Maďarská nezávislá iniciatíva (MNI) predstavovala prvý výrazný politický prejav maďarskej menšiny na Slovensku v období končiaceho sa komunistického režimu. Vznikla ako reakcia na dlhodobé prehliadanie práv menšín, no zároveň aj ako výraz širšieho zápasu za občianske slobody a demokratické hodnoty. Jej zakladatelia – skupina intelektuálov a aktivistov z Dunajskej Stredy – sa odvážne prihlásili k opozičnému hnutiu ešte pred novembrovými udalosťami roku 1989. MNI nebola len iniciatívou za práva Maďarov, ale najmä dôkazom toho, že boj za slobodu nemožno viesť izolovane, ale treba sa usilovať o rovnosť a dôstojnosť pre všetkých občanov.
Vznik Maďarskej nezávislej iniciatívy
Péter Hunčík (* 1951) je jedným zo zakladateľov Maďarskej nezávislej iniciatívy a bol od začiatku i jej hovorcom. Od jesene 1990 až do volieb v roku 1992 pôsobil ako poradca prezidenta Václava Havla v otázke národnostných menšín. V súčasnosti pôsobí ako psychiater a publicista.
Od roku 1988 sa Péter Hunčík aktívne podieľal na činnosti skupiny intelektuálov a spisovateľov z Dunajskej Stredy, medzi ktorými boli aj László Szigeti, László Nagy, Károly Tóth a Eleonóra Sándorová. Pri príležitosti 70. výročia vzniku Československa pripravili a zverejnili Memorandum Maďarov na Slovensku, v ktorom kriticky poukázali na stav ľudských práv a postavenie maďarskej menšiny v krajine. Otvorene sa prihlásili k demokratickým hodnotám, čím sa pripojili k širšiemu hnutiu za občianske slobody. Dokument do decembra 1988 podpísalo vyše 300 osôb a jeho obsah zachytili aj západné médiá, ako Rádio Slobodná Európa či BBC.
Význam memoranda presahoval rámec tradičného menšinového aktivizmu. Jeho autori, inšpirovaní príkladmi zo zahraničia, si uvedomili, že bez rešpektovania všeobecných ľudských práv nie je možné zabezpečiť ani práva menšín. Ak sa porušujú práva väčšiny, skôr či neskôr budú potláčané aj práva národnostných skupín.
Čoskoro však intelektuáli z Dunajskej Stredy prišli na to, že ak chcú reálne ovplyvniť spoločenské dianie, je nevyhnutné pôsobiť v mene nejakého hnutia alebo politickej strany. „Stranu“ sa však nikomu zakladať nechcelo, keďže samotné toto slovo si automaticky spájali so sprofanovanou a negatívne vnímanou „jedinou štátostranou”. Károly Tóth a Eleonóra Sándorová sa však nevzdávali.
Dňa 17. novembra 1989 sa v Šali konala oslava 50. narodenín Lajosa Tótha, ktorá sa zároveň stala neformálnym stretnutím predstaviteľov opozície. Po jej skončení pozval Károly Tóth približne dvadsať účastníkov k sebe domov. Nakoniec sa zhodli, že vytvoria nie stranu, ale hnutie – Maďarskú nezávislú iniciatívu (MNI). Vypracovali stanovy, usporiadali valné zhromaždenie a zvolili orgány hnutia. Medzi šiestimi hovorcami, ktorí mali pôsobiť vo dvojiciach ako ochrana pred možným zatknutím alebo odpočúvaním, bol aj Péter Hunčík.
Cestou zo stretnutia sa z rozhlasu dozvedeli o brutálnom zásahu proti študentskej demonštrácii v Prahe. Uvedomili si, že v snahe o zmenu režimu nie sú osamelí. Doteraz pôsobili izolovane, no teraz pocítili spolupatričnosť s celoštátnym hnutím odporu. Očakávali zásah bezpečnostných zložiek, ktorý však neprišiel. V Bratislave sa vďaka známosti so spisovateľmi Milanom Šimečkom a Milošom Žiakom pridali k ostatným bratislavským aktivistom vrátane Jána Langoša, Františka Mikloška, Jána Budaja či Fedora Gála, ktorí vtedy zakladali Verejnosť proti násiliu (VPN). Gál ich príchod komentoval slovami: „prišli priatelia-Maďari z Dunajskej Stredy podporiť VPN.”
„V prvých dňoch sme ich neustále opravovali, keďže tvrdili, že my Maďari sme sa pridali k nim. Ale my sme mali už vytvorenú politickú stranu a v Bratislave ešte nebolo nič.“
VPN vzniklo totiž až o deň neskôr, dňa 19. novembra 1989.
Uprostred diania počas revolúcie
Dôležitou osobnosťou MNI je jedna z jeho spoluzakladateliek, Ilona Németh (*1963) – známa slovenská výtvarníčka maďarského pôvodu – profesorka a garantka odboru intermédií Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, kurátorka výstav a organizátorka umeleckých festivalov.
