„Veľa ľudí z osád netuší, aké sú bohaté rómske dejiny, že máme byť na čo hrdí. Výučba a pochopenie rómskych dejín môžu dodať potrebnú vnútornú silu nebáť sa čeliť na verejnosti nenávistným útokom.”
Elena Cinová
Medzinárodný deň Rómov sa oslavuje od roku 1990, kedy bol vyhlásený Medzinárodnou rómskou úniou za dňom, kedy si pripomíname najväčšie etnikum bez vlastného územia v Európe.
V tento deň sa konajú rôzne podujatia, ktoré majú za cieľ poukázať na Rómov, na ich diskrimináciu, podporiť ich v boji za ľudské práva, upozorniť na ich problémy, ktorým musia v európskych štátoch čeliť. Ide ale aj o oslavu rómskej kultúry, ich vplyv v hudbe, divadle a literatúre.
Aj v našom archíve memoryofnations nájdete príbehy inšpiratívnych Rómov. Jedným z nich je aj príbeh úspešného režiséra Jozefa Banyáka (*1958).
Po rozpade Československa takmer zanikol slovenský film
Štúdium filmovej a televíznej réžie ukončil na Vysokej škole múzických umení v roku 1982. Prednášky, keďže boli štyria v ročníku, prebiehali neformálne. Niekedy sa spojili s dokumentaristami. Najviac sa tešil na semináre spojené s premietaním filmov. Videotéka, ktorá bola na škole, totiž obsahovala veľa zakázaných filmov, ktoré nedávali v televízii. Stačilo, aby jeden z tvorcov emigroval. Vzácne filmy formovali aj jeho vkus.
Normalizácia zasiahla filmovú tvorbu veľmi výrazne. Natáčali sa vojnové a oslavné socialistické filmy. „V Čechách sa natáčali normalizačné komédie. Vtedy som nimi pohŕdal. Dnes, keď ich pozerám spätne, vidím v nich veľké filmárske majstrovstvo,“ priznáva režisér, ktorý v roku 1978 odmietol pozvánku do Komunistickej strany. Keď sa dokončil film, musel prejsť schvaľovacou komisiou. Cenzúra filmu vraj bola primitívna. „Vždy nám povedali, že toto ste tam nemuseli dávať. Na druhej strane to bol dobrý tréning natáčania skrytých významov.”
Pamätník však priznáva, že toto obdobie malo jednu výhodu. Po skončení vysokej školy mal človek prácu takmer istú. Jozef získal miesto asistenta réžie v Slovenskej televízii v roku 1981. Do roku 1993 tam pôsobil už ako scenárista a režisér.
Po rozpade Československa, podľa jeho slov, slovenský film skoro zanikol. Vôbec sa u nás netočilo. Neboli to však zbytočné roky:
„Lebo vtedy sem chodili zahraničné štáby - Američania, takzvaný Hollywood. V tom čase som s nimi točil ako pomocný režisér. Bola to vynikajúca skúsenosť. Boli to obrovské hollywoodske projekty, na ktorých sa mnohí slovenskí filmárski remeselníci veľa naučili. Prakticky, niektoré procesy sa zásadne zmenili a ostali tu. To je taký paradox.”
S diskrimináciou sa nikdy otvorene nestretol. Neskôr sa v práci orientoval na dokument a snažil sa rozbíjať stereotypný pohľad na Rómov. Vytvoril množstvo dokumentárnych filmov - najmä so sociálnou, národnostnou a kultúrnou tematikou. Režíroval mládežnícky magazín Zóna D a od roku 2010 režíruje na RTVS magazín o filme Kinorama.
Jeho mama, spisovateľka, bola výnimočná žena
Do umeleckej rodiny sa narodil aj Milan Lacko, syn spisovateľky Eleny Lackovej. Výrečnosť po svojej mame ale nezdedil a neštudoval tak ako ona.
