Z územia Československa odišlo počas odchodu sovietskych vojsk postupne v 925 transportoch 73 500 sovietskych dôstojníkov a vojakov, takmer 40 000 rodinných príslušníkov, 1 220 tankov, 2 500 bojových vozidiel pechoty, viac ako 100 lietadiel, takmer dve stovky vrtuľníkov a 95 000 ton munície.
Práve 21. júna 1991 bol podpísaný Protokol o ukončení odsunu a formálne sa tak akcia ukončila. Išlo o jeden zo zásadných momentov našich dejín, keď sa odchodom „dočasných" vojsk, ktoré okupovali Československo 23 rokov, zavŕšilo získanie slobody a demokracie.
Jedným z najhorlivejších zástancov čo najrýchlejšieho odchodu sovietkych vojsk a ich rodín bol Dalibor Norský, ktorý dosiahol, že z Frenštátu pod Radhoštěm vyrazili okupanti ako prví z Československa.
Narastajúci odpor voči komunistom
Dalibor Norský sa narodil 22. júla 1931 v Košiciach ako Dalibor Neumann. Priezvisko Norský prijal jeho otec po roku 1945, kedy si ľudia často menili nemecké mená na české. Otec bol dôstojník československej armády. Rodina, v ktorej bolo celkom päť detí, sa kvôli jeho práci často sťahovala a nakoniec sa usadila vo Frenštáte pod Radhoštěm.
Pekné obdobie však trvalo len do roku 1948. Pamätníkov otec bol z armády prepustený. Daliborova najstaršia sestra Květa bola zatknutá. Spolu s ňou aj jej manžel pražský právnik Josef Hampl. Květa nakoniec strávila vo väzení deväť rokov, jej muž o rok dlhšie. „Jazdil som za ňou do väzenia. Obdivoval som ju, že to vydržala. Keď ju zatkli, mala dvadsaťšesť rokov. Pripravili ju o deväť najkrajších rokov života. Von vyšla ako tridsaťpäťročná žena, už potom nemala deti,“ rozprával Dalibor. Jeho odpor ku komunizmu narastal.
Keďže vedel, že nemá šancu dostať sa na vysokú školu, vyučil sa za sústružníka. Pracoval v továrni MEZ vo Frenštáte pod Radhoštěm a potom ako traktorista. Vedel rozprávať, hral v ochotníckom divadelnom krúžku, a tak kultúra vyplňovala jeho voľný čas. Vo Frenštáte a okolí sa z nej stala známa osobnosť. „Človek vtedy všetko robil, aby nemyslel na to, ako vlastne žije. My, ktorí sme robili kultúru, sme to brali tak, že ľudí je treba baviť a priviesť na iné myšlienky. Nepovažujem to za kolaboráciu s vtedajším režimom, myslím, že to bola záslužná činnosť,“ premýšľal.
Mali za úlohu vytvoriť z nás ďalšiu sovietsku republiku
V auguste 1968 dorazili pred brány podniku Tatra sovietske vojská. „Naši ich dovnútra nepustili. Bolo tam veľké zhromaždenie proti okupácii. Uvažovalo sa o stávke. Celé osadenstvo fabriky sa postavilo proti tomu, aby Rusáci išli dovnútra. Boli sme z toho celí šťastní. Lenže to všetko sa rýchlo zmenilo,“ zhrnul. Veľmi ťažko niesol, že Frenštát sa zmenil. Tamojšiu kasáreň obsadili sovietski vojaci. Pribúdalo ich. Nakoniec v meste žilo cez 2000 vojakov a okolo 100 ich rodinných príslušníkov.
V meste dochádzalo ku konfliktom. Keď spočiatku vojaci prišli do krčmy a zavesili si kabáty, stávalo sa, že im niekto tajne kus odstrihol.