Rodáčka z Dunajskej Stredy počas štúdií spolupracovala ako aktivistka s viacerými opozičnými skupinami a cez hranice ilegálne prevážala maďarskú samizdatovú literatúru. Napriek tomu, že sa jej narodil syn, sa po návrate na južné Slovensko v roku 1986 zúčastňovala protestných akcií. Počas novembrových udalostí Ilona Németh intenzívne cítila spolupatričnosť Čechov, Slovákov a Maďarov a spoločný cieľ, národnostné rozdiely nevnímala.
„Aspoň raz v živote treba byť súčasťou spoločenskej zmeny. Potom uveríte, že môžete mať na veci vplyv.”
Aj ona si pamätala na narodeninovú oslavu Lajosa Tótha, na ktorú boli pozvaní predovšetkým tí predstavitelia maďarskej menšiny, ktorých spájali opozičné názory. Väčšina z nich už mala skúsenosť so ŠtB, Ilona nie: „My sme boli podľa mňa s Jozefom R. Juhászom najmladší v celej skupine. Bolo tam veľmi málo žien – asi tri,“ vysvetlila.
Až večer, počas zakladajúceho stretnutia MNI, sa dozvedeli o udalostiach v Prahe z predchádzajúceho večera. Vďaka tomu už boli zorganizovaní a pripravení na spoluprácu s VPN, ktoré bolo založené 19. novembra v Umeleckej besede v Bratislave: „Do Bratislavy sme chodili už na prvé demonštrácie na Hviezdoslavovom námestí. Pamätám si, že som sa čudovala, že v Bratislave je už na uliciach a na námestí revolúcia, kým v Dunajskej Strede sa nič nedeje.“ Spojili sa preto so známymi Slovákmi z Dunajskej Stredy, ktorí boli aktívni v rámci VPN, a spolu organizovali demonštrácie. Hneď ako sa VPN usídlila v Mozartovom dome, bola MNI pridelená kancelária, kde Ilona začala od prvých dní pracovať. Centrála v Bratislave koordinovala aktivity MNI vo všetkých mestách. 15. decembra začal vychádzať prvý nezávislý maďarský časopis Nap, ktorého bola Ilona zakladateľkou a dva roky grafickou redaktorkou.
Spolu s predstaviteľmi VPN koordinovali a organizovali všetky ponovembrové personálne zmeny v mestách s prevažne maďarským obyvateľstvom, ako aj obsadzovanie lokálnych postov, kooptovanie a vymenovanie kandidátov na poslancov do Federálneho zhromaždenia: „To je nepredstaviteľné, nielen dnes, ale celkovo je to nepredstaviteľné.“ Zmeny sa síce dostávali do Dunajskej Stredy relatívne pomaly, ale výmena komunistických kádrov na rozhodujúcich postoch v štátnej správe i vo vedúcich pozíciách v podnikoch a závodoch podľa pamätníčky nebola ťažká a prebiehala relatívne jednoducho: „Pamätám si, že tá zmena bola razantná, ale udialo sa to tak prirodzene.“
Veľmi dobre si spomínala, ako sa v Mozartovom dome pravidelne objavovali ľudia, ktorí sa nezúčastňovali na revolučnom dianí, ale boli presvedčení o svojich schopnostiach a na rovinu vyjadrili svoj záujem o rôzne uvoľnené pozície, dokonca aj o miesta ministrov. A v častých prípadoch funkcie aj dostali. Takým príkladom bol aj Vladimír Mečiar.
Ilona nikdy nemala záujem o žiadnu funkciu ani o vstup do politiky. To isté platilo pre Károlya Tótha, predsedu MNI, ktorý si podľa pamätníčky mohol vybrať hocijakú funkciu. Aj keď sa aktívne zúčastňovala kampane MNI pred prvými demokratickými voľbami v júni 1990, sama nekandidovala. V nasledujúcom politickom vývoji Ilona považovala za prirodzený vznik viacerých maďarských strán, keďže aj Maďari na Slovensku majú rôzne politické názory, tak ako aj Slováci.
Pred voľbami v júni 1990 a 1992
Do konania júnových volieb v roku 1990 vznikli ďalšie maďarské hnutia – Miklós Duray založil vlastnú stranu Spolužite/Együttélés a vznikla aj konzervatívna strana Maďarské kresťanskodemokratické hnutie. Členovia MNI tak boli v prostredí maďarskej menšiny niekedy označovaní za „zradcov” kvôli spolupráci s majoritnou VPN i kvôli tomu, že sa nezameriavali výhradne na riešenie menšinových problémov, čo sa od nich pôvodne očakávalo.