Narodil sa v roku 1941 v obci Kapušany pri Prešove. Po základnej škole nastúpil do práce na železnici a externe sa učil za strojníka na lokomotívy v Plzni. Dodnes ľutuje, že sa ďalej nevzdelával na elektrické a dieselové lokomotívy. Odišiel na základnú vojenskú službu a už ďalej v štúdiu nepokračoval. Viacej ho to ťahalo k autám, a tak sa zamestnal ako vodič - opravár. Vodiča potom robil celý život. Najskôr vo Zväze Cigánov – Rómov, ktorý existoval v rokoch 1968-1973 a neskôr 27 rokov až do dôchodku v Kovospracujúcom podniku v Prešove.
O svojej mame povedal, že bola polovičná Rómka, ale vždy o sebe hovorila len ako o Rómke. Ešte keď bývali v rómskej osade, napísala divadelnú hru – Horiaci cigánsky tábor. V tejto hre chcela Elena Lacková, aby sa nezabudlo, že aj Rómovia bojovali proti fašizmu a že bojovali v Slovenskom národnom povstaní. V hre priblížila nielen tému rómskeho odboja, ale aj rómskeho holokaustu.
„Vo Veľkom Šariši mali premiéru. Trikrát ju tam museli hrať. Neskôr si pamätám, ako mali premiéru v Prešove, v Divadle Jonáša Záborského. Bolo toľko ľudí, že ju museli hrať dvakrát. A potom s touto hrou precestovali celé Československo. Ja ako chlapec si pamätám, ako som s nimi cestoval. Bolo to v 50. rokoch,“
priblížil svoje spomienky Milan Lacko.
V 50. rokoch začala jeho mama pracovať v Prešove, postupne sa vypracoval až na krajskú inšpektorku v oblasti kultúry.
„Bola veľmi usilovná a veľmi veľa písala. Bohužiaľ veľa vecí čo vtedy napísala sa stratilo.“ V 70. rokoch, keď si na ňu zasadli niektorí funkcionári, tak sa nemohla rozvíjať, nemohla vydávať to, čo písala. Písala preto pre iných ľudí, ktorí to potom prezentovali ako svoje práce.
V 60. rokoch vyštudovala sociálnu vedu na Karlovej univerzite v Prahe. Študovala aj na Filozofickej fakulte na Karlovej univerzite, kde dokončila magisterské štúdium. Bola spoluzakladateľkou Zväzu Cigánov – Rómov v roku 1968. Uznania sa dočkala až po revolúcii v roku 1989. Jej autobiografická kniha Narodila som sa pod šťastnou hviezdou, ktorej nové vydanie vyšlo v roku 2023 patrí medzi najúspešnejšie knihy, čo aj po rokoch potvrdzuje autorkin rozprávačský talent, ktorý oslovuje aj súčasnú generáciu.
Poznanie rómskych dejín je dôležité
Aj Elena Cinová sa narodila do aktívnej a úspešnej rodiny. Narodila sa v roku 1973 v Humennom. Elenin otec Koloman Gunár vyštudoval pozemné staviteľstvo na dnešnej Slovenskej technickej univerzite v Bratislave a bol jedným z mála Rómov, ktorí v Československu získali vysokoškolský titul. Pochopil, že po nežnej revolúcii nastáva čas veľkých zmien, a začal sa aktivizovať. Založil politickú stranu s názvom Strana integrácie Rómov na Slovensku, ktorá oficiálne vznikla 6. februára 1990. Ako predseda a zakladateľ strany apeloval aj na iných Rómov a snažil sa ich presvedčiť, že je potrebné sa zapojiť do procesu zmeny. Bolo len prirodzené, že podobne zmýšľajúci ľudia z okolia Kolomana Gunára sa začali stretávať. Aj samotná Elena sa týchto stretnutí zúčastňovala. Na základe mítingov mobilizujúcich sa Rómov vznikol celý rad prospešných inštitúcií, napríklad Rómska občianska iniciatíva (vznik ešte v novembri 1989), Ústav romologických štúdií a Katedra rómskej kultúry v Nitre (1990). Neskôr, v roku 1992, bolo založené dnes už svetoznáme divadlo Romathan, ktoré je svojou tvorbou slovenským unikátom. Okrem už spomínanej strany Kolomana Gunára sa do prvých slobodných volieb zapojila aj Demokratická únia Rómov Slovenska. Pravdepodobne aj kvôli nejednotnosti Rómov v politickom súboji po Novembri 1989 sa samostatné rómske strany do parlamentu nedostali.