„Často sa s nimi miestni bili. Pretože oni sa v krčme rozvaľovali, peňazí mali plno. Ale neskôr začali byť pre niektorých miestnych výhodní. Hovorím tomu hospodárska kolaborácia. Keď Rusáci išli domov na dovolenku, vozili sem chladničky a rôzne elektrospotrebiče, ktoré tu neboli. Vozili to vo veľkom a miestni to od nich kupovali.“
Obyvateľom Frenštátu napriek tomu vadilo, že vojaci a ich rodiny vykupujú tovar v miestnych obchodoch. „Mali dosť peňazí, kurz bol pre nich výhodný. Ich manželky, my sme ich volali baryšne, celý deň nič nerobili. Keď prišiel tovar, všetko vykúpili. Naše ženské išli z práce a v obchodoch už nebolo nič. Baryšne vykupovali zubné kefky, zubné pasty, mydlá. Dnes si už nikto nedokáže predstaviť, čo všetko tu nebolo,“ spomínal.
Tvrdí, že v meste voči sovietskym vojakom panovala silná averzia aj kvôli tomu, že ich rodiny obsadili väčšinu bytov, pričom miestne mladé rodiny čakali na pridelenie bytov márne. Väčšinu frenštátskeho sídliska tak v 70. a 80. rokoch obývali Rusi.
„Z deväťdesiatich percent bolo všetko obsadené Rusákmi. Byty, v ktorých žili, ste spoznali podľa toho, že v oknách nemali záclony. Zmysleli si však, že v každom paneláku musí žiť aj nejaká česká rodina. Kvôli atentátom. Chránili sa tak. Hovorili, že keď je tam česká rodina, nikto na ten dom nehodí granát. Oni si tak predstavovali tu našu kontrarevolúciu,“ rozprával. V objekte kasární vznikla aj škola pre deti vojakov. Posádka sa tiež zúčastňovala kultúrnych a spoločenských akcií v meste. „Snažili sa asimilovať, to hej. Však mali za úlohu vytvoriť z nás ďalšiu sovietsku republiku,“ podotkol pamätník.
Musel som vyjednávať sebavedomo a tvrdo
Koncom 80. rokov pracoval vo Frenštáte ako vedúci chemickej čistiarne. Keď začali revolučné udalosti v novembri 1989, stal sa jedným zo zakladateľov miestneho Občianskeho fóra: „Videl som, ako u nás na námestí hovorili študenti z Olomouca, miestni ich počúvali, ale nič nerobili. Ja som bol vždy pre to, zamiešať sa do niečoho. Uvedomil som si, že túto šancu nesmieme premárniť ako tú v roku 1968. Že to musíme dotiahnuť do konca. Vedel som hovoriť, nemal som trému, tak som potom rečnil na námestí alebo v kulturáku takmer každý deň. Tá naša skupinka sa rozhodla, že prvotné bude vyhnať z mesta Rusákov. A ja som to dostal na starosť.“
Začali za ním jazdiť novinári, vedel s nimi jednať.
„Ja som používal také vzletné slová ako: Končí nadvláda ocelových topánok a podobne. To sa novinárom páčilo. Vtedy bolo nutné mať sebavedomie. Ja som ho mal. Keby som vtedy s Rusákmi nevyjednával sebavedomo a tvrdo, nešlo by to.“
Keď do sovietskych kasární vošiel prvýkrát, bolo mu úzko. „Mali šialenú vojenskú mašinériu. Mali tu rakety zem-vzduch, odpaľovacie prostriedky. Bolo mi jasné, že na nich musím tvrdo, ale zároveň múdro,“ vysvetľoval.
