Nadi Köhlerovej (*1944) doktor pri narodení predpovedal skorú smrť, pretože bola malá a slabá. Jej matka totiž nevidela dva roky slnečné svetlo a trpela podvýživou. Od roku 1942, kedy mala nastúpiť do židovského transportu, sa ukrývala v pivnici pred nacistami. Lekár sa našťastie mýlil. Z Nadi vyrástla silná a temperamentná žena, ktorá ustála mnohé životné skúšky. Počas komunizmu chránila manžela a tým aj celú svoju rodinu pred Štátnou bezpečnosťou. Na druhej strane jej ale od muža chýbala podpora.
Osudový muž
V mladosti Naďa inklinovala k umeniu, ale nechala sa presvedčiť otcom, aby vyštudovala niečo, čo jej poskytne stálu finančnú istotu. V rokoch 1961–1966 teda v Bratislave študovala farmáciu. V tej dobe sa tiež zoznámila so svojim osudovým mužom Ivanom Köhlerom, bohémskym študentom hudobných vied, ktorý miloval jazz a fotografovanie viac ako školu.
„Keď som sa s ním zoznámila, už bol zo školy vyhodený, takže ju ani nedoštudoval,“ spomína Naďa na muža, ktorý jej učaroval svojou charizmou a talentom. Na ďalších viac ako dvadsať rokov sa stala jeho životnou oporou.
Vstávajte, je vojna!
V roku 1966 dostala Naďa umiestenku do lekárne v Českej Lipe, Ivan tam dostal prácu v múzeu a narodil sa im syn Richard. Tu ich zastihla invázia vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968.
„Bývali sme na námestí v Českej Lipe, boli štyri hodiny ráno a búchal na nás kamarát so slovami: Vstávajte, je vojna, sú tu Rusáci a vy spíte. Vyšli sme dole na námestie, ktoré už bolo plné tankov. Môj manžel s jedným kolegom z múzea sadli na motorku a odišli do Prahy fotiť okupáciu,“ popisuje Naďa dramatické okamihy.
Problémy, kvôli neskorému návratu do vlasti
Ivan Köhler sa zapojil do amatérskej fotografickej skupiny, ktorá spolupracovala s fotografmi z Mníchova, kam v roku 1969 dostali Köhlerovci pozvanie. Naďa si v Mníchove našla brigádu v odbore, Ivana sa pokúšal zamestnať vo svojej galérii mníchovský priateľ, ale po nejakej dobe ho prepustil.
„Manžel bol bohém celým telom. Bol veľmi družný a najradšej bavil ľudí. Nemal zmysel pre zodpovednosť a disciplínu. Kamarát by vraj asi skrachoval, keby ho tam ešte chvíľu nechal,“ charakterizuje Naďa svojho vtedajšieho manžela, ktorého slobodomyseľná povaha vo vtedajšom režime zapríčinila veľa problémov.
Naďa v Mníchove zostala tri mesiace, Ivan sa rozhodol zostať dlhšie. V roku 1969 sa v Československu uzatvárali hranice. Občania, ktorí sa zdržovali mimo územia republiky, sa mali pod hrozbou postihu vrátiť do 9. októbra 1969.
„Môj manžel sa o to ale vôbec nezaujímal. Bola mu ľahostajná politika aj kto je prezident. On chcel len žiť, chcel byť voľný a užívať si život. Takže si nevšimol nariadenie nejakého Husáka, že sa má vrátiť. Zháňala som sa po ňom, aby nebol problém. Ale problém bol.“
Dvadsať rokov pod dohľadom ŠtB
Akonáhle sa Ivan Köhner tri týždne po termíne vrátil do republiky, zabavili mu pas a ako občan podozrivý z pokusu o emigráciu sa ocitol pod štátnym dozorom. „ŠtB nám urobila domovú prehliadku a myslím, že mu vtedy zabrali aj negatívy z augustovej okupácie 1968,“ popisuje Naďa situáciu.
Ivanov neskorý návrat do Československa tak odštartoval dvadsaťročné prenasledovanie, ktoré na svojich bedrách niesla predovšetkým pamätníčka Naďa Köhlerová. Jej manžel, od tej chvíle považovaný za antisocialistický živel, si nebral servítky. Nedokázal sa zmieriť s tým, že mu režim znemožňuje žiť slobodne. Zároveň ale nerobil nič, za čo by ho mohli zavrieť, pretože do ilegálnych ani politických akcií sa nezapájal.
„To ho nezaujímalo. Dráždil skrátka len svojim spôsobom života. Mal zamestnanie v múzeu, ale napríklad im vadil ten kontakt s mníchovskými fotografmi, že ho zaujímal jazz a že fotografoval, to bol tiež prejav slobodného zmýšľania. Manžel bol na očiach pre svoju výstrednosť.“
V Rajci nikoho nezaujímalo, že nie je v strane
V roku 1970 sa Naďa rozhodla vrátiť na Slovensko. V Českej Lipe pociťovala veľkú psychickú záťaž, pretože manžel necítil zodpovednosť za rodinu ani po finančnej stránke a dúfala, že na Slovensku ju podporí manželova matka. To sa však nestalo.
