katastrofálne následky.
Anglicko - židovský pôvod
Karel Šling sa narodil v Londýne na sklonku vojny, 29. apríla 1945. Jeho otec Otto Šling pochádzal z českej židovskej rodiny. Koncom tridsiatych rokov odišiel bojovať do Španielska, kde bol ranený, a vrátil sa do Čiech. Tesne pred okupáciou Československa, 14. marca 1939, odišiel do Paríža a do Anglicka, čo mu v tej dobe zachránilo život. Rasové zákony uplatňované na území Protektorátu Čiech a Moravy totiž neskôr zapríčinili likvidáciu takmer všetkého jeho príbuzenstva.
Jeho matka Marian sa narodila na Novom Zélande a jej predkovia patrili k anglickému duchovnému stavu. Po zoznámení a sobáši s Ottom Šlingom v Anglicku v dobe druhej svetovej vojny prišla o britské občianstvo a stala sa československým štátnym občanom. V roku 1943 sa Šlingovým narodil prvorodený syn Jan a jeho otec v tom čase založil organizáciu Mladé Československo, ktorá bola ovládaná komunistami.
Otec bol cudzincom medzi svojimi
Začiatkom roka 1945 bol otec poverený straníckymi úlohami, odišiel na Slovensko a neskôr do Sovietskeho zväzu, do Moskvy. Komunistické vedenie rozhodlo, že sa po oslobodení Brna stane krajským tajomníkom strany. Matka sa s Janom a jeho ročným bratom vrátila do Československa a rodina odvtedy žila pohromade.
Otec bol ako krajský tajomník veľmi aktívny. Pomáhal organizovať február 1948 a jeho syn dodáva: „Tvrdí sa, že organizoval vyzbrojenie Ľudových milícií s pomocou zbraní z brnenskej Zbrojovky.“
V presadzovaní komunistického systému bol pamätníkov otec veľmi úspešný. Jeho popularita medzi ľuďmi stúpala, bol obľúbený medzi mládežou a dosahoval pozoruhodné výsledky. „Straníckym kolegom však vadili jeho predvojnové aj vojnové zahraničné aktivity a tiež fakt, že bol Žid a že nepochádzal z Brna. Začal byť v Brne cudzincom,“ hovorí Karel Šling.
Otca aj matku nám zavreli do väzenia
Päťdesiate roky sa niesli v znamení hľadania nepriateľa v komunistickej strane. „Komunisti si boli vedomí toho, že sľúbili raj na zemi a ten sa nekonal. Životná úroveň na Západe začala stúpať oveľa rýchlejšie než v socialistických krajinách. Zavádzali sa prídelové lístky na základné potraviny. Robotníctvo bolo nespokojné a niekto za to musel niesť zodpovednosť. ŠtB preto začala hľadať nepriateľa v strane.“
V Brne na krajskom úrade prebehla previerka, ktorá nedopadla dobre, a nad pamätníkovým otcom sa začali sťahovať mračná. Dňa 6. októbra 1950 sa Otto Šling nevrátil z práce domov – zatkla ho Štátna bezpečnosť. V noci si muži v kožených kabátoch prišli aj pre jeho ženu Marian, sedemročného Jana a päťročného Karla. Tí už svojho muža a otca nikdy nevideli. Marian zavreli do väznice v Ruzyni, jej synov od nej násilím odlúčili, čo sa neobišlo bez plaču a kriku. Obidvaja chlapci sa bránili, dokonca sa zamkli v aute, ktoré ich malo previezť nevedno kam.
„Bez akéhokoľvek rozhodnutia súdu či úradu sociálnej starostlivosti nás najprv strážila príslušníčka ŠtB, ktorá nevedela, čo s nami. Keď som jej rozobral domáci bakelitový telefón, dala nás na dedinu ku svojim rodičom, kde sme pásli kozy.“
Šikanovanie v detskom domove
Po nejakej dobe boli chlapci odvezení do detského domova Racek blízko zámku Konopiště. Tu sa k nim personál choval slušne, rodičov im však nahradiť nemohol. V roku 1951 došlo k ich prevozu do Liběchova u Mělníka, kde boli bratia Karel s Janem umiestnení asi jeden rok. Nasledoval prevoz do Dolních Počernic do tzv. pasťáku.
