Dňa 17. 2. 1948 sa v Československu začala vládna kríza, ktorá vyústila 25. 2. 1948 prijatím demisie demokratických ministrov prezidentom Edvardom Benešom a víťazstvom komunistickej strany.
Víťazný február a dátum 25. 2. sa každoročne oslavoval, ale štátnym sviatkom sa stal až 9. máj, keď bola v roku 1948 prijatá nová komunistická ústava a Československo sa stalo ľudovodemokratickou republikou, kde vládli komunisti celých 41 rokov.
Už vo februári 1948 sa začalo so zatýkaním odporcov režimu a demonštrantov a nasadením ozbrojených síl proti nim. Vznikli Ľudové milície ako súkromná armáda komunistickej strany. Komunisti začali obsadzovať ústredia iných politických strán a robili politické čistky v redakciách. Začalo sa aj so zoštátnením súkromných podnikov a súkromného majetku.
Do žiadnej strany nevstúpim!
Štefan Ružovič (*1934 †︎2022) veľmi skoro zistil, že ho komunisti ako mladého človeka odsúdili len na základe toho, že jeho otec nechcel vstúpiť do komunistickej strany. V roku 1949 si podal prihlášku na Lesnícku priemyselnú školu v Banskej Štiavnici. Skúškami prešiel bez problémov, no napriek tomu dostal odpoveď, že z dôvodu veľkého počtu uchádzačov nebol prijatý. Situácia by nebola až taká zvláštna, nebyť informácie o iných študentoch z jeho okolia, vtedy už detí „čerstvých súdruhov“, ktorí boli napriek horším výsledkom prijatí okamžite.
Až neskôr sa dozvedel príčinu neprijatia do školy. Išlo o údajný incident, ktorý sa odohral ešte na jeseň v roku 1948:
„Vtedy sme chodili s otcom na drevo, na takzvané sucháre. Keď sme vzadu na dvore rezali, zrazu niekto zabúchal na bránu. Stáli tam dvaja miestni komunistickí agitátori, ktorí chceli otca prehovoriť na členstvo v strane. On im odpovedal: ,Za Československej republiky som nebol v žiadnej strane, za Slovenského štátu som takisto nebol, a ani teraz do žiadnej strany nevstúpim!´ Stále však v ruke držal sekeru, keďže sme odbehli od práce. Tí dvaja následne na miestnom výbore tvrdili, že sa otec tou sekerou nebezpečne zaháňal, až museli nakoniec ujsť. To však už pravda nebola.“
Až neskôr sa dozvedel, že škola dostala echo, aby ho neprijali, nakoľko je protištátny živel z nepriateľskej rodiny. Štefan si tak naplno uvedomil svoju situáciu, aj krivdu a nespravodlivosť nového zriadenia. Podobný scenár nastal aj pri jeho druhej žiadosti, tentokrát na Chemickú priemyslovku v Banskej Štiavnici. Zúfalý prišiel teda na úrad práce s otázkou, aký odbor môže študovať. Všetky lepšie študijné profesie ale už boli údajne obsadené.
Až po absolvovaní ročnej praxe vo Výskumnom ústave v Bratislave sa v roku 1951 dostal na vytúženú Chemickú priemyselnú školu v Banskej Štiavnici.
Protištátny živel prevádzal ľudí cez hranice
Vo svojom súkromnom živote sa po nepríjemných skúsenostiach sformoval myšlienkovo aj názorovo ako odporca komunistického zriadenia. S otcom tajne začal počúvať rozhlasové vysielanie Hlasu Ameriky, Vatikánu, či Londýna. Často v nich zaznievali výzvy na zakladanie protištátnych tajných buniek a sabotážnu činnosť. Okrem nich aj informácie o skorom konci komunistického režimu v Československu. Štefan si uvedomil výhodné postavenie svojho bydliska, keďže Devínska Nová Ves bola v blízkosti hraničného pásma s Rakúskom. Založil protištátnu skupinu pod názvom „SOVA“, s ktorou uskutočňoval sabotážne akcie a pomáhal osobám pri úteku za hranice do Rakúska. V decembri 1952 bol zadržaný a odsúdený na 7 rokov väzenia.
Za údajnú velezradu skončil na 10 rokov v Jáchymove
Augustín Valentovič (*1923 †︎2010) na vlastnej koži zažil už v roku 1949, že iba za nesúhlas s komunistickou ideológiou môže človek skončiť na dlhé roky v jáchymovskom pekle.
Augustín sa po maturite na osemročnom rímsko-katolíckom gymnáziu v Kláštore pod Znievom zapísal na FF UK v Bratislave, odbor klasická filológia. Aby si mohol financovať štúdiá, nastúpil v roku 1946 po prvej štátnej skúške do zamestnania v bývalej „Spravodajskej agentúre Slovenska“ v Prahe, kde pracoval ako redaktor do roku 1949.