„Išla som nakoniec tam, kam nikto nechcel: do malého slovenského mestečka Rajec. Dostala som miesto vedúcej lekárne, aj napriek tomu, že som nebola v strane. To len svedčí o tom, že Rajcu sa naozaj každý snažil vyhnúť. Dôležité bolo tiež, že sme tam dostali bývanie. Na prízemí bola lekáreň, na poschodí nádherný priestranný byt. Na pôjde si manžel urobil ateliér.“
Manipulačné techniky ŠtB
Na Slovensku ŠtB z očí nezmizli, v pätách im boli tajní a situácia tam bola ešte horšia. „Prišli okamžite. Zasahovali do súkromného života tým, že pozorovali, ako žijeme, a videli, že manžel neprispieva na domácnosť, že máme konflikty, videli, že som obľúbená a mám okolo seba kamarátov, ktorí sa mi trebárs aj dvorili,“ popisuje.
Všetky tieto slabé miesta ŠtB používala k tomu, aby mohla mužom manipulovať.
„Napríklad zavolali manželovi do práce, že niekoho doma mám, aj keď išlo len o kamaráta. Manžel sa vrátil a nastal medzi nami konflikt. A to sa im hodilo. Čakali, že to vzdám a že od neho utečiem.“
Naďa to síce s manželom nemala ľahké a rodinu s tromi deťmi de facto živila sama, ale pred ŠtB ho stále kryla. „Manžela pozývali na výsluchy, ale bol drzý a logicky veľmi neuvažoval, žil si vo svojej umeleckej dimenzii, čím ich hrozne rozčuľoval. Nemali však pádny dôvod, aby ho zavreli. Tak sa zamerali na mňa. Radšej hovorili so mnou, pretože to malo nejakú logiku. Bolo mi to ale veľmi nepríjemné, pretože za mnou chodili dosť často, väčšinou do lekárne. Chceli odo mňa, aby presvedčila manžela k podpísaniu spolupráce s ŠtB. Že mu dajú pas a vyšlú ho na zahraničné cesty. Samozrejme sme to odmietli. Tak za mnou chodili a snažili sa ma presvedčiť, aby som od manžela odišla, pretože sa nestará o rodinu. Keby som od neho odišla, mali by to s ním jednoduchšie a zničili by ho. Kryla som ho.“
Jazzová sekcia nebola na Slovensku tŕňom v oku ŠtB
Naďa oceňovala umelecké kvality manželovej fotografickej práce a snažila sa ho podporovať finančne aj morálne. Mohla si užívať jazzové koncerty a festivaly v Žiline, ktoré Ivan Köhler organizoval, aj návštevy priateľov v dome v Rajci, ktorý sa stal akýmsi neoficiálnym umeleckým centrom. Čisto pragmaticky usilovala o zachovanie rodiny aj z obavy o svoje deti, ktoré by mali veľké problémy, pokiaľ by sa ich otec stal politickým väzňom.
„Zaujímavé bolo, že manžel spolupracoval s českou Jazzovou sekciou a umožňoval významným českým jazzmanom, ako bol Jiří Stivín, Jana Koubková, Eva Olmerová a ďalší, vystupovať v Žiline.“ Jazzová sekcia nevzbudzovala na Slovensku toľko nežiaducej pozornosti ako v Čechách. Naďa napríklad spomína, že Česi priniesli na festival zo Západu materiály o umení. „Nikto z ŠtB si to ani nevšimol. Chlapci hovorili, že toto keby vybalili v Prahe, hneď by ich zobrali. ŠtB sa totiž na Slovensku sústredila hlavne na opozičnú cirkev.“
Tretie dieťa pomenovala po Dominikovi Tatarkovi
V roku 1975 bola tretíkrát tehotná, keď ich dom navštívil o generáciu starší slovenský spisovateľ Dominik Tatarka, ktorý od roku 1970 nemohol publikovať. „Ja som bola nešťastná, že som tehotná, pretože som netušila, ako to všetko zvládnem, uživím. Cítila som sa unavená, na všetko sama, manžel mi nepomáhal. Dominik Tatarka bol ale taký milý a láskavý, že ma nejak ukľudnil. Dcéru som po ňom pomenovala, takže sa volá Dominika,“ rozpráva Naďa Köhlerová, ktorá si dodnes nemôže odpustiť, že už sa so spisovateľom nikdy nestretla.
„Keď sa dozvedel, že mám Dominiku, napísal mi veľmi krásny, dlhý a dojemný list. Vtedy bol v úplnom zatratení, úplne sám, navyše chorý a bolo pre neho povzbudením, že niekomu stál za to, aby po ňom pomenoval svoje dieťa.“
Naďa mu chcela odpísať a stretnúť sa s ním, ale dostala vážne varovanie, aby to nerobila, pretože Tatarka je, rovnako ako jej manžel pod stálym dohľadom ŠtB, všetka jeho korešpondencia je lustrovaná, na dome má kamery a stretnutie sa im vypomstí. Až po jeho smrti Naďa objavila, že vo svojej knihe Sám proti noci, vydané roku 1984 v Mníchove, venoval niekoľko listov jej dcére Dominike. Mimochodom, bol prvým z niekoľkých málo Slovákov, ktorí podpísali Chartu 77.
Naďa Köhlerová vychovala tri deti. Po revolúcii v roku 1989 sa rozviedla a usadila v Prahe.
Autorka: Martina Lábajová