„Nebol to normálny detský domov, ale bol to domov pre takzvaných ťažko vychovateľných chlapcov, ako som zistil neskôr. Bolo tam šikanovanie a začalo doslova peklo. Riaditeľ domova sa rozhodol, že brat musí poslúchať prenos procesu a to, ako sa otec priznáva k zločinom, ktoré spáchal. Navyše o tom musel napísať domácu úlohu.“
Brutálne vyšetrovacie spôsoby
Otto Šling bol súdený vo vykonštruovanom politickom procese známom ako „Proces s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánským“. Medzi jeho zatknutím v októbri 1950 a začiatkom procesu v novembri 1952 uplynuli dva roky, počas ktorých rodina nemala o Ottovi žiadne informácie. Otec sa po brutálnom priebehu vyšetrovania priznal, následne však priznanie odvolal. Z rozprávania jeho syna Karla človeku prebehne mráz po chrbte:
„Zavreli ho do pivnice v zvieracej kazajke len v ľahkom oblečení. Dokonca bol u neho minister Nosek, aby ho presvedčil. Súdruhovia za ním prišli v klobúkoch a kabátoch, aby im nebola zima, a snažili sa ho donútiť, aby sa priznal. Nakoniec ho zlomili a priznal sa ku všetkému, čo chceli.“
Aby otec oddialil vynesenie rozsudku, zvolil zvláštnu taktiku obhajoby. Vymyslel si neexistujúceho špióna, po ktorom Štátna bezpečnosť začala bezvýsledne pátrať, a dokonca tvrdil, že chcel spáchať atentát na prezidenta Klementa Gottwalda. Snažil sa týmto získať čas a zrejme chcel týmito nezmyslami upozorniť vedenie strany, že sa tu deje niečo nekalé. Všetko bolo márne. „V procese, v ktorom bolo štrnásť obžalovaných, bolo jedenásť Židov. Antisemitská rovina sa tiahla celým vyšetrovaním.“
Otcovým popolom posypali zamrznutú cestu
Po vynesení rozsudku, ktorým bol trest smrti, napísal otec list Klementovi Gottwaldovi a tiež rodine. Gottwald žiadosť o milosť zamietol, listy rodine neboli nikdy doručené. Ottovi Šlingovi tak nebolo umožnené rozlúčiť sa s kýmkoľvek z blízkych, jeho žena bola okrem toho v tej dobe nezákonne vo väzení a synovia v detskom domove.
„Poprava sa konala 3. decembra 1952 v ranných hodinách... Potom, čo došlo k poprave, bola otcova rakva spolu s ostatnými odvezená do strašnického krematória, kde boli všetci spopolnení. Popol bol nasypaný do jedného vreca a dvaja dôstojníci ŠtB dostali rozkaz sa popola zbaviť. Takže ho viezli, neviem kam. Cestou bola namrznutá cesta, tak na ňu popol rozsypali. Cestou vtipkovali, keď jeden hovoril, že ešte nikdy neviezol desať chlapov na zadnom sedadle. Keď sme v roku 1963 žiadali o vydanie ostatkov, bolo nám povedané, že boli umiestnení neznámymi ľuďmi na neznámom mieste,“ hovorí Karel Šling, ktorý sa tieto skutočnosti dozvedel až o mnoho rokov neskôr z odtajnených archívov.
Nikdy neodoslané listy
V domove sa na oboch chlapcov Šlingových pozerali cez prsty. Dochádzalo k ich šikane a brat Jan mal z tohoto spôsobu zaobchádzania následky až do konca života. „V šesťdesiatom ôsmom roku som sa vybral do tohoto detského domova. Chcel som nájsť toho riaditeľa a možno mu dať pár faciek. Našťastie už tam nebol.“ V dobe pobytu chlapcov v detských domovoch tvrdili eštebáci ich väznenej matke, že sú v poriadku ubytovaní u tety. Matka svojim synom a švagrinej napísala z väzenia list, ktorý ale ŠtB nikdy neodoslala. V tejto neľahkej situácii sa obidvaja chlapci nachádzali až do februára 1953, kedy boli z väzenia prepustení.
Mysleli sme si, že otec je naozaj zradca
Útrapám však nebol koniec. Štátna bezpečnosť matku a chlapcov previezla do vyhnanstva v Orlických horách. „V Novém Hrádku sme boli ubytovaní v jednoizbovom byte so suchým záchodom na chodbe, žiadne kúrenie, kohútik so studenou vodou, žiadna kúpeľňa tam nebola. Spali sme všetci na jednej manželskej posteli, kúpali sme sa v kovovej vaničke vo vode ohriatej na šporáku.“
Na pobyt v Orlických horách však Karel Šling spomína paradoxne rád. Nádherná príroda a absolútna voľnosť, chlapcov lákali bunkre z druhej svetovej vojny, chodili na čučoriedky, na jahody, chovali králiky a pestovali zemiaky, aby bolo čo jesť. Bola to zdanlivo idylická doba, kedy si rodina vydýchla, že už je po všetkom. Režim však napáchal v hlavách malých chlapcov obrovské škody.
„Keď nás pustili z väzenia, boli sme presvedčení, že otec bol skutočne zradca. Predstava, že Gottwald a Stalin boli v skutočnosti vrahovia, bola nemysliteľná.“ Ani pre ich matku nebolo mysliteľné, že by režim dokázal jej manžela odsúdiť nezákonne.
Návrat z Orlických hôr
V roku 1958 sa s matkou mohli presťahovať späť do Prahy. Pravda o otcovom odsúdení postupne vyšla najavo a u malého Karla toto poznanie spôsobilo šok. Stiahol sa do seba, zaujímal sa o svoje koníčky a iba o to, čo ho bavilo, a začal mať zlý prospech. Do šiestej triedy bol jedným z najlepších žiakov, v siedmej a ôsmej jedným z najhorších.
Vyštudoval banícku strednú školu a pokračoval na Vysokej škole ekonomickej. V roku 1984 nasledoval matku a brata do emigrácie a v Anglicku žije dodnes.
Autorka: Martina Lábajová