Prevzatie moci komunistami v roku 1948 nebolo v súlade s jeho vnútorným presvedčením, čím sa netajil. Vďaka svojím otvoreným postojom a mnohým kontaktom s odporcami vtedajšieho režimu sa dostal do nemilosti a dňa 21. septembra 1949 ho za jeho postoje a aktivity v Prahe zatkli.
Vo vyšetrovacej väzbe strávil takmer rok a bývalý Štátny súd v Prahe ho rozsudkom zo dňa 1. júna 1950 odsúdil za trestné činy velezrady a vyzvedačstva na trest odňatia slobody v trvaní 14 rokov do jáchymovských táborov. Prešiel niekoľkými väzeniami a tábormi: Pankrác, Klatovy, Ústredný tábor, Vykmanov, Marianka, Svätopluk, Dvanástka, Ležnice, Bytíz, Vojna. V táboroch vykonával rôznu pracovnú činnosť.
„Potom bola večierka, najprv nástup samozrejme, večerný nástup. A keď niečo nesedelo, tak znova nástup. Hocikedy, aj v noci. To boli nepríjemné veci, najmä v zime. To sa muselo stáť pri tom a v Krušných horách bývali dosť tuhé zimy, takže tam sme si užili, tak sme väčšinou prešľapovali, tak ako sa dalo a tancovali sme jáchymovské tango, tak sa tomu hovorilo. No a tie nástupy boli niekedy aj čisto trestné, povedal by som, že to bola forma trestu. No, ale muselo sa to prekonať.”
Na základe amnestie prezidenta republiky zo dňa 9. mája 1960 sa dostal na slobodu. Väznený bol 10 rokov, 7 mesiacov a 21 dní.
Za vlastnenie majetku pod drobnohľadom ŠtB
Svokor Jozefa Nemlaha (*1925) sa v roku 1947 vrátil z Ameriky a za peniaze, ktoré dlhé roky posielal domov, nadobudla rodina skromný majetok. Pomohol tiež svojej dcére a Jozefovi, jej manželovi, otvoriť si vlastný obchod v Ilave, čo bolo jeho najväčším životným snom.
Zdanlivé bohatstvo však upútalo pozornosť nastupujúceho režimu a Jozef sa dostal pod neustály drobnohľad Štátnej bezpečnosti. Neschválili mu pôžičku v banke, ktorú potreboval na kúpu rodinného domu, v júli 1948 mu odobrali vodičské oprávnenie na motocykel, po 25. februári 1948 mu odmietli predĺžiť platnosť zbrojného pasu, o rok neskôr mu vzali legálne držanú zbraň, a v decembri 1949 mu bol zhabaný tovar a obchodné zariadenie v hodnote 80 tisíc Kčs.
Súkromný obchod prevzalo spotrebné družstvo Budúcnosť Žilina. Profil veľmi nebezpečného člena socialistickej spoločnosti, diverzanta a špióna však Jozef Nemlaha získal aj „vďaka“ priateľstvu s Pavlom Gregorom, ktorý v roku 1949 emigroval a o tri roky sa vrátil domov po ženu a dcéry.
Na osem rokov do väzenia kvôli kamarátstvu s emigrantom
Večer 29. marca 1952, keď sa Jozef vracal z práce, zatkli ho príslušníci ŠtB a odviedli na výsluch. Neskôr ho v putách so zaviazanými očami odviezli do väznice v Ružomberku. Nasledovalo kruté vyšetrovanie a fyzické i psychické trýznenie. Dňa 20. júla 1952 sa konal proces, v ktorom bol Pavol Gregor odsúdený na trest smrti, Jozef Nemlaha na doživotie. Okrem trestu odňatia slobody mu bol uložený aj trest prepadnutia majetku, straty občianskych práv na 10 rokov a peňažný trest 20 tisíc Kčs.
Z jáchymovského väzenia si ako suvenír priniesol rádioaktivitu:
„No, keďže potom už chlapi, ktorí tam boli desať rokov, začali mať všelijaké nemoci a začali mrieť, keď sa niekomu niečo zlomilo, sa mu to nezrástlo, tak robili s nami prehliadky. Ja som sa dostal na tú prehliadku až v roku 1958. Teda po piatich, po šiestich rokoch, čo som tam fáral. A zistili mi, že mám tiež rádioaktivitu v kosti, no a takýchto potom už nedávali fárať, ale nechávali ich pracovať na povrchu.“
Vďaka amnestii z roku 1960 bol po ôsmych rokoch prepustený na slobodu.
V prvom polroku od prevzatia moci komunistov bolo v Československu perzekvovaných okolo 60 tisíc občanov. Nepohodlné osoby boli prepúšťané, zatýkané a násilne vysťahované, podľa potrieb komunistických funkcionárov, vojenských dôstojníkov a eštébákov. Dôsledkom komunistického prevratu boli známe politické procesy a následné tábory nútenej práce, nútená kolektivizácia, zničenie súkromného vlastníctva, izolovanie sa od kapitalistického sveta a následná emigrácia obrovského množstva obyvateľov Československa.
Autorka: Martina Lábajová
