Prof. MUDr. Tomáš Radil, DrSc. (*1930 †︎2021) sa popri svojej profesii neurofyziológa zaoberal holokaustom ako všeobecným fenoménom, ktorý zasiahol, ovplyvnil a zmenil životy miliónov ľudí vrátane jeho vlastného. Príbeh profesora Radila vám prinášame pri príležitosti blížiaceho sa výročia Medzinárodného dňa pamiatky obetí holokaustu 27. januára.
Vo svojom rozprávaní opísal formálnu organizáciu deportácií, psychologickú manipuláciu s jedincami v koncentračných a vyhladzovacích táboroch, snahu rozštiepiť ľudské spoločenstvo na elementárne jednotky aj obranné mechanizmy, ktoré to vyvolalo. Príbehy jedincov opísal ako neopakovateľné a neopakovateľnosť holokaustu záleží na spoločnosti.
Sedem týždňov plánov na likvidáciu Židov
Tomáš Radil sa narodil 8. novembra 1930 do židovskej rodiny v Bratislave. Vyrastal v juhoslovenskom meste Parkan (dnešné Štúrovo), v rodine sa hovorilo slovensky aj maďarsky. Jeho starý otec, profesiou mäsiar, vykonával funkciu predsedu židovskej obce v Parkane a otec pracoval ako správca šľachtického veľkostatku. Tomáš navštevoval gymnázium v Ostrihome, avšak štúdium nestihol kvôli nemeckej okupácii Maďarska dokončiť. Po obsadení Maďarska nacistami 19. marca 1944 boli v krajine zavedené protižidovské opatrenia vedúce k fyzickej likvidácii židovských obyvateľov. Celá rodina bola v júni 1944 deportovaná do zberného tábora v Leviciach.
Profesor Radil upozornil na rýchlosť, s akou bola skaza židovského obyvateľstva vykonaná: „Prípravy na likvidáciu trvali sedem týždňov odo dňa nemeckej okupácie. Ďalších sedem týždňov stačilo na fyzickú likvidáciu asi 450 000 Židov deportovaných z vtedajšieho maďarského územia s výnimkou Budapešti. Nebolo k tomu potreba veľa ľudí, ale výkonný a funkčný aparát, a predovšetkým vnútenie postupu „menšieho zla“ židovským predstaviteľom, ktorí boli prinútení sami zorganizovať zničenie svojich vlastných ľudí i seba samotných.“
Už počas dvojdňovej cesty dobytčákom, ktorým odišla v júni 1944 celá rodina Radilových, starí rodičia, rodičia i syn, im bolo podľa zaobchádzania s cestujúcimi zrejmé, že ich v cieli nečaká nič dobré. Podľa profesora Radila sa cestovné poriadky vlakov do Auschwitzu riadili kapacitami tamojších krematórií, inak by prekonanie relatívne krátkej vzdialenosti netrvalo dva dni a dve noci. Toľkokrát popisovaná situácia pri príchode nových transportov do vyhladzovacieho tábora bola súčasťou dobre premysleného plánu na likvidáciu:
„Celá procedúra príchodu bola naplánovaná. Vlaky prichádzali väčšinou v noci, silné reflektory namierené na rozospatých a nič nechápajúcich ľudí, neustále pobehovanie kománd v príšerných mundúroch, krik, brutalita, zmätok, náhlenie a snaha vyvolať paniku, to všetko malo napomôcť k ešte väčšiemu šoku a ochromeniu novo prichádzajúcich."