Spolupráca medzi Maďarskou nezávislou iniciatívou a Verejnosťou proti násiliu prebiehala hladko. Diskusie boli vecné, otvorené a prebiehali na rovnocennej úrovni. Kandidáti MNI sa uchádzali o parlamentné mandáty na spoločnej kandidátke s VPN, pričom pri nomináciách na rôzne funkcie nevznikali žiadne spory. Rozhodujúcim kritériom pri výbere bola predovšetkým odborná spôsobilosť jednotlivcov.
Na jeseň v roku 1990 bol Péter Hunčík vymenovaný za poradcu prezidenta Václava Havla v otázke národnostných menšín, kde pôsobil až do nasledujúcich volieb v roku 1992. Dôležitou otázkou, ktorou sa zaoberali bolo uznanie neplatnosti tzv. Benešových dekrétov.
V roku 1992 sa však nálada pred voľbami menila a MNI, teraz už pretransformovaná na Maďarskú občiansku stranu (MOS), sa do parlamentu nedostala, keďže MNI odmietlo vytvoriť koalíciu s ostatnými menšinovými maďarskými stranami. Následne nastalo ďalšie sklamanie, lebo ani referendum o rozdelení Československa sa nekonalo: „A to bola ďalšia facka pre tých ľudí, ktorí sa angažovali v hnutí MNI.“ Po vzniku Slovenskej republiky si maďarská menšina, spolu s väčšinovou spoločnosťou, musela vytrpieť dlhých päť rokov autoritárskej Mečiarovej vlády.
Podpredseda Slovenskej národnej rady
V MNI pôsobil aj Gábor Zászlós (* 1951). Narodil sa v Bratislave a vyrastal neďaleko Dunajskej Stredy. Keďže vedel po maďarsky, v mladosti udržiaval čulý kontakt s maďarským prostredím. Navštevoval divadlo v Maďarsku a čítal maďarské knihy, noviny a časopisy. Vďaka tomu vnímal odlišný vývoj predrevolučného obdobia v Maďarsku, ktoré malo pred Československom veľký náskok.
Predstavitelia MNI čoskoro oslovili na spoluprácu aj jeho: „László Szigeti, Oszkár Világi a novinár László Barak raz večer u nás zazvonili a začali hovoriť o tom, že by som mal kandidovať za poslanca. Logicky som uvažoval, že za poslanca do mestského zastupiteľstva u nás v Dunajskej Strede. No o chvíľu sa z nich vykľulo, že do parlamentu.“ Napokon sa z Gábora stal nielen poslanec, ale aj podpredseda Slovenskej národnej rady.
Po kooptovaní do parlamentu začiatkom roku 1990 nastal pre Gábora hotový kolotoč: „To obdobie bolo emotívne veľmi silné a veľmi dynamické. V parlamente sme rokovali od rána do noci.“ V zmysle rozvíjania straníckej plurality uvítal, že vznikli ďalšie dva subjekty zastupujúce maďarskú menšinu – Spolužitie a Maďarské kresťanskodemokratické hnutie. Považuje však za chybu Spolužitia, že svoju agendu nastoľovali na báze národnostného princípu a vyhľadávali viac konflikt než spoluprácu. Podľa Gábora sa totiž len kooperáciou a kompromismi dajú presadzovať spoločné záujmy a dosahovať dobré veci: „Politik nemôže byť sólistom, politik má stavať mosty.“
V prvej Mečiarovej vláde
Do volieb v júni 1990 vstupovala MNI spoločne s Verejnosťou proti násiliu (VPN) a Gábor Zászlós sa stal v prvej Mečiarovej vláde podpredsedom vlády pre legislatívu. Jej najvýznamnejším aktom a psychologickým odkazom pre spoločnosť bolo zrušenie vedúcej úlohy KSČ, ktorá bola zakotvená v ústave. Tým sa vlastne vytvorili základné podmienky pre existenciu pluralitnej spoločnosti, keďže bol priestor na zakladanie nových politických strán. Takisto sa vytvoril priestor na rozmanité občianske aktivity, ktoré za éry socializmu nemohli fungovať.
Dnes s odstupom času Gábor Zászlós pripúšťa, že MNI aj VPN urobili veľa chýb, no ani na okamih nespochybňuje vtedajší úmysel revolučných aktérov konať v prospech verejného blaha a verejného záujmu. Snažili sa uplatňovať najmä morálny étos a občiansky princíp, i keď priznáva, že aj ich vinou a neskúsenosťou sa tieto ideály naplnili len čiastočne:
„Predstavte si, že funguje veľmi jasne štruktúrovaná totalitná moc a jej predstavitelia ovládajú mechanizmus riadenia štátu. A teraz príde skupina amatérov, s obrovskou nádejou a s podporou obyvateľstva na zmeny, že treba pretvoriť totalitný systém na slobodný, demokratický, právny štát a pluralistickú spoločnosť.“
Napriek tomu však na záver konštatuje: „Bola to obrovská výzva a som rád, že som mohol byť pri tom.“ Po voľbách v roku 1992 Gábor Zászlós aktívnu politiku opustil.
Autorka: Martina Lábajová
