Krátko po vzniku Česko-slovenskej republiky v roku 1919 bolo Družstvo SND poverené založením Slovenského národného divadla. Po dohode s riaditeľom Východočeskej spoločnosti Bedřichem Jeřábkem začali prevádzku všetky tri súbory SND v budove bývalého Mestského divadla. Práve od 1. marca 1920 začalo Slovenské národné divadlo sídliť v Historickej budove SND na Hviezdoslavovom námestí.
Prinášame vám príbeh režiséra Ľubomíra Vajdičku (*1944), ktorého život je úzko spätý s divadlom.
Prvé predstavenia v pivnici
Ľubomírovi už v detstve učarovalo divadlo. Až neskôr zistil, že jeho otec režíroval ochotnícke divadlo v Lubine. Spolu s kamarátom sa tajne dostali na niektoré dopoludňajšie predstavenia Slovenského komorného divadla do vtedajšieho Závodného klubu Stalinovec (dnes Evanjelický zborový dom). Okrem toho ako deti hrávali v pivnici bábkové divadlo. Vďaka známosti s ľuďmi pracujúcimi v bývalých dielňach Ústredia slovenských ochotníckych divadiel (ÚSOD) získavali aj kulisy pre svoje prvé divadelné predstavenia. Po založení Závodného klubu Stalinovec boli totiž dielne ÚSOD-u zrušené a marionety vyhodené na smetisko.
„My sme si ich s tým mojím odvážnym kamarátom pozbierali a mali sme v tom našom bábkovom divadle také veľké marionety. A s nimi sme hrávali predstavenia v pivnici.“
Nevôľa komunistických predstaviteľov voči synovi evanjelického kňaza čoskoro zastihla aj mladého Ľubomíra. Kvôli kresťanskému rodinnému zázemiu a nepriaznivej situácii po komunistickom prevrate v roku 1948 hrozilo, že ho nikam na strednú školu nevezmú. Nšťastie ho prijali na Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú, kde v roku 1962 zmaturoval. K technickému štúdiu však vôbec nemal vzťah. Počas stredoškolských rokov často chodieval na divadelné predstavenia, ktoré niekedy trvali aj do jedenástej v noci, z čoho vôbec neboli nadšené vychovávateľky na internáte.
„Umelci prežívajú všetko intenzívnejšie“
Na štúdium divadelnej vedy na bratislavskej VŠMU sa dostal až na druhý pokus. Pri prvom ho nevzali kvôli kádrovému zázemiu. Roku 1962, v čase, keď mladý Ľubomír maturoval, totiž v rámci akcie „Ideológia“ nespravodlivo odsúdili jeho otca spolu s ďalšími evanjelickými kňazmi, medzi inými i s biskupom Vladimírom Pavlom Čobrdom. Rodina zostala bez finančných prostriedkov a namiesto štúdia divadla musel Ľubomír nastúpiť do zamestnania v Štátnom ústave dopravného projektovania.
„Nepociťoval som to ako nejakú krivdu. Ja som to bral skôr ako samozrejmosť, že ako by mohli prijať na školu človeka, ktorému otec sedí.“
Po roku väznenia otca pustili, hoci mal zákaz vykonávať kňazskú činnosť až do roku 1968. Ľubomír sa tak mohol znovu pokúsiť o prijatie na VŠMU na divadelnú vedu, tento raz už úspešne. Vtedy bola VŠMU pod vedením prof. Andreja Bagara, ktorý podľa pamätníka nehľadel na kádrový pôvod, ale na talent. V komisii mali autority (napr. profesor Peter Karvaš, Zoltán Rampák, pani doktorka Albrechtová), ktoré si vedeli povedať, koho chcú prijať, čo bola v tom čase skôr vzácnosť. Filozofiu ich učili Milan Šimečka st. a Vladimír Brožík, a hoci v tom čase boli ešte presvedčení marxisti, ich výuka bola pomerne liberálna.
Odhliadnuc od predstavení v detstve sa k serióznej réžii dostal už počas štúdia na strednej škole, napr. nacvičil pásmo dramatizovaných Čechovových poviedok. Neskôr na vysokej škole mu z bývalej strednej školy ponúkli režírovanie vybraného predstavenia. Zo spolupráce vzniklo viacero hier, pričom dvakrát vyhrali aj celoštátnu súťaž amatérskych divadiel Jiráskův Hronov. Na základe tohto úspechu mu Divadlo Slovenského národného povstania v Martine (dnešné Slovenské komorné divadlo) ponúklo ešte počas štúdia spoluprácu a od 1. júna 1968 tam aj nastúpil.
Na Turci ho 21. augusta zastihol aj vpád vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie. O piatej ráno mu volal scénograf Jozef Ciller, že nás napadli Rusi. Ľubomír býval vtedy v Martine, v podnájme u blízkej rodiny:
„Okamžite sa šli nakupovať potraviny, pretože všetci mali pocit, že to je vojna, keďže už mali svoju skúsenosť. Ja som si za posledné peniaze, čo som mal, kúpil zásobu cigariet. A potom sme šli do divadla.“
Budova divadla bola oblepená plagátmi, všetci boli vzrušení a napätí z celej situácie. Ľubomír si doteraz živo spomína, ako o niekoľko dní neskôr spoločne počúvali Dubčekov prejav po podpísaní Moskovského protokolu 27. augusta 1968, kde predstavitelia Československa museli potvrdiť súhlas so zotrvaním vojsk až do zaistenia opätovného príklonu k socializmu. Herečky vtedy plakali a hovorili, že Dubčekovi isto stoja so samopalom za chrbtom. „Umelci prežívajú všetko intenzívnejšie,“ vraví Ľubomír.
