Dňa 27. januára si celý svet pripomína Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Z územia ľudáckeho slovenského štátu bolo počas obdobia vojny odvlečených a zavraždených takmer 70 tisíc ľudí. Z územia dnešného Slovenska to bolo až 105 tisíc ľudí židovského pôvodu.
V Post Bellum sme mali možnosť zdokumentovať neuveriteľné príbehy pamätníčok a pamätníkov, ktorí prežili holokaust a mali silu podať svedectvo o tragických udalostiach počas druhej svetovej vojny a o masovom vyvražďovaní Židov.
Ponúkame vám krátke videá z nahrávaní rozhovorov štyroch ženských hrdiniek, ktoré nám rozprávali o veľkej krutosti, bolesti a smútku, ale aj veľkom šťastí, že ako jedny z mála prežili.
Alica Weiszfeiler (*1933)
réžia, strih: Dominik Janovský
„V roku 1945 vyprázdnili niekoľko dedín, aby tam vybudovali tábor. Angličania vyčistili niekoľko domov a brali tam ako prvých chorých ľudí. Založili stanicu kúpania a dezinfekcie. 15. apríla nás oslobodili a 23. apríla ráno prišli dvaja britskí vojaci s nosítkami a vzali moju chorú mamu. Začala som veľmi kričať. Chytili ma a dali tiež na nosítko, poriadne nás okúpali, dali nám čistú bielu plachtu a vzali nás do budovy tzv. Revíra. Dostali sme sa do peknej bielej posteli, v ktorej mamka neskôr zomrela. Mamka zomrela po oslobodení. 28. apríla 1945. Mala týfus, pár dní pred oslobodením ochorela.“
Alica Weiszfeiler, rod. Goldman, sa narodila 28. novembra 1933 v Moravskej Ostrave. Jej rodina bola židovského pôvodu a prisťahovala sa zo Slovenska. V roku 1939 bola nútená sa vysťahovať späť na Slovensko. Tam ju čakali neisté časy kvôli vzrastajúcej sile antisemitizmu. V Bratislave sa Židom žilo čoraz ťažšie, preto sa otec rozhodol, že sa s rodinou presťahujú do Kežmarku. Rodina bola neskôr nútená v Kežmarku sa skrývať, aby sa vyhla transportom do koncentračných táborov. Otca a brata Alice však chytili a dali do žalára. Napokon v ňom skončila aj Alica s mamou a rodina sa neskôr nevyhla ani transportom. Skončila pred krematóriami tábora Auschwitz-Birkenau, kde nacisti rodinu rozdelili. Alica s mamou pokračovali do koncentračného tábora v Ravensbrücku. Pred oslobodením sa ocitli v Bergen-Belsene v otrasných životných podmienkach, kde ich nacisti nechávali o hlade a smäde. Tábor oslobodili britské jednotky. V tom čase v ňom bolo asi 60-tisíc väzňov. Briti zriadili tábor pre chorých, do ktorého umiestnili aj Alicinu mamu. Tá tam však zomrela na týfus. Alica sa preto ocitla v detskom domove. V tom čase veľa detí smerovalo na adopciu do Švédska k miestnym rodinám. Malá Alica to však odmietala, pretože sa chcela dostať späť na Slovensko. Bola presvedčená, že sa stretne so svojím otcom a bratom. Najskôr sa dostala do Prahy, kde ju v detskom domove našiel strýko a potom rýchlo putovala do Kežmarku. Alicin otec sa druhýkrát oženil a Alica dostala nevlastnú sestru. Neskôr sa presťahoval do Izraela a Alica išla študovať do Belgicka. Po štúdiách sa ocitla v Izraeli, kde začala nový život a napokon sa tam aj vydala za Alfreda Weiszfeilera. Do jej rodiny sa narodilo 10 vnúčat a 11 pravnúčat.
Lívia Herzová (*1926)
réžia, strih: Dominik Janovský
„Vo vagónoch bol plač, krik, katastrofa, čo bolo vo vagónoch. Do Osvienčimu sme išli tri dni a tri noci, to sa pamätám. Mám to napísané. Mám maďarský denník, manželka Dr. Weissa mi to prekladala. V Osvienčime sme museli vystúpiť. Ešte som zabudla povedať, že ľudia vo vagóne revali, že aspoň vodu. Tie vagóny mali také okienka a v jednej stanici nám podávali v jednej šálke vody. Každý mohol piť jednu kvapku.“
Lívia Herzová, rod. Kazárová, pochádza z Tornale, kde sa narodila 22. 4. 1926 ako jediné dieťa do maďarskej židovskej rodiny. Otec vlastnil drogériu s lekárenskými potrebami, matka mu pomáhala. Po Prvej viedenskej arbitráži v novembri 1938 sa Tornaľa stala súčasťou Maďarska. Vďaka vynikajúcim známkam a otcovým vplyvným známostiam mohla Lívia pokračovať v štúdiu na dvojročnej kláštornej obchodnej škole a neskôr v roku 1943 ako jediná Židovka na obchodnej akadémii v Rožňave napriek vtedy platnému numero nullis pre Židov. V júni 1944 bola spolu s matkou deportovaná v transporte s tornaľskými Židmi do Auschwitzu. Tu absolvovala selekciu doktorom Mengelem, v ktorej poslal na smrť jej príbuzné. Po troch mesiacoch mali s matkou šťastie a boli vybrané do pracovného transportu maďarských a slovenských žien do koncentračného tábora Münchmühle pri mestečku Allendorf, kde plnili bomby a granáty v najväčšej ríšskej továrni na výbušniny. V marci 1945 sa všetky ženy z tábora vydali na tzv. pochod smrti. Po 27 km sa dostali do blízkosti frontu; väčšina žien pochod prežila. Oslobodili ich Američania, ktorí ich rozviezli po rodinách v okolí mesta Ziegenhain. Po dvoch mesiacoch sa vydala s matkou na cestu do rodnej Tornale, kde sa zvítali s otcom, ktorý sa vrátil pred nimi. Lívia mu po vojne pomáhala v drogérii. Navštívila svoju tetu v Bratislave, kde sa zoznámila so svojim budúcim manželom, ktorý pracoval pre Joint Distribution Comittee. Po svadbe v roku 1948 sa presťahovali do Bratislavy, kde pracovala v podniku Drogérie.
