Dňa 16. januára 1969 sa na Václavskom námestí upálil dvadsaťročný študent Jan Palach. Jeho čin bol vyvrcholením nespokojnosti študentov s nečinnosťou spoločnosti po okupácii Československa sovietskou armádou. V liste, ktorý nechal na mieste činu požadoval zrušenie normalizačnej cenzúry. Ak by sa tak nestalo, mali jeho čin nasledovať ďalší mladí ľudia zo skupiny, z ktorej si Jan vylosoval jednotku a stal sa tak pochodňou č. 1. K upáleniu naozaj inšpiroval aj tých, ktorí videli, že spoločnosť sa zmobilizovala len na krátku chvíľu. Ďalšie upálenia však nevyvolali takú vlnu protestov a nezapísali sa do histórie v boji proti potlačovaniu ľudských práv a slobôd tak, ako upálenie Jana Palacha.
„Čin Jana Palacha nesie v sebe aj veľké posolstvo nádeje. Chcel vyburcovať naše svedomie, chcel protestovať proti našej malovernosti a onomu stavu, ktorý sa nebezpečne blíži ľahostajnosti,“ predniesol evanjelický farár Jakub Schwarz Trojan (*1927) nad hrobom Jana Palacha.
Mal radosť, že jeho akt vzbudil veľký ohlas
Liana Hanusová (*1937) bola jednou zo zdravotných sestier, ktoré sa starali o Jana Palacha na oddelení pre liečbu popálenín Kliniky plastickej chirurgie v Legerovej ulici, kam bol vo štvrtok 16. januára 1969 prevezený sanitkou.
Ťažko popálený študent tu strávil posledné tri dni svojho života. Jan Palach mal popáleniny tretieho a štvrtého stupňa a zdravé mal iba chodidlá. Bolesť väčšinou necítil, pretože hlboké popálenie zasiahlo aj centrá bolesti. Aj napriek svojmu beznádejnému stavu bol však väčšinou pri jasnom vedomí a najviac sa zaujímal o to, aký mal jeho čin ohlas. „Mal radosť, keď som mu povedala, že u ľudí vonku to malo úspech, nosia mu kvety a že všetky rozhlasové stanice o jeho čine hovorili. Jeho čin by bol o to smutnejší, keby prešiel bez povšimnutia verejnosti.“
Liana Hanusová nepochybovala o tom, že Jan Palach chcel svojim aktom vyjadriť svoj nesúhlas so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy a vyburcovať ľudí z letargie. Neverila tým, ktorí sa snažili motiváciu jeho činu spochybniť, napríklad domnienkami, že išlo o samovraždu z nešťastnej lásky. „On chcel niečo dokázať, to bolo v ňom a nedalo sa to ničím ovplyvniť. On to chcel urobiť, a tak to urobil.“
Liana Hanusová to ale osobne schvaľovať nedokázala.
„Mrzel ma jeho zmarený život a ľutovala som jeho mamičku, ktorej umieral syn.“
Jeho smrť po troch dňoch nakoniec pamätníčka prijala s úľavou. „Už sa netrápil. Chápal, že to neprežije, a nemusela som mu hovoriť milosrdné lži, že sa z toho dostane, ako iným, aby som mu uľahčila. Bol inteligentný a vedel, ako na tom je, keď sa bez našej pomoci nemôže ani pohnúť. Mal spálené telo, ale nie mozog.“
Podľa sestry si život vziať nechcel
Na oddelení popálenín v Legerovej ulici 63 vypomáhala aj Zdenka Kmuníčková (*1933). „Nemohla som vtedy dať najavo žiadne emócie, ani o mojich prežitkoch a pocitoch s nikým hovoriť. Od toho som bola psychiater a musela som sa vedieť vysporiadať so svojou emocionalitou.“ S potlačenými emóciami sa potom vyrovnávala celý život.
„Už to, že vôbec komunikoval, bolo veľmi hrdinské. Mal popálené ústa aj dýchaciu trubicu a rozprávanie mu robilo veľké problémy. Aj napriek tomu sám nadväzoval rozhovor a objasňoval, prečo sa popálil. Chcel, aby sa ľudia oslobodili od komunistov.“
Dodnes ešte niektorí špekulujú o tom, či motív činu Jana Palacha nespočíval v osobných či psychických problémoch. Zdenka Kmuníčková je celkom presvedčená, že žiadny taký motív u neho neexistoval. Je si istá aj tým, že ani nechcel obetovať svoj život.