Ten dym z komínov, to sú tvoji príbuzní
Rýchlosť, s akou sa všetko odohrávalo, bola dôsledkom pevného poriadku a častého opakovania procesu aj zohranosti všetkých aktérov – okrem hlavných účastníkov, totiž novo prichádzajúcich. Profesor Radil podotkol, že celý proces likvidácie – od príchodu do Auschwitzu, cez selekciu, vraždu v plynovej komore až po spálenie tiel v krematóriu – trval veľmi krátku dobu, možno dve alebo tri hodiny. „To, čo opisujem, trvalo v reálnom čase zhruba tak dlho ako tento rozhovor.“ Po selekcii, ktorou prešiel spolu s otcom, pokračovalo všetko podľa presného plánu: „Svojich práv i majetku bol človek dávno zbavený. Vo vlaku sa stal jednou z položiek na zozname, bez mena. Do doby, než človek dostal tetovanie na predlaktí, nebol nič. Až vytetované číslo mu dodalo v vzniknutej situácii novú identitu.“
Tomáš Radil sa dostal do tzv. bloku mladých, do ktorého bolo vybraných asi tisíc chlapcov vo veku okolo pätnástich rokov. Chlapci nepracovali a účel tohto bloku zostáva dodnes nejasný. V lágri sa musel človek rýchlo zorientovať, ako profesor Radil upozorňuje, bez znalosti situácie sa nedalo prežiť. Povinnosť zoznámiť nováčikov s realitou lágru pripadla starším väzňom, ktorí nechápajúcim táborovú realitu vysvetlili:
„Pýtal som sa iného chlapca v mojom veku: To sú nejaké továrne? ,Nie, to nie sú továrne, to sú krematória. Tam spaľujú mŕtvoly.‘ Nechápal som: Kde berú tie mŕtvoly? On mi hovorí: ,Ty nevieš, o čo ide. Musíš to pochopiť. Ten dym a ten divný pach, ktorý je tu neustále cítiť, to pália ľudí z transportu, ktorým ste prišli. To sú tvoji príbuzní, ten dym je z ich tiel.‘ Povedal by som, že to bola taká povinnosť tých väzňov, ktorí už tam boli, aby zasvätili tých nových, o čo ide, pretože bez znalosti situácie sa nedalo prežiť. Bolo treba vedieť vopred, o čo ide, byť na to pripravený.“
Selekcie znamenali smrť kamarátov
Vedomie situácie a jej prijatie bolo jednou z podmienok prežitia. Druhou podstatnou podmienkou bolo vytváranie menších spoločenstiev. Spolupatričnosť a priateľstvo medzi väzňami boli obrannou reakciou na iné opatrenie, ktoré bolo súčasťou táborovej decimačnej praxe, totiž snahy rozbiť spoločenstvo na najmenšiu možnú spoločenskú časť, teda jedinca. Profesor Radil pripomína: „Jednotlivec sám nemal šancu. Iba vzájomná podpora viedla k možnosti prežiť. Rozbitie skupiny na prvočiniteľa vyvolalo obranný mechanizmus, opätovné združovanie. Malé skupiny si často vytvorili aj akési autonómne desatoro, redukované na tri nepísané, ale dodržiavané pravidlá: Nepokradneš. Neuškodíš. Pomôžeš, ak sám sebe neuškodíš.“
Protipólom združovania boli neustále selekcie, ktoré predstavovali nástroj psychologickej manipulácie s väzňami. Selekcie rozbili aj skupinku piatich chlapcov, ku ktorým sa Tomáš Radil pripojil. Vo väčšine spomienok pamätníci opisujú, že selekcie boli otázkou kombinácie šťastia i náhody, profesor Radil toto tvrdenie potvrdil. Pri jednej selekcii neprešiel jeho kamarát len preto, že bol o pár centimetrov nižší ako latka pritlčená k tyči, ktorej sa mal väzeň dotknúť hlavou. „Jedna selekcia bola taká, že nás odviezli na futbalové ihrisko, to bola súčasť toho lágru, a tam hrali esesáci futbal. Predstavte si, s tými židovskými väzňami, so Sonderkommandom, to boli tí, ktorí