Jaroslava Páričková
„U nás v rodine darčeky, ktoré sme dostávali na Vianoce, narodeniny, alebo nejaké výročia, boli výstroj, oblečenie, lyže, palice, topánky,“
zaspomínala si bývalá bežkyňa na lyžiach.
Zrejme iba málo rodín na Slovensku sa môže pochváliť tým, že má v rodine štyroch reprezentantov. V tomto obľúbenom zimnom športe bola reprezentantkou Československa nielen Jaroslava Páričková, rod. Kratochvílová, ale aj jej manžel Andrej „Drážo“ Párička a po rokoch aj obe ich deti. Andrej Párička ml. sa dokonca prebojoval v roku 1998 na zimné olympijské hry v Nagane.
Učarovali jej bežky
Biele svahy sa stali Jaroslave Páričkovej doslova osudovými, pretože sa na nich zoznámili už jej rodičia. Keď mala tri roky, presťahovala sa rodina do Kremnice, kde v tom čase zažíval bežecký lyžiarsky šport doslova zlatú éru. Hoci s rodičmi si zvykli ísť zalyžovať na zjazdovky, ani len netušila, že sa raz upíše bežeckému športu. „Raz sme boli lyžovať na Skalke nad Kremnicou a schádzali sme dolu lúkami - „Frajungami“. Okolo nás doslova preletela skupina lyžiarov – bežcov. Bola som nadšená z toho štýlu a spôsobu, ako rýchlo a elegantne ten štýl vyzerá.“
Ťažké začiatky
„Ja som síce na zjazdovkách vedela chodiť aj spúšťať sa na nich, ale bežky boli ľahké a nestabilné. Prvé tréningy boli katastrofálne. Každá terénna nerovnosť znamenala, že som bola v snehu,“ smiala sa. Ani nedokázala spočítať, koľkokrát sa v snehu vygúľala. Terén nad Krahuľami smerom na Skalku tvorili hlavne políčka, oddelené múrikmi. Každý ten múrik bol pre ňu ako skokanský mostík.
„Všetci stáli pod tými múrikmi, čakali a hodnotili moje pády. Mala som pocit, že som všetkým na smiech. Taký bol môj prvý tréning.“
Pred svojimi prvými pretekami, ktoré absolvovala ako 13-ročná, bola veľmi nervózna: „Povedala som otcovi, nech ide k autobusu a povie, že som chorá. Ale otec bol prísny, u neho som nemala s výhovorkami šancu.“
Skončila tretia: „Bolo vymaľované. To bol moment, ktorý rozhodol. Žiadne myšlienky, že by som netrénovala ďalej.“
Zlatá éra pretekov
Trénerom mladej skupiny kremnických bežcov bol v tom čase popredný československý lyžiar, olympionik Rudolf Čillík. V tom čase ešte sám pretekal. „Keď musel v rámci reprezentačných povinností opustiť Kremnicu, trénovala nás jeho budúca manželka Ľudmila, v tom čase Slosiariková, alebo niekto zo starších lyžiarov. Rudo Čillík bol známy tým, že veľmi rád dokumentoval úplne všetko. Doteraz nechápem, ako to všetko stíhal. On nám vypracovával každému jednému individuálne tréningové plány.“
Dorastenecké a juniorské obdobie patrilo k jej najsilnejším. Bolo to obdobie, kedy sa začali porovnávať s českými bežkyňami. Z Majstrovstiev Československa mladšieho dorastu má Jaroslava 3. miesto a rovnaké umiestnenie získala v staršom doraste. Úspechy sa dostavili aj v silne zastúpených kvalifikačných pretekoch.
„Bolo to úžasné obdobie – samé sústredenia, preteky. Keď som maturovala, celý december som nebola v škole a v januári iba sporadicky." O to viac bola šťastná, keď na gymnáziu ( v tom čase Stredná všeobecno – vzdelávacia škola) zmaturovala s vyznamenaním.