„Nechcel spáchať samovraždu. Nemal v úmysle si vziať život. To hovoril nielen mne, ale ďalším, ktorí sa o neho starali. Nemal ale predstavu, čo sa stane, keď sa poleje benzínom a zapáli sa. Nemal dosť informácií. Dlho tiež veril, že prežije. Až posledný deň si uvedomil, že umrie. Prijal to kľudne a statočne. Veľmi silno som vnímala, čo sa v ňom deje.“
Nebol to akt zúfalstva
„Jan Palach bol z môjho zboru, preto som ho pochovával.“ vysvetlil pre Pamäť národa Jakub S. Trojan.
Jan Palach nebol pravidelným návštevníkom kostola, ale s farárom Trojanom sa stretol, keď sprevádzal svoju matku na vianočnú bohoslužbu necelý mesiac pred svojim činom a zaujal ho svojim záujmom o dianie okolo seba. „Keď sme vychádzali, ako je u nás zvykom, farár stojí pri dverách, podáva každému ruku. On pri tom vtedy povedal, že by cirkvi mali niečo robiť v situácii, v ktorej sme boli. Pri dverách pri lúčení s účastníkmi bohoslužieb nie je samozrejme čas na dlhší rozhovor, preto v tej polminúte, kedy padlo niekoľko viet, ma zaujala práve Janova starosť o to, ako sa chováme."
K ďalšiemu stretnutiu došlo v predvečer upálenia Jana Palacha, kedy mal pohreb Janov strýko.
„Čítal som text z Ježišovho kázania na hore: Blahoslavenie čistého srdca, lebo oni Boha vidieť budú. A 16. januára sa to stalo,“
spomínal Jakub S. Trojan, ktorého o rok a pol neskôr Štátna bezpečnosť obvinila, že Jana Palacha na čin pripravil.
Farár Trojan sprevádzal Libušu Palachovú počas pietneho sprievodu pred pohrebom na Olšanech. Sprievod vyšiel z Karolina, kde bola vystavená rakva s ostatkami Jana Palacha, pokračoval cez Ovocný trh Celetnou ulicou na Staromestské námestie a zastavil sa pred budovou Filozofickej fakulty na námestí Krasnoarmejcov, ktoré študenti 20. januára 1969 neoficiálne premenovali na námestie Jana Palacha.
O svojej reči na Janovom pohrebe Trojan povedal: „Proste v tom boli obe cirkvi zajedno, že to nie je samovražda zo zúfalstva, čo je charakteristika samovraždy ako takej, ale len zvonka, my nikdy nepoznáme posledné dôvody, ale pozeráme na samovraždu ako na únik zo zvieravých okolností života, kedy ten dotyčný alebo tá dotyčná už si nevie rady, tak si siahnu na život. Tu bolo jasné, že toto nie je ten prípad. Že tu to je sebezmarenie ako vztýčené znamenie, že by sme so sebou mali niečo pozitívne urobiť, čo by pomohlo celej českej verejnosti k takému autentickému prejavu života, v ktorom by tie základné statky slobody a demokracie boli uchované. Takže v tom sme boli zajedno. Ja som to tiež tak chápal. Tak som tiež kázal pri tom pohrebe.“
Pohreb Jana Palacha sa stal obrovskou manifestáciou. „Pamätám si Masarykov pohreb, pamätám si Benešov pohreb, ale to snáď Praha nezažila, aby bolo toľko ľudí, ktorí lemovali ulice, to bolo snáď dvesto tisíc ľudí na Staromestskom námestí, keď sme išli z Karolina na filozofickú fakultu, to skutočne bolo niečo neuveriteľné, pohnutie a sila, ktorá z ľudí vyžarovala. A dokonca aj špičky politického života reagovali pozitívne, síce v obave, aby Palachov čin nikto nenasledoval, ale ohlas domáci i v zahraničí bol úplne mimoriadny.“
Čin Jana Palacha československú spoločnosť prebudil, tak ako si prial. Avšak len na krátku chvíľu. Jednou z prvých akcií na podporu Palachových požiadaviek, ktoré sformuloval vo svojom liste nájdenom v aktovke na mieste činu, bola hladovka zahájená skupinou mladých ľudí 18. januára 1969. Hladovkári zostali v mraze pod stanmi pod rampou Národného múzea štyri dni, neskôr bola hladovka ukončená. Dňa 20. januára 1969, deň po smrti Jana Palacha, prešiel Prahou pietny sprievod, ktorého sa zúčastnilo niekoľko desiatok tisíc ľudí. Podobné tryzny sa uskutočnili tiež v mnohých ďalších mestách Československa.
Autorka: Martina Lábajová
