Reinhard Heydrich nastúpil do funkcie zastupujúceho ríšskeho protektora v Prahe 27. septembra 1941. Mal za úlohu vysporiadať sa s neutíchajúcim odbojovým hnutím v Protektoráte Čechy a Morava. Hneď druhý deň po nástupe vyhlásil stanné právo s cieľom zaistiť bezproblémový chod hospodárstva v nemeckom tyle. Prezident Beneš súhlasil, aj cez protesty domáceho odboja, s plánmi na Heydrichovu likvidáciu.
Útok vykonali 27. mája 1942 v Prahe dvaja parašutisti operácie Anthropoid exilových československých branných síl vyslaní z Veľkej Británie – Jozef Gabčík a Jan Kubiš. Po smrti ríšskeho protektora sa rozpútal teror. Bolo vyhlásené stanné právo a popravených skoro 3200 ľudí, zničené boli celé obce – Lidice a Ležáky. Útok na jedného z najvyššie postavených pohlavárov Tretej ríše Reinharda Heydricha bol vo svojej dobe jednou z najvýznamnejších odbojových akcií a získal si značný ohlas aj v zahraničí. Stále panujú určité nezhody o hodnotení útoku, práve kvôli rozsiahlym represiám, ktoré po jeho vykonaní zasiahli českú spoločnosť a zaužilo sa pre ne označenie heydrichiáda.
„Mal som priateľa, volal sa Gabčík. Vysvetlil mi celú situáciu, preto som vedel, že to nebude nejaké dobrodružstvo, že nebudem jazdiť na koni po Sahare.“
Takto si spomínal na československého vojaka Jozefa Gabčíka jeho kamarát, Jan Dorúšek (*1920 †︎2020). Narodil sa 14. 3. 1920 v okrese Trenčín. V dobe, kedy sa existencia Československej republiky pomaly chýlila ku koncu, oslavoval osemnáste narodeniny. Čo primälo tak mladého človeka, aby opustil svoj domov a vrhol sa na riskantnú cestu, ktorá neviedla nikam inam než do radov vojska, ktoré sa malo zúčastniť začínajúceho vojnového konfliktu?
V zahraničnej armáde ako osemnásťročný
Jan Dorúšek sa s Gabčíkom, starším o osem rokov, zoznámil na Silvestra 1938. Skúsený vojak Gabčík si ho vybral ako spoločníka pre svoju cestu do zahraničnej armády. Jan Dorúšek spomínal: „Gabčík mi vysvetlil celú situáciu. Povedal mi, že to tam nebude jednoduché. Ja som sa s tým zmieril.“ Pod vedením svojho priateľa smeroval tento mladík, ktorý v domovskom Československu ešte ani nedosiahol plnoletosť (v tom čase sa dosahovala plnoletosť dovŕšením 21. roku života), v ústrety neistej budúcnosti. Aj keď sa zmieril s tým, že to nebude prechádzka ružovým sadom, uznal, že s odchodom do zahraničia sa vyrovnával horšie než jeho priateľ: „Gabčík bol vojak, znášal to lepšie než ja. Bol v armáde. On to mal v krvi.“ A aký bol vlastne Jozef Gabčík človek? „Bol to veselý chlapík. Ale tvrdý. Tiež vedel pekne spievať.“
Jozef Gabčík (1912–1942), legendárna postava druhého odboja, parašutista z výsadky „Anthropoid“, účastník útoku na R. Heydricha. Dňa 18. 6. 1942 bol obkľúčený nemeckou presilou a dobrovoľne ukončil svoj život v krypte pravoslávneho kostola sv. Cyrila a Metoda v Prahe v Resslově ulici.
Z Trenčína do africkej púšte
Obaja priatelia vtedy v máji 1939 opustili slovenské mesto Trenčín a putovali do Krakova, kde vstúpili do tvoriacej sa československej jednotky. Zanedlho odplávala z poľského prístavu Gdyňa loď prepravujúca českých vojakov, ktorí sa rozhodli pre službu vo francúzskej armáde. Na palube tejto lode sú tiež Jan Dorúšek a Jozef Gabčík. Vo Francúzsku ich však očakáva nepríjemná správa. Keďže Francúzsko nie je vo vojnovom stave s Nemeckom, musia českí vojaci vstúpiť do Cudzineckej légie. Tak sa Jan Dorúšek ocitá v severnej Afrike, kde ho vedľa straty vlastného mena (vo francúzskej Cudzineckej légii musia legionári vystupovať pod falošnými menami – „nové“ meno Jana Dorúška bolo Kohút) čakala ich ale strata omnoho horšia. Český kontingent bol totiž rozdelený na dve časti, ktoré putovali do dvoch rôznych výcvikových táborov. Tu sa rozišli tiež cesty oboch priateľov. Pán Dorúšek so zjavným pohnutím len smutne konštatoval: „Tak sme sa s Gabčíkom rozdelili. Stratil som priateľa.“ Vtedy určite netušil, že sa s menom svojho kamaráta stretne až za tri roky v súvislosti so správami o najznámejšej akcii druhého československého odboja.
