Dnes, 2. augusta si pripomíname Pamätný deň rómskeho holokaustu. Práve v tento deň v roku 1944 zavraždili v Auschwitz-Birkenau 2 897 Rómov. V rómskom jazyku sa táto tragická kapitola dejín označuje slovom Porajmos – čo znamená pohltenie. Výstižné pomenovanie pre obdobie, keď boli Rómovia systematicky vyhladzovaní, umierali bez mena, bez súdu, bez hrobov. Genocída počas druhej svetovej vojny nezasiahla len židovské obyvateľstvo – jej obeťami boli aj iné menšiny, vrátane Rómov. O tejto časti histórie však vieme stále veľmi málo. Počet rómskych obetí na území Slovenska sa odhaduje na stovky až tisíce.
Už prijatím Norimberských rasových zákonov, ktoré boli prijaté v roku 1935, boli Rómovia spolu so Židmi klasifikovaní ako „element zabraňujúci čistote rasy“. V roku 1942 v Auschwitz-Birkenau zriadili špeciálny „Cigánsky koncentračný tábor“. Internovali tam približne 22-tisíc Rómov. Viac ako 19-tisíc zavraždili.
Na území Slovenska zhromaždovali Rómov v pracovných táboroch, ktoré sa nachádzali na celom území. Pracovali tam za neuveriteľne ťažkých podmienok. Jeden z najhorších táborov sa nachádzal v Revúcej, kde muži pracovali na razení tunela Revúca-Tisovec, v Ústí nad Oravou pri stavaní Oravskej priehrady, či v obci Jarabá, kde sa budovala cesta z Mýta pod Ďumbierom na Čertovicu. Na Slovensku došlo k najväčšiemu vraždeniu Rómov po potlačení SNP, kedy bolo zlikvidovaných množstvo rómskych osád.
V Kremničke nemeckí vojaci a slovenské Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy koncom roka 1944 a začiatkom roka 1945 zavraždili 747 ľudí, z nich najmenej 109 obetí malo rómsky pôvod. Mnoho Rómov bolo zavraždených aj v obciach Kvetnica pri Poprade, Tisovec, Čierny Balog, Dolný Turček, Zvolen, Nemecká, Žiar nad Hronom, Brezno, Pohorelá, Lopej, Motyčky, Hriňová a v mnohých ďalších.
V pracovnom a zaisťovacom tábore v Dubnici nad Váhom vypukla začiatkom roka 1945 epidémia škvrnitého týfusu, bola vyhlásená karanténa a zákaz posielať do tábora ďalších Rómov. Nemeckí vojaci pod zámienkou odvozu do nemocnice naložili 23. februára 1945 všetkých chorých Rómov na nákladné auto a odviezli ich do miestnej zbrojovky, kde 26 z nich zavraždili – väčšinu zastrelili, ďalších zbili a spolu so zastrelenými ich v jame zasypali nánosmi hliny, kde sa udusili.
Západné Nemecko formálne uznalo genocídu Rómov v roku 1982, avšak v 90. rokoch 20. storočia bol rómsky holokaust takmer zabudnutý. O to zásadnejšia je výpoveď rómskych pamätníkov pre archív Memory of Nations, aby opätovne nedochádzalo k rasovo motivovanému násiliu voči rómskemu obyvateľstvu.
Branislav Oláh (*1974) je novinár, spisovateľ, bloger a sociálny pracovník. Vo svojej tvorbe sa okrem iného venuje téme druhej svetovej vojny a rómskemu holokaustu. Aj preto, že je to súčasť rodinnej histórie, ktorú vníma veľmi emotívne.
Jeho starý otec z matkinej strany bol internovaný v pracovnom tábore v Ilave a Hanušovciach nad Topľou. Pôsobil v partizánskej skupine a so svojimi bratmi sa zúčastnili aj Slovenského národného povstania. Z nich dvaja boli pravdepodobne v tábore Mauthausen. Pamätníkov otec bol jedným z členov Zväzu Cigánov – Rómov na Slovensku. Ten mal zastupovať záujmy Rómov žijúcich v Československu. Po príchode okupačných vojsk v auguste 1968 a následnom potlačení demokratizačných procesov bol však zrušený.
„Mne sa teda tiež podarilo niekoľko tých svedectiev zachytiť, od ľudí, ktorí to síce neprežili osobne, ale týkalo sa to ich rodičov, a oni už boli deti. Takže tiež som takou malou troškou prispel k tomu, aby sa na to nezabudlo. Pretože to slovo Ma bisteren! je Nezabudni! Je to veľmi dôležité, aby sme my ľudia nezabudli na tú históriu. Pretože ako sa hovorí, keď zabudneme na históriu, tak sme nútení ju prežiť znovu. A to by sme asi nechceli,“
ozrejmil nám Branislav Oláh pri rozhovore.
https://www.memoryofnations.sk/sk/olah-branislav-1974
„Vôbec sme nepremýšľali o úteku, vedeli sme presne, že nikto odtiaľ nemôže utiecť. A kto hovorí, že utiekol, nie je to pravda. Osvienčim, teda Birkenau, bolo hotové peklo.“
Takto si spomína na beznádej, ktorú zažíval v tábore Auschwitz-Birkenau František Daniel (*1921), ktorý predtým už niekoľkokrát utiekol z väzníc a pracovných táborov.
Na rómskych deťoch a tehotných ženách s obľubou robil svoje sadistické pokusy dr. Mengele „Hovorili nám, že je to proti zápalu,“ spomínal na experimentálne injekcie pán František „Bolo veľa žien, ktoré sa vrátili a nerodili,“ popisuje kruté pokusy na ľuďoch.
Utrpenie pána Františka sa neskončilo v Auschwitz-Birkenau, ale neskôr putoval ešte do koncentračného tábora Buchenwald a nakoniec do tábora Dora-Mittelbau v Nemecku. Zo všetkých 12 Danielových súrodencov prežilo vojnu iba päť.
https://www.pametnaroda.cz/cs/daniel-frantisek-1921
Elena Lacková bola medzi prvými ľuďmi, ktorí začali otvorene hovoriť o téme rómskeho holokaustu. Príbeh jej syna Milana Lacka (*1921) nájdete taktiež v našom archíve:
https://www.memoryofnations.sk/sk/lacko-milan-1941
Milan sa narodil ešte počas vojny, ale o tejto smutnej kapitole z minulosti rodičov vie len z rozprávania. Autobiografická kniha jeho mamy, Narodila som sa pod šťastnou hviezdou, ktorej nové vydanie vyšlo v roku 2023, patrí medzi najúspešnejšie knihy, čo aj po rokoch potvrdzuje autorkin rozprávačský talent, ktorý oslovuje aj súčasnú generáciu.
V knihe rozpráva aj o perzekúciách, ktoré zažívali Rómovia počas nástupu Tisa k moci v 30. rokoch 20. storočia. Približuje nám ako jej manžel Jozef musel pomáhať v neľudských podmienkach pri výstavbe trate z Prešova do Strážskeho. Súčasťou tejto trate je aj známy viadukt v Hanušovciach nad Topľou. Elena bola v čase 2. svetovej vojny vyhnaná s ostatnými Rómami, kde sa museli v otrasných podmienkach schovávať v lese. Tam prišlo o život aj jedno z jej detí.
Rómskej identite sa venujeme aj v našom aktuálnom čísle časopisu Príbehy 20. storočia:
https://eshop.postbellum.sk/casopis-pribehy-20-storocia-c-012025-tema-romovia-identita-a-kultura
Autorka: Martina Lábajová