Marta Szilárdová (*1923 †︎2021)
réžia, strih: Martin Hnát
„Tri dni, čo sme takto dokola chodili, to sme v stohu slamenom alebo kde sa len dalo, takto spolu sme posediačky spali a jedna druhú zohrievala. Za hrozných neľudských pomerov, tie tri dni. A kto nevládal a zastal na kraji cesty alebo vôbec tak, tak ho zastrelili. Takže my, ktorí sme boli prípadne v prostred alebo v zadnej časti toho zástupu, jak sme išli, tak tam už ležalo kopa mŕtvych žien, čo boli zastrelené s tým, že už nevládali chodiť. To ešte tí naši nemeckí sprievodcovia, ktorí s nami išli, tí vojaci jednoducho odstrelili a hotovo, nebudú sa baviť.“
Marta Szilárdová sa narodila v roku 1923 v Leviciach. Mala mladšieho brata a sestru. Spolu s rodičmi ich v lete 1944 transportovali do Osvienčimu. Tam ich videli naposledy. V zime 1944 ich so sestrou previezli do továrne v Nemecku. Zatiaľ čo bol Osvienčim oslobodený, zobrali ich na pochod smrti. Marta aj so sestrou to prežili. Po dlhej ceste sa úspešne vrátili domov. Martini rodičia boli oficiálne vyhlásení za mŕtvych až v jej starobe, pretože stále aj s rodinou verila, že sa nájdu. Po návrate z tábora začala so sestrou bývať v opustenom byte, ktorého majiteľka sa ale vrátila a dohodli sa, že môžu u nej ostať. Vrátil sa aj Martin manžel a začali nový život. Mali dve deti, presťahovali sa do Nitry. Marta žila až do svojej smrti v domove Ohel David.
Klára Chlamtáčová (*1921 †︎2020)
réžia, strih: Martin Hnát
„Tie obete do plynovej komory museli sprevádzať ich spolutrpiaci väzni. Tak tí väzni ich zaviezli do tej plynovej komory a zavreli tú plynovú komoru. A zapli ten plyn. A potom, keď zavreli ten plyn, otvorili tú komoru, tak títo dvaja muži ich museli, tie mŕtvoly stadiaľ vytiahnuť. Tak tie mŕtvoly vyzerali ako jedľa. Pretože keď ten plyn začal účinkovať, každý sa štveral hore. Mysleli, že niekde bude nejaký otvor, a deti na pleciach a tak ďalej. Presne ako jedna jedľa. A to boli všetci spojení. Tak títo dvaja museli rozobrať tie mŕtvoly a museli skontrolovať, kto má zlaté korene na zuboch a museli vybrať tie zlaté korene a odovzdať esesákom.“
Klára Chlamtáčová, rodená Čatová, sa narodila 23. februára roku 1921 do židovskej rodiny liehovarníka zo Zlatých Moraviec. Rodinné podniky boli neskôr v rámci prijatia protižidovských zákonov arizované a po vojne znárodnené. Po skončení gymnaziálnych štúdií v Zlatých Moravciach nastúpila na priemyselnú školu vo Viedni. Po prvých deportáciách zo Slovenského štátu v roku 1942 Klára aj so svojim prvým manželom Adolfom Šlezingerom utiekla do Maďarska. Na úteku boli najskôr zajatí v Nových Zámkoch. V Budapešti získali falošné doklady totožnosti, ale boli zadržaní príslušníkmi bezpečnostných zložiek a za ilegálne prekročenie hraníc a falšovanie dokumentov boli znovu uväznení. Klára strávila vo väzbe približne pol roka. Manželovi bol vymeraný trest deväť mesiacov. Z budapeštianskeho väzenia ešte Kláru poslali do pracovného tábora. Po ukončení manželovho trestu sa vrátili späť na Slovensko. Tu sa krátky čas skrývali v Topoľčiankach a Bratislave, kde boli zajatí fašistami a v novembri 1944 odvezení do pracovného tábora v Seredi. Adolf bol zo Serede transportovaný do koncentračného tábora Bergen-Belsen. Klára, ktorá bola v tom čase v pokročilom štádiu tehotenstva, bola pridelená na transport do Terezína, kde žila až do jeho oslobodenia ruskou armádou 11. mája 1945. Po vojne sa vrátila do Zlatých Moraviec a zistila, že jej manžel zahynul. Znovu sa vydala a porodila druhé dieťa. Po vojne pracovala ako krajčírka a neskôr ako účtovníčka. V roku 1964 emigrovala aj s rodinou do Izraela.
Krátke filmy vznikli v rámci projektu s názvom HISTORY DEFINES OUR FUTURE. Realizované sú v rámci programu “Podnikanie v oblasti kultúry, kultúrne dedičstvo a kultúrna spolupráca” spolufinancovaného z finančného mechanizmu Európskeho hospodárskeho priestoru 2014-2021 a štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Správcom programu je Ministerstvo investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie Slovenskej republiky.
Autorka: Martina Lábajová