V roku 1965 začala študovať na Vysokej škole pedagogickej. Jaroslava Páričková sa vrhla na odbor matematika – telesná výchova. „Že to bola náročná kombinácia svedčí aj fakt, že študovať nás začalo 26, promovali sme traja.“
Vychovala množstvo talentov
V štvrtom ročníku sa stala akademickou majsterkou Slovenska a stihla sa vydať za Kremničana, vynikajúceho bežca na lyžiach Andreja Páričku. V roku 1969 ukončila fakultu a nastúpila ako učiteľka na 1. Základnú školu v Kremnici. Tým sa pre ňu začala nová éra – 14 rokov pôsobila ako trénerka behu na lyžiach v žiackych kategóriách.
Ako trénerka vychovala množstvo talentov. Boli roky, keď ich mala na starosti aj 30. „Spomínam si na Majstrovstvá Slovenska vo Vysokých Tatrách, keď na výsledkovej tabuli na prvých miestach boli len Kremničania a ľudia sa usmiali – Čo majú Kremničania prebor jednoty?“ Bola to zlatá éra kremnického lyžovania. Zomknutosť pretekárov, ich rodičov a nás sa prejavovala aj pri budovaní štadióna na Skalke. Boli roky, keď sa v lete skoro každý víkend brigádovalo na štadióne a na bežeckých tratiach.
Po štrnástich rokoch sa Jaroslava stala riaditeľkou školy a musela urobiť závažné rozhodnutie. Riaditeľská funkcia chcela celého človeka, s trénerstvom sa tak po rokoch rozlúčila.
Globálne otepľovanie v priamom prenose
Za tie roky, čo Jaroslava Páričková pretekala a neskôr ako trénerka vychovávala mladú generáciu, mohla sledovať aj postupnú zmenu klímy: „Keď som začínala s behom ako žiačka, tréningové trate sme mali na vrchu Revolta hneď nad Kremnicou. Potom sme sa presúvali vyššie do Wagnerovej hory smerom ku Kremnickým Baniam. Keď som bola v reprezentácii, mávali sme tréningy aj štandardné trate už na Krahuliach. Od približne 600 metrov nad morom sme sa presúvali do nadmorskej výšky asi 800 metrov a neskôr sme už trénovali smerom k chate Hostinec a na Skalke (okolo 1 200 m.n.m),“ čo predstavovalo pre športovcov množstvo komplikácií.
„Ako žiačka som chodila z Revolty domov na lyžiach cez celú Kremnicu, všade bolo množstvo snehu. Ako sme sa sťahovali do vyšších nadmorských výšok, stále viac som si uvedomovala, že príroda je veľmi krehká a o to viac si ju musíme chrániť,“ dokončila svoje posolstvo Jaroslava Páričková.
Agnesa Búřilová
„Bolo to najviac roboty a nervov. Zavolali ma na stredisko a dali mi to príkazom, že mám trénovať Sabovčíka.“
Bývalá krasokorčuliarka Agnesa Búřilová, rodená Wlachovská reprezentovala Československo v krasokorčuľovaní na všetkých vrcholových podujatiach. V slovenskej olympijskej histórii má pozoruhodný primát. Sama súťažila na zimných olympijských hrách v krasokorčuľovaní v kategórii športových dvojíc. Potom na nich trénersky viedla bronzového medailistu Jozefa Sabovčíka a napokon na ZOH súťažil v ľadovom hokeji aj jej syn.
Na ľad ju „vytiahla“ Hilda Múdra
Agnesa Búřilová sa narodila 4. januára 1943 v Rožňave. Rodina sa neskôr presťahovala do hlavného mesta. Práve tu sa zoznámila s legendárnou trénerkou Hildou Múdrou. Bývali v jednom dome na Leteckej ulici. Raz pani Hilda zobrala malú Agnesu na korčuliarsku exhibíciu. Po skončení sa je opýtala, či sa jej vystúpenie páčilo. Deväťročná Agnesa bola nadšená. Hneď na druhý deň ju preto zobrala so sebou na štadión, kde si prvý raz obula korčule. Bolo to v roku 1952. Dodržiavať krasokorčuliarsky režim však bolo náročné. O 6.00 hod už stála Agnesa na ľade, o 8.00 bola v škole. Po vyučovaní bežala domov na obed, urobila úlohy a znova išla na ľad.
