V roku 1989 obyvatelia Československa po Nežnej revolúcii trávili relatívne pokojné Vianoce. To sa nedá povedať o obyvateľoch Rumunska, ktorí sa v decembrových dňoch snažili o pád režimu a zvrhnutie „kultu osobnosti“ prezidenta a generálneho tajomníka Komunistickej strany Nicolae Ceaușesca. Tajná polícia Securitate prispela k tomu, že rumunská revolúcia mala najnásilnejší charakter zo všetkých protikomunistických prevratov v Európe a podľa viacerých zdrojov viac ako tisíc mŕtvych.
„V nedeľu 17. decembra sa odohral masaker, armáda strieľala do davu a štyridsať ľudí zahynulo. Odpor obyvateľov ešte zosilnil, keď na verejnosť prenikli správy, že na príkaz Eleny Ceaușescu bolo štyridsať mŕtvych z nedeľného masakru spálených a popol nahádzaný tajne do rieky. V utorok už som dával správu, že v uliciach je dvesto tisíc ľudí, obsadený župný výbor strany a armáda odmieta zasahovať,“ takto si na revolučné dni spomína pamätník János Kokes, ktorý zachytával revolučné okamihy v Rumunsku ako jediný novinár z Československa.
János Kokes (*1952) sa narodil v obci Horná Kráľová na juhu Slovenska rodičom maďarskej národnosti. Počas štúdia ho zaujala ponuka jazykov na filozofickej fakulte univerzity v Bukurešti. Svoju rolu pri výbere školy hralo aj to, že Rumunsko sa v roku 1968 nepridalo k okupačným armádam, a tiež to, že tam vtedy žili dva milióny Maďarov. Úspešne zložil v Bratislave skúšky a v septembri 1972 odišiel študovať do Rumunska.
Rumunsko – socialistická, ale rozvojová krajina
Nová, prekvapujúca realita privítala mladého študenta s otvorenou náručou. Všade plno krčiem a reštaurácií, kde bolo rušno až do noci, množstvo kín hrajúcich od rána do večera talianske, americké a francúzske filmy, ktoré doma nebolo možné vidieť. Všade davy „západniarov“ a tisíce zahraničných študentov. V porovnaní s domovom, tam bola atmosféra veľmi liberálna. „Každé ráno boli novinové kiosky plné zahraničnej tlače – francúzske, talianske, nemecké, anglické noviny – a neboli hneď vypredané, to znamenalo, že tento stav bol bežný. Vydávali sa tam knižky, ktoré by u nás nevyšli. Keď začal tzv. eurokomunizmus, Santiago Carrillo a jemu podobní, tak to všetko v Rumunsku vychádzalo. Filmy československej novej vlny z šesťdesiatych rokov som videl až tam, zatiaľ čo u nás už boli v trezoroch. Bol som vášnivým návštevníkom bukureštských kín, napríklad vo filmovom múzeu som videl množstvo týchto filmov. Rumunsko sa síce držalo línie socialistických krajín, ale zároveň sa prehlasovalo za rozvojovú krajinu, prejavovali sa tam vplyvy Juhoslávie, skrátka všetko to bolo pre mňa veľmi zaujímavé. Vtedy som sa definitívne rozhodol, akým profesijným smerom sa vydám, a bol to smer vedúci k žurnalistike.“
Na univerzite panovala relatívna voľnosť. Študenti si mohli vyberať, na aké prednášky budú chodiť. János Kokes si zvolil španielčinu, navštevoval prednášky amerikanistiky, filozofie a špeciálne kurzy žurnalistiky. Zmes národov a národností v škole aj v meste umožňovala množstvo diskusií a vzájomného poznávania. Nadväzoval kontakty aj v maďarskej menšine, medzi maďarskými študentmi, porovnával špecifiká v Rumunsku žijúcej menšiny s tou vlastnou, na Slovensku.
Na stranícku kandidatúru, ktorá mu bola odporúčaná ešte doma pamätník trochu pozabudol. Niečo kamsi nenahlásil, potom zase niekomu vadila jeho národnosť, niekomu sa zase členstvo v CSEMADOK zdalo nacionalistické a niekomu ďalšiemu sa nepáčilo, že sa vyhol vojne. Prijali ho až po niekoľkých pokusoch v roku 1975. Žiadna zvláštna politická činnosť ho nečakala. Partajné schôdze mali skôr povahu domáckych večierkov, a tak si vypočul novinky z rodín a rozprávanie o deťoch a k vlastnej spokojnosti sa vždy dobre najedol.