Elena Cinová chcela ísť pôvodne študovať medicínu, ale na prijímačkách bola štvrtá pod čiarou. V tejto situácii sa Elene a jej rodine ozval Karol Seman, jeden zo zakladajúcich členov Katedry rómskej kultúry v Nitre, že majú málo študentov. Nech Elena nastúpi do Nitry, a ak bude chcieť, o rok opäť skúsi štúdium medicíny. Prvý študijný program na Katedre rómskej kultúry bol pedagogický – Učiteľstvo pre prvý stupeň ZŠ so zameraním na rómsku kultúru. Cieľom boli pripraviť učiteľov, ktorí dokážu dobre pracovať s rómskymi deťmi na základných školách a pripraviť rómskych učiteľov pre prácu na základných školách. Osud zariadil, že Elena vyštudovala práve tento študijný program v rokoch 1991 – 1995.
Elena v 90. rokoch zažila aj útoky od nazi skinheads: „Mám niekoľko príhod. V tej dobe som už chodila s neskorším manželom, ktorý bol zo Stropkova. Cestovali sme z východného Slovenska do Nitry, kde on tiež študoval. Pridali sa k nám aj iní spolužiaci a spoločne sme cestovali za štúdiom. V Rožňave nastúpila taká partia, niektorí mali vyholené hlavy, na nohách kanady, oblečené bombery. Pokrikovali na nás, mali narážky na náš výzor. My sme neboli v menšine počtom, ale sme sa stiahli. Ostatní ľudia v autobuse sa tvárili, že to nevidia. Až keď sa jeden zo skinheadov vyvracal v autobuse, šofér ich vyhodil.”
Elena si spomína, ako sa postupne začala vyhýbať miestam, o ktorých vedela, že sa tam stretávajú skinheadi. Aj jej terajší manžel sa stal terčom rasisticky motivovaného útoku. Pri bývalom Tescu v Nitre jeho a jeho bratranca napadli najskôr slovne, potom fyzicky – bejzbalovými pálkami. Príslušník súkromnej bezpečnostnej služby sa len prizeral.
Aj internát pod Zoborom sa stal terčom agresie. Podľa slov pamätníčky internát „obliehali” skinheadi a vykrikovali rasistické heslá. Absurdná situácia sa stala Elene aj v Humennom, keď ju a jej priateľov nepustili do baru Carihrad. Dôvodom bolo, že sú Rómovia. Tieto incidenty polícia neriešila, svedkovia sa nenašli.
Po skončení vysokej školy sa Elena s manželom Miroslavom usadila v Humennom. Desať rokov pracovala ako učiteľka na prvom stupni základnej školy v Humennom. Neskôr pôsobila ako školská špeciálna pedagogička na inej škole v rodnom meste.
V čase rozhovoru pôsobila v Metodicko-pedagogickom centre v Prešove. Cieľovou skupinou, s ktorou pracovala, boli učitelia, ktorí pracujú prevažne s rómskymi deťmi. Zároveň pracovala na výskumoch, ktorých výsledky sú podkladom pre zmenu legislatívy na Slovensku. Spoločne s kolegami zadefinovala, kto je žiak zo sociálne znevýhodneného prostredia a podobné elementárne veci, ktoré na Slovensku chýbali. Zadosťučinenie jej prinášajú Rómovia, s ktorými spolupracovala a ktorí sa ďalej vzdelávajú aj na doktorandských stupňoch štúdia a opätovne si k nej chodia po rady.
Autorka: Martina Lábajová