Po skončení Strednej všeobecnovzdelávacej školy nastal problém. Agnesa totiž nemala dobrý kádrový profil. „Nedostala som doporučenie prihlásiť sa na vysokú školu. Vraj pochádzame zo šľachtickej poľskej rodiny a ďalšie veci. Otec povedal, že ma nechá doma a skúsim to o rok. Zatiaľ sa o to viac budem venovať korčuľovaniu.“ Nakoniec vyštudovala Stavebnú fakultu SVŠT v Bratislave.
Profesionálnou krasokorčuliarkou vo dvojici
V dobe keď jazdila Agnesa Wlachovská sólo sa počas dvoch voľných jázd hodnotila technika a povinné cviky. O umeleckú stránku sa ešte nikto nezaujímal. Aj ľudí bolo na štadiónoch viac. Vtedy sa dali športové podujatia počúvať len komentované z rádia, alebo zažiť naživo.
Až keď začala Agnesa jazdiť v kategórii športových dvojíc spolu s Petrom Bartosiewiczom, bola zaradená k profesionálnym krasokorčuliarov. Dvojicu dalo dokopy spoločné číslo na exhibičnom vystúpení a tréneri v nich zrazu zbadali potenciál. Výhodou bolo, že mali rovnakú techniku aj trénera. Najväčší problém predstavovali zdvíhané prvky. Keďže každý študoval na inej škole s iným rozvrhom, jediný možný spoločný čas na tréning bol v noci. Športové dvojice vtedy nemali povinné prvky, ale jazdili dve voľné jazdy. Z nich sa potom vypočítala priemerná známka. Neskôr pribudli krátke programy s prikázanými prvkami a voľná jazda.
Športová dvojica Wlachovská - Bartosiewicz zo Slovana Bratislava získala tri tituly majstrov ČSSR v rokoch 1964, 1965 a 1966. Okrem toho dvakrát štartovali na majstrovstvách sveta v Dortmunde (1964) aj v Davose (1966) a skončili na desiatej priečke. Štyrikrát na majstrovstvách Európy, kde sa najlepšie umiestnili na siedmom mieste v Budapešti (1963).
„V Maďarsku sa jazdilo na otvorenom štadióne a snežilo. Mali sme sa sebe červené šaty, takže nás bolo dobre vidieť. Predviedli sme dve dobré jazdy, lebo z exhibícii sme boli zvyknutý na vonkajšie plochy, “
priblížila profesionálna športovkyňa.
Volali nás zipsári
Pár Wlachovská - Bartosiewicz reprezentoval ČSSR aj na olympiáde v Innsbrucku v roku 1964, kde získali 9.miesto. Z olympiády jej najviac utkvela v pamäti úsmevná príhoda: „Petrovi sa počas nej pokazil zips a začal sa postupne vyzliekať. Išli sme na zdvíhačku, kde on išiel prvý a ja druhá. Držala som sa ho za rameno. Mala tam byť hviezda hore a tam mal práve ten zips. Pred zdvihom mu hovorím: ‚Peťo!, on ma zdvihol a zložil. ‚Gate sa ti páru.’ Potom už človek jazdil ako motor. Normálne stereotyp. Išli ste a tým, že ste boli sústredený na nohavice, ani ste nestihli mať trému. Vďaka tomu sme sa stali veľmi populárni. Dokonca aj rozhodcovia nám hovorili, že sme veľmi dobre jazdili a nebyť toho zipsu, tak by sme skončili oveľa lepšie. Lenže každý pozeral len na Peťov zips a čakal či ostane oblečený alebo sa vyzlečie. Kdekoľvek sme sa potom po preteku objavili, všetci sa potešili, že idú “zipsári”. Nalievali nám zadarmo a dávali rôzne darčeky, “ smiala sa bývalá olympijská reprezentantka.