V rokoch 1976 a 1977 sa v jeho živote udiali dve veľmi dôležité zmeny. Zoznámil sa s dievčaťom, ktoré sa neskôr stalo jeho ženou, a náhoda mu prišla na pomoc aj pri výbere profesijného uplatnenia po ukončení štúdií.
„Spriatelil som sa s vtedajším spravodajcom ČTK (Československá tlačová kancelária) a od neho som sa dozvedel, že v Prahe potrebujú rumunčinára a maďarčinára. Napísal som tam a čoskoro prišla súhlasná odpoveď s pozvaním na prijímací pohovor. Všetko dobre dopadlo a v októbri toho roku som nastúpil do zahraničnej redakcie ČTK.“
Tajné správy si nosili z redakcie domov
Veľmi skoro bol János zaradený na tzv. spravodajskú sálu, kde sa spracovávalo každodenné spravodajstvo zo sveta v jednotlivých oblastiach – v socialistickej, v kapitalistickej a v tzv. tretích krajinách. Pamätník mal na starosť Maďarsko a Rumunsko a národnostné otázky v strednej Európe.
„To spravodajstvo malo niekoľko vrstiev. Bežné, tzv. ‚biele spravodajstvo‘ sa spracovávalo pre noviny a verejnosť. Dôvernejšie, problematickejšie veci boli označované ako ‚modré spravodajstvo‘ alebo tiež bulletin. To bolo 100 - 120 stránok zahraničných aktualít. Tretie boli tzv. téčka, žlté materiály, citlivejšie veci okolo ÚV KSČ a vlády a štvrtá vrstva, tzv. separáty, veci týkajúce sa najvyššieho vedenia štátu, dva až tri kusy, ktoré sa dostali už len k niekomu. Všetci tridsiati až štyridsiati ľudia na sále, ktorí k tým správam každodenne mali prístup, si ich tlačili, nosili domov a dávali ich čítať známym. Napríklad rozhovor Dubčeka pre talianske noviny. Bolo to síce zakázané, ale všetci sme to robili.“
Nasledoval agentúrny kurz žurnalistiky a na jar 1978 šesťtýždňový zástup kolegu v Bukurešti s prvými skúsenosťami samostatnej práce v zahraničí. Vtedy si pamätník uvedomil, že to je presne to, čo by chcel robiť. Po návrate ho čakala ročná vojna v Trebišove a v Benešove a potom, koncom roku 1979, odjazd na trojmesačnú stáž do Moskvy.
Po napísaní kritických článkov sa ho snažili zbaviť
Na jeseň roku 1980 János Kokes začal s prácou na spravodajskom mieste v Bukurešti, kde si konečne vyskúšal naozajstnú novinárčinu. Zatiaľ čo socialistický tábor sa postupne blížil k perestrojke, Ceaușescov režim pritvrdzoval. Už to dávno nebola tá Bukurešť so svojou liberálnou atmosférou počiatku sedemdesiatych rokov, kedy sem prišiel na štúdiá.
„Všetko sa rapídne zhoršilo, životná úroveň išla dole, nesvietilo sa nikde, v reštauráciách neboli záclony, aby bolo všetko pod kontrolou. Nehovorili so mnou najbližší kolegovia, s ktorými som tam študoval, pretože styk s cudzincami sa musel hlásiť, a ísť k niekomu na návštevu bol problém. Bol som v kontakte s disidentmi, rumunskými Maďarmi. Schádzali sme sa po nociach u niekoho tajne v byte a rôzne po parkoch. Viem, že ma sledovali, bolo to nepríjemné, ale z novinárskeho hľadiska nesmierne zaujímavé. U nás sa o tom ešte nesmelo písať, niektorí kolegovia sa tomu vyhýbali, ale ja som tieto správy písal a posielal. Keď sa to u nás dostalo k tým papalášom, aspoň videli, aká je pravda.“
V roku 1983 sa mu narodil syn a rok na to sa rodina vrátila do Prahy. V roku 1985 privítali na svet ďalšieho potomka – narodila sa im dcéra. Koncom roka 1988 mu pridelili opäť prácu v Rumunsku a išiel tam ako jediný československý novinár.
Krátko po príjazde niekto pamätníkovi poničil auto. Poznal pomery a vedel, že to bola Securitate (rumunská štátna bezpečnosť), v ktorej „hľadáčiku“ sa ocitol už pri poslednom pobyte. Hlásil v maďarskom vysielaní Slobodnej Európy, písal kritické články a do ČTK na neho chodilo množstvo anonymných udaní. V auguste 1989 sa rumunská ambasáda sťažovala na aktivity spravodajcu Kokesa a žiadala jeho odvolanie. Pamätník musel odísť do Prahy, aby sa spovedal zo svojich prehreškov. Miesto vyhadzovu však dostal uistenie o podpore a upozornenie na nebezpečie zo strany Securitate, o ktorom už dávno vedel.