Zážitky z nemeckého zajatia
Udalosti zo septembra 1939 úplne menia situáciu československých vojakov. Opúšťajú rady cudzineckej légie a v juhofrancúzskom mestečku Agde formujú československú jednotku. Jan Dorúšek sa stáva členom guľometnej roty a slúži pri pomocných zbraniach ako strelec z mínometu. Francúzsko Čechoslovákov prijala s otvorenou náručou: „Vo Francúzsku bolo veľmi dobre. Aj na stravu, všetka česť. Hlad tam nebol.“ Začiatkom mája nemecký útok ukončuje vyčkávacie obdobie tzv. podivnej vojny. Československá jednotka tiež zasahuje v nešťastnej bitke o Francúzsko. Všetko sa zbehlo veľmi rýchlo. V radoch 1. československej divízie Jan Dorúšek prekračuje Seinu a je nútený sledovať všeobecné zrútenie posledného demokratického štátu na európskom kontinente. Aj napriek tomu Čechoslováci dokázali, že sa s nimi v ďalších bojoch musí počítať:
„My sme to tam držali. Bránili sme sa. Skoro celý 2. pluk sa dostal do Anglicka. Nás však veľmi mnoho padlo do zajatia.“
Zajatecký tábor, do ktorého sa dostal na ďalšie dva roky Jan Dorúšek, sa nachádzal na území dnešného Rakúska. Dorúšek sa do neho dostáva pred Vianocami roku 1940: „V tábore to bola hrôza.“ Práce v kameňolome, zostrený režim pre československých dobrovoľníkov a tiež otrasný pohľad na utrpenie ruských zajatcov, pre ktorých Nemci nemali zľutovanie: „Mali maláriu, bol tam týfus. My sme to všetko videli cez drôty. Päť, desať aj pätnásť denne ich umieralo.“ Aj napriek tomu boli v zajatí aj svetlejšie okamihy. Vznikali tu nerozlučné priateľstvá a tiež niektorí nemeckí tlmočníci používaní pri vyšetrovaní boli ochotní riskovať a informovali väzňov o tom, čo sa deje za plotmi z ostnatých drôtov. Aj po všetkých prežitých príkoriach hovorí pán Dorúšek pri spomienke na nemeckých tlmočníkov: „Všetci Nemci neboli rovnakí.“
Československí zajatci boli používaní tiež pri ťažbe dreva. Tu mali nemeckí strážnici veľmi sťaženú pozíciu. Väzňom sa naskytla príležitosť k úteku a Jan Dorúšek s dvomi priateľmi, Františkem Hesem a Stanislavem Sedláčkem, ju neváhali využiť.
Neúspešný pokus o útek
„Rúbali sme les. Tam sme tiež zo zajatia utiekli. So sebou sme si vzali sekery. Prvú noc sme spali v šope, ráno sme sa prebudili a všade okolo boli Nemci. Oni tam cvičili. Zahrabali sme sa do slamy, cvičenie skončilo a my sme pokračovali v ceste. V nedeľu ráno sme stretli lesníka. Bol to Nemec. Spýtali sme sa jej na cestu k slovenským hraniciam a on nám ukázal, kde je tam poľský tábor, kde sa môžeme poradiť. Bola to však pasca – ideme okolo potoka a naraz vidíme štyroch ozbrojených Nemcov. Boli asi 400 až 500 metrov ďaleko, tak sme zahli do lesa a schovali sa na okraji cesty. Bola nedeľa dopoludnia, ľudia chodili do kostola, ale nikto nás nezaregistroval. Ani tí štyria Nemci, ktorí mali so sebou dokonca aj psa. Išli sme ďalej. Bolo to v zime 1941, bol strašný mráz a Standovi Sedláčkovi omrzli nohy tak, že už nemohol ďalej. Hovoril nám, že máme ísť s Frantou ďalej, že tam zostane. To sme ale odmietli a zostali sme spolu. Potom sme sa dostali do dediny a išli sme hneď do prvého domu. Boli tam dve ženské, matka s dcérou, a boli veľmi vystrašené, keď sme tam prišli so sekerami. Dali nám najesť a dcéra išla von. Potom prišli vojaci: ‚Hände hoch!‘ A zobrali nás.“ Po päťdňovom vyšetrovaní traja priatelia zamierili späť do tábora a následne k vojenskému súdu v Linci. Vypovedali rovnako a nakoniec boli oslobodení. K súdu však putoval aj nemecký lesník – za to, že icj v úteku podporil.
V zajateckom tábore Jan Dorúšek už mnoho času nestrávil. Orgány Slovenského štátu si ho ako Slováka prebrali pod svoju jurisdikciu a po troch rokoch sa vrátil tam, odkiaľ prišiel: „Slováci si ma vyžiadali. Čo som mohol robiť, išiel som späť na Slovensko a tam ma zatkli.“ Prebehlo súdne prelíčenie. Už tu padla zmienka o tom, že v dobe odchodu do zahraničia nebol Jan Dorúšek plnoletý – to bola na súde poľahčujúca okolnosť. Bol odsúdený na tri mesiace väzenia, po odvolaní štátneho zástupca bol trest zvýšený na pol roka. Potom bol Jan Dorúšek z väzenia prepustený a začal žiť obyčajným životom. Ale aj napriek tomu: „Všade som mal napísané: nespoľahlivý.“ Začal pracovať v cementárni.
Po skončení vojny až do dôchodku vykonával manuálne zamestnanie. V čase rozhovoru žil v dedinke Svatý Štěpán na juhovýchodnej Morave, neďaleko od rodného Slovenska.
Autorka: Martina Lábajová