Veliteľovi sa predstavil ako zástupca Občianskeho fóra, ktoré prevzalo moc na radnici. Dotyčný už o prevrate vedel, ale vypytoval sa, kde sú doterajší predstavitelia mesta. Dalibor Norský mu vysvetlil, že mesto má nových predstaviteľov a on je jedným z nich. „Hovorili sme o tom, že odsun sovietskych vojsk z východnej Európy je daný, že je už zjednaný Gorbačovom na medzinárodnej úrovni. Dohodli sme schôdzku s novým vedením mesta. On chcel, aby sme sa stretli v kasárňach, ja som trval na tom, že má ich delegácia prísť na radnicu. Tak súhlasil.“
Bolo jasné, že sa sovietski vojaci budú snažiť zostať v Československu čo najdlhšie. Nakoniec sovietskeho veliteľa upozornil, že z Európy budú odchádzať späť do Sovietskeho zväzu stovky tisíc vojakov: „Povedal som mu, aby si uvedomil, že vo výhode budú tí, ktorí sa vrátia najskôr. Pre tých budú miesta v kasárňach, byty, ale čo tí ďalší?“ Táto rétorika s veliteľom pohla a vyjednávania už potom išli jedna radosť.
Veliteľ mu oznámil, že bolo rozhodnuté, že sa vojaci z Frenštátu budú sťahovať zo všetkých sovietskych posádok vo vtedajšom Československu ako prví. V dobe vyjednávaní prišiel na radnicu list z Prahy s výzvou, aby sa prihlásili zástupcovia miest, v ktorých sú sovietske posádky. Bolo tam uvedené, že sa tvorí komisia, ktorá bude pracovať na ich odsune. „Povedal som: ‚Tak my už ich máme skoro na vagónoch a teraz začne jednať nejaká komisia a všetko sa spomalí.‘ Ani som nevedel, kto je na tom liste podpísaný, bolo tam nejaké meno začínajúce písmenom K, nejaký Kocián či čo,“ rozprával Dalibor. Až neskôr zistil, že išlo o podpis Michaela Kocába, ktorý bol po roku 1989 poverený organizovaním celorepublikového odsunu sovietskej armády z Československa. „Musela to byť obrovská práca zorganizovať to za celú republiku a verím, že sa pán Kocáb potom mohol cítiť nedocenený. Ale my sme to vtedy nemohli akceptovať. Pre nás bolo dôležité, kedy odíde tá prvá posádka, tá od nás. My sme si to urobili tak po našom, po frenštátsky,“ vysvetľoval.
Mesto nechali zdevastované
Má schovaný kalendár s označeným dátumom 26. február 1990. V ten deň tam má zapísané 14:40 – stanica. Vtedy začali z Frenštátu odchádzať prvé vlaky naložené vojakmi a ich technikou:
„V kasárňach bola taká slávnosť, velitelia tam nastúpili, lúčili sa s nami. Postavili si tam takú tribúnku a vyzvali ma, nech sa tam postavím s nimi. Ja som si hovoril: ‚To viete, s vami budem na tribúnke. Nikdy!‘“
Posledný vlak s vojakmi odišiel z Frenštátu 13. marca 1990. Dalibor Norský to s kamarátmi poriadne oslávil. Bol zvolený do mestského zastupiteľstva, pracoval na radnici ako tajomník. Pracoval spolu s kolegami na tom, aby sa byty po sovietskych rodinách opravili a pridelili občanom mesta. Šokovalo ho, v akom strašnom stave sa byty nachádzali. „Všetko bolo rozbité, zničené. Charakteristické bolo, že steny mali natreté červenou alebo tmavo hnedou farbou, prípadne polepené oranžovo-zelenou tapetou. Kasárne boli v príšernom stave tiež. Mali tam obrovské cisterny plné benzínu, ten z nich presakoval do zeme a pretekal až do rieky Lubiny. Tá bola samé petrolejové oko,“ popisoval. Na radnici pracoval dva roky, potom išiel do penzie. V roku 2016 mu frenštátska radnica udelila Cenu svätého Martina, ktorú mesto dáva významným obyvateľom.
„Človek musí bojovať za pocit slobody. Ak chce byť slobodný, musí sa niečoho vzdať, niečo obetovať. Ale keď človek vie, že bojuje za svoju slobodu, je nepremožiteľný. Už som starý chlap, ale keby som cítil, že mi chce niekto slobodu zase vziať, stále by som bol schopný za ňu bojovať. Pretože veľmi dobre viem, ako ľahko sa stráca a ako ťažko sa získava.“
Autorka: Martina Lábajová