Naživo z krvavej revolúcie v roku 1989 v Rumunsku
Čo viac si novinár môže priať, než stať sa priamym účastníkom dejinnej udalosti? Zatiaľ čo 17. novembra prebiehala v Československu Nežná revolúcia, v Bukurešti sa pripravoval zjazd rumunskej komunistickej strany. ČTK spracovávala už len otvorené spravodajstvo, aj keď ambasády prestávali dostávať akékoľvek materiály. Pre aktuality a na debaty sa preto všetci schádzali u Jánosa Kokesa. Povstanie zahájili demonštrácie v Temešvári v piatok 15. decembra. „Dostával som aktuálne správy od svojho suseda Petara Tomiča, juhoslovanského spravodajcu, ktorý bol v spojení s ich konzulátom v Temešvári.“
Ceaușescu odišiel v pondelok na štátnu návštevu do Iránu a v stredu sa už vrátil do inej krajiny. Toho dňa večer János Kokes komentoval naživo pre maďarskú televíziu prejav, v ktorom Ceaușescu obvinil Maďarsko a Sovietsky zväz, že ovplyvňovali povstanie. Z Temešváru sa protesty postupne rozširovali po celej krajine. Posledný pokus zvrátiť situáciu sa mal uskutočniť 21. decembra na veľkom zhromaždení v centre Bukurešti, pred palácom komunistickej strany na Univerzitnom námestí. Ani povinná účasť Ceaușescových priaznivcov v prvých radách, ani policajné a armádne kordóny však nezabránili kolapsu. Po prvých minútach prejavu došlo k zlyhaniu prenosovej a zvukovej techniky, televízne vysielanie a ozvučenie priestoru bolo na niekoľko dlhých minút prerušené. Kult osobnosti prestával účinkovať. V priebehu dňa povstalci ovládli televíziu, do davu ľudí nabiehali tanky, v uliciach sa ozývala streľba a policajné jednotky obkľúčili námestie.
„Dostali sme sa cez kordóny až k budove komunistickej strany, ktorá bola zatarasená barikádami a tankami, hovorilo sa tam, že Ceaușescu je vnútri. Okolo pol jedenástej nám nejaký veliaci dôstojník na ulici povedal, aby sme išli preč, že sa tam za chvíľku bude strieľať. Býval som neďaleko a z balkóna na treťom poschodí som potom videl, že ulica a námestia sú veľmi silno nasvietené. Potom naraz všetko zhaslo a začala streľba. Až ku mne bol počuť rev davu, tej masy ľudí a chaosu, ktorý nastal. Poslal som správu, že idem na miesto, a utekal som dole. Kordóny nás nepustili ďalej, ľudia okolo pobiehali voľne, ale vnútri horeli tanky a barikády. Vo vchode do metra, v podchode Národného divadla sa ukrývali jednotky Securitate a demonštranti to nevedeli. Bolo zmasakrovaných štyridsaťsedem ľudí na priestore 200 x 200 metrov. Neskôr bolo dokázané, že väčšina týchto ľudí nebola zastrelená snajpermi, ale boli zabití z bezprostrednej blízkosti. Tajná polícia mala medzi demonštrantami svojich ľudí. To sa nikde inde nestalo. Kúsok od nás rozbíjala jednotka v helmách Securitate výkladné skrine, aby to vyzeralo, že to rozbili vandali. Keď nás zbadali, utiekli sme. Videl som zastrelených ľudí a hovoril som s mladými robotníkmi, ktorí boli zamknutí v závodoch, aby sa nemohli pridať k protestom.“
Nasledujúci deň bol János Kokes svedkom posledného márneho pokusu diktátora prehovoriť k ľuďom a následného úteku vrtuľníkom zo strechy sídla rumunskej komunistickej strany. Dva dni nato bol Nicolae Ceaușescu so svojou ženou v neďalekých kasárňach v Targovišti popravený.
Jediný československý novinár všetko prežíval v pokluse medzi ulicou a kanceláriou, odkiaľ posielal niekoľkokrát za deň správy do Prahy podľa neustále sa meniacej situácie. „Niekoľko dní som nespal, neuvedomoval som si nebezpečie, boli to úžasné, nezabudnuteľné dni...“ spomínal na revolučné dni János Kokes.
Autorka: Martina Lábajová