Koniec kariéry
V roku 1966 sa Agnesa vydala za Vladimíra Búřila pôvodom z Moravy a chcela s korčuľovaním skončiť. V máji toho istého roku pri tréningu Petrovi spadla pri zdvíhačke na ľad a bola v bezvedomí. Ihneď ju zobrali do nemocnice a zistili jej otras mozgu. Pamätníčka opísala ako veľmi jej opuchla hlava. Kvôli úrazu musela prerušiť na rok školu. Mala tesne pred štátnicami a so svojou diagnózou by to nezvládla. Peter chcel však jazdiť ďalej. Dohodli sa preto, že po Pražskej korčuli si Peter nájde novú športovú partnerku. Absolventka Stavebnej fakulty SVŠT v Bratislave sa po skončení aktívnej kariéry zamestnala v banských projektoch.
Úspešná športovkyňa sa po skončení kariéry, krátkej pauze na materskú dovolenku a vyštudovaní FTVŠ, stala najskôr externou a v roku 1972 aj profesionálnou trénerkou v Slovane Bratislava. V rokoch 1975 – 1988 pôsobila ako trénerka Strediska vrcholového športu v Bratislave.
Trénerkou krasokorčuliarskej legendy
Najúspešnejším zverencom jej trénerskej kariéry sa však stal Jozef Sabovčík, ktorý bol bronzový na Zimných olympijských hrách v roku 1984 v Sarajeve a dvojnásobný majstra Európy. „Mala som pôvodne trénovať dvojice. Bolo mi to nepríjemné voči staršej trénerke Lojkovičovej. Jozefovi som sa zdala veľmi mladá. Začiatky boli všelijaké. Moje zadania bolo vylepšiť jeho korčuľovanie, ale on chcel len skákať. Chytila som najlepšie obdobie, išiel akurát do puberty. Časom sme si zvykli a boli sme kamaráti,” vysvetlila Agnesa. Mladí Bratislavčan, ktorého mama bola primabalerína a otec choreograf, mal naozaj talent a obrovské predispozície. Potvrdil to aj výskum svalovej vybavenosti. Mal mimoriadne odrazové schopnosti. Pamätníčka spomína, že sa ľahko učil a čo sa raz naučil, to už opakoval. Jednou jeho nevýhodou bola malá pľúcnu kapacitu. Krátky program bol pre neho ideálny. Dlhšie trvajúca voľná jazda mu dala zabrať. Pred olympiádou v Sarajeve začal mať problém s kolenom na dopadovej nohe. Našťastie ho dali ale dokopy.
Deň pred odchodom mal Jozef zase plné koleno. Mračno mu to vytiahol a povedal, že do preteku žiadne rotácie. Prvý tréning pamätníčkin zverenec len korčuľoval, druhý tréning to isté. Začalo sa hovoriť, že ČSSR má nové tréningové metódy, rodáčka z Rožňavy z toho tlaku skoro ošedivela. V roku 1985 skočil Jozef Sabovčík ako prvý na svete štvoritý skok na Majstrovstvách Európe v Göteborgu a získal titul. O rok neskôr v Kodani ho obhájil. Problém s kolenom sa však zhoršoval a keďže nechcel podstupovať ďalšiu operáciu v roku 1986 ukončil kariéru.
Trénerskej práci sa pamätníčka venovala dlho aj v dôchodkovom veku. Jednak v Sabovčíkovej krasokorčuliarskej akadémii Jumping Joe a jednak v Slovane Bratislava. Po zriadení Strediska vrcholového športu trénovala deti s Hlidou Múdrou, a Vojkovičovou. V roku 1988 Gréci poslali požiadavku na Československý krasokorčuliarsky zväz na trénera. Známa trénerka Sabovčíka sa prihlásila a pôsobila päť rokov v Grécku. Po návrate sa stala na pár rokov metodičkou Slovenského zväzu krasokorčuľovania. Neskôr trénovala dospelých až do pandémie Covidu 19 v roku 2020. Slovenský olympijský výbor ocenil športové aj olympijské zásluhy Agnesy Búřilovej v roku 2003 udelením Bronzových kruhov SOV. V roku 2023 sa dostala tiež do Siene slávy Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu. Trénerskú kariéru ukončila, keď mala 77 rokov.
Príbeh Agnesy Búřilovej sme zdokumentovali vďaka podpore Nadácie Tipsport.
Autorka: Martina Lábajová