spaľovali tie mŕtvoly. Keď mali prestávku, tak hrali spolu futbal. Brána futbalová, príde esesák, my myslíme, že sa ideme sprchovať, nič nevieme, ideme pekne a v pokoji, a teraz príde s nejakou doskou, zatlčie ju kladivom. Brána. Potom všetci do radu a to trvalo, za desať minút to bolo vyriešené. Kto nedosiahol hlavou do tej priečnej latky, tak ten šiel na jednu stranu, že je veľmi malý. Ja som sotva dosiahol, po špičkách. Tak ten šiel na druhú stranu, ten prežil. Ten futbalista bol tučný, relatívne, pretože mal niekde matku a tá mu posielala jedlo. Pretože bol on asi o dva tri centimetre menší ako ja, tak je mŕtvy. Ďalšou selekciou som neprešiel ja. Už sme boli pripravení a čakali v baraku na cestu do krematória. Prišiel tam lekár, zo šiestich stoviek ľudí vybral asi tridsať, ktorí nastúpiť nemuseli. Mňa medzi nimi.“
Po asi pol roku v bloku mladých vo vyhladzovacom lágri Auschwitz-Birkenau sa dostal do hlavného tábora Auschwitz I. Tam sa tiež 27. januára 1945 dočkal oslobodenia tábora. S týmto dňom mal profesor Radil spojenú etickú diskusiu o možnej pomste a zabíjaní:
„Spolu s ďalším chlapcom som toho dňa dopoludnia dostal od utajenej organizácie väzňov za úlohu strážiť bránu do tábora s nápisom Arbeit macht frei. Pozerám z okna a vidím nemeckého vojaka. Ide sám a ťahá za sebou pušku. Sám v snehovom poprašku mieri k táborovej bráne. Ponáhľa sa, ale utekať už nemôže. Zavolal som svojho kamaráta a pýtal som sa ho: Keby sme tu mali flintu, zastrelili by sme ho? Ten chlapec, bývalý študent rabínskej školy, mi vysvetlil: ,Nie, nezastrelili. Vojna skončila. Je o päť minút dvanásť. To, čo platí o dvanástich, už platí za päť minút dvanásť. Prečo by sme ho strieľali?’“
Genocídy sa budú pravdepodobne opakovať
O niekoľko dní po oslobodení tábora sa Tomáš vydal domov. Vypravil sa pešo do Krakova, potom pokračoval vlakom, väčšinu cesty sám. Cesta, počas ktorej zistil, že ochorel na tuberkulózu, mu trvala dlho: „Sneh, biely sneh, a červená krv. To je akoby filmový obraz toho, ako som putoval domov. Trvalo mi to dva mesiace, ale na jar som bol doma.“ V Parkane pracoval v repatriačnom centre pre navrátilcov, neskôr sa doma zišiel so strýkom a otcom, ktorý sa vrátil z koncentračného tábora v Dachau. Matka a veľká časť rodiny zahynula v Osvienčime.
Tomáš Radil absolvoval lekársku fakultu. Skoro šesťdesiat rokov pracoval ako vedecký pracovník so špecializáciou na výskum mozgu. Posledných niekoľko rokov sa paralelne zaoberal problematikou holokaustu a sociálnou psychológiou podobných genocíd. O tejto téme prednášal doma aj v zahraničí. V roku 2009 vyšla v nakladateľstve Academia jeho kniha V štrnástich sám v Osvienčime. „Knihu som písal skôr ako príbeh tých, ktorí sa nevrátili, a tiež ako súčasť historickej pamäte než ako vlastnú autobiografiu. To, že si životu nebezpečné zážitky udržujeme v dlhodobej pamäti, umožňuje, aby sme boli pripravení, keby sa niečo podobné malo opakovať. Je to evolučno-biologická zákonitosť. Túto informáciu môžu prevziať za určitých okolností aj naši potomkovia.“ Na záver profesor Tomáš Radil poznamenal:
„K neopakovateľnosti genocíd, akou bol holokaust, musím byť na základe vlastnej skúsenosti a tiež na základe toho, čo sa deje vo svete, bohužiaľ skeptický.“
Autorka: Martina Lábajová