V troch divadlách súčasne
Pamätník sa nevyhol ani sledovaniu Štátnou bezpečnosťou. Už počas štúdia oňho prejavila záujem ŠtB kvôli účasti na divadelnom festivale v Erlangene, vo vtedajšom Západnom Nemecku. Neskôr, začiatkom osemdesiatych rokov, sa ŠtB zaujímala o Ľubomírove politické názory a bol preverovaný najmä kvôli postojom a minulosti svojho otca a cestám do zahraničia. „I keď je jeho tvorba angažovaná, nedá sa s určitosťou tvrdiť, že má kladný vzťah k našemu zriadeniu, nakoľko je pomerne uzavretý a svoje politické názory a presvedčenia nedáva najavo na verejnosti,“ uvádza sa v spise ŠtB z roku 1983, ktorý bol vedený na jeho osobu a dnes je uložený v Archíve ÚPN.
Ponuku na vstup do strany nedostal, keďže nemal dostatočne vhodný kádrový profil, a bol za to vďačný, lebo odmietnuť to nebolo vždy jednoduché. Presviedčanie na vstup do strany napriek tomu prišlo, hoci až omnoho neskôr. Ponuka bola, že ho urobia šéfom martinského divadla, ak vstúpi do strany. Ľubomír Vajdička odmietol.
V Martine pôsobil na plný úväzok 15 rokov. V rokoch 1983 a 1984 prijal pozvanie hosťovať ako režisér v pražskom Národním divadle. V tomto čase už bol ženatý a pre rodinu to bolo náročné obdobie, deti boli často chorľavé a manželka pracovala ako sudkyňa na okresnom súde v Martine. Dlho s manželkou zvažovali presťahovanie sa do Prahy, ale Ľubomír nechcel, aby sa vzdala svojej profesie. V roku 1983 sa k tomu pridal ešte úväzok v Slovenskom národnom divadle v Bratislave, kam sa napokon rozhodli presťahovať. V jednej sezóne teda pôsobil v troch divadlách súčasne.
„Ten pocit uvoľnenia bol úžasný“
Počas revolúcie sa Ľubomír zúčastnil legendárneho aktívu v Bratislave, ktorý sa konal 21. novembra 1989 v Činohre SND, kam prišiel aj funkcionár komunistickej strany Gejza Šlapka s ministrom kultúry Pavlom Koyšom. Presviedčali ich, že nie je potrebné podliehať atmosfére masívnych študentských protestov v Prahe, a snažili sa ich presvedčiť, aby ukončili štrajk. Vraj problémy vyriešia, stačí len povedať, akú zmenu VPN a štrajkujúci požadujú. Situácie sa vtedy ujal herec Milan Kňažko, ktorý prišiel so správami z Prahy, a zúčastnení občania spoločne ukončenie štrajku odmietli.
Komunistický režim napokon padol vďaka občianskym protestom, na ktorých sa zúčastnil aj Ľubomír. A ako si spomína na svoje vlastné pocity z obdobia tesne po prechode na demokraciu?
„Čo pociťuje človek, ktorý sa celý život musel uhýbať a chodiť po kútoch, a vedel, že musí niekedy držať hubu? Že si musí chodiť drankať o výjazdnú doložku na políciu? Čo pociťuje človek, keď vidí, že už je naozaj koniec toho všetkého? Ten pocit uvoľnenia bol úžasný,“
hovorí dnes.
Podľa Ľubomíra bol vznik samostatnej Slovenskej republiky začiatkom roku 1993 prirodzeným dôsledkom toho, ako si Václav Klaus uvedomil, že s Mečiarom sa nebude dať spolupracovať, a rozdelenie bolo jediné možné riešenie. Dodnes politické pozadie rozdelenia Československa s nadšením neprijal. Tvrdí, že socialistické plánované hospodárstvo nás priviedlo na pokraj skazy, a až teraz, s odstupom času, sa dá hodnotiť, kde sa vo vývoji za posledných 30 rokov spravili chyby.
Ľubomír v súčasnosti pôsobí okrem iného aj ako pedagóg režijnej tvorby na Divadelnej fakulte VŠMU, hoci sa domnieva: „Je zvláštne, keď si uvedomíte, že učíte odbor, o ktorom ste presvedčený, že sa vlastne naučiť nedá.“ Ku svojim študentom sa snaží hľadať individuálny a partnerský prístup, ukázať im prekážky a spôsoby, ako sa im vyhnúť, nie naučiť konkrétnu metódu režírovania. Celý život sa snaží riadiť mottom, že všetko zlé, čo sa mu prihodilo, bolo na niečo užitočné.
Autorka: Martina Lábajová
