Slovenské národné povstanie patrí k výnimočným momentom našich dejín. V lete 1944 sa napriek politickým rozporom a odlišným svetonázorom spojilo viac ako 60 000 vojakov povstaleckej armády a 12 000 partizánov, aby sa postavili proti nacistickému útlaku a kolaborantskému režimu. Na území Slovenska bojovali ľudia z viac než 35 národov, ktorých spojil spoločný cieľ – sloboda a odpor proti fašizmu.
Povstanie trvalo 61 dní. Slovensko za svoju odvahu zaplatilo krutú daň: vyše 5 300 obetí, 211 hromadných hrobov, 90 vypálených obcí a osád. K týmto číslam však prislúchajú aj konkrétne príbehy a osudy ľudí, ktorí milovali slobodu viac než svoj vlastný život. Niektorí sa k Povstaniu pridali z presvedčenia, iní z predtuchy, že nemecká porážka je neodvratná. No najmä obyčajní civilisti, často bez výzbroje či vojenského výcviku, sa rozhodli riskovať vlastné životy – v mene vyšších princípov.
Dnes si ich pripomíname nielen veľkolepými ceremóniami, ale aj tým, že dávame hlas tým, ktorých svedectvá často zostali bez odozvy alebo nevypočuté. Príbehy týchto hrdinov nám pomáhajú pochopiť, že SNP nebolo len vojenskou operáciou, ale predovšetkým prejavom morálnej odvahy.
Pri príležitosti dnešného výročia Slovenského národného povstania sme si pre vás pripravili trojicu silných príbehov. Nájdete tu svedectvo pamätníka, ktorý ako chlapec zažíval SNP v Čičmanoch a častokrát zažíval nebezpečné situácie, príbeh pranetere slávneho generála Rudolfa Viesta a svedectvo dcéry, ktorej otec pracoval pre revolučný rozhlas v Banskej Bystrici a bol dôležitým členom Vysokoškolského strážneho oddielu. Pamätníci a pamätníčky, ktorí/é zažili 2. svetovú vojnu rýchlo odchádzajú. My sa však stále snažíme o to, aby sa ich príbehy zachovali pre budúce generácie.
Partizáni v Čičmanoch
„V našej krčme bolo partizánske stredisko. Tam bola taká šopa, tam si partizáni v kotloch varili, v tanečnej sále spali, v krčme sa stravovali. To bolo furt. Raz prišli Nemci, raz prišli Ukrajinci, akože za partizánov. Prestrelky hore, dole. To bolo v takomto ovzduší. Ako chlapec som to vnímal veľmi citlivo, lebo to malo dopad na morálku. Aj ľudia sa nejak ináč chovali. Začala tá diferencia, že za Tisa, proti Tisovi...“ spomínal si Milan Kohút na zážitky spojené s partizánskym odbojom.
Čičmany, v ktorých býval so svojou rodinou slúžili ako dôležitý tranzitný bod pre jednotky Partizánskej brigády Jana Žižku, ktoré sa presúvali z Uhrovca cez Valaskú Belú, Gápel, Čičmany a Fačkov až do Kuneradu, kde sídlila brigáda M. R. Štefánika. V Čičmanoch pôsobila aj miestna odbojová skupina vedená sovietskym dôstojníkom Fedorom, ktorý podľa Milanových spomienok naverboval asi tridsiatku miestnych mužov. „Kedykoľvek sa stalo, že v noci zabúchali na okno: ‚Števo, poď otvoriť krčmu, sú tu partizáni!‘ Mama im v noci varila, boli vyhladovaní a premrznutí. Spávali na slame v bývalej mliekarni, ktorá slúžila ako tanečná sála. To bolo jediné stredisko, naša krčma, kde partizáni proste sa uchýlili, či už najesť alebo vyspať. Furt tam nejaká partia bola. A to sa striedali, raz sú tam, raz šli hentam. Mnohokrát proste bolo, že v noci musela moja mama variť, boli vyhladovaní, vymrznutí, mokrí.“ Vedľa krčmy bola miestnosť, kedysi mliekareň, ktorú prerobili na tanečnú sálu. Práve tam prespávali na slame nielen partizáni, ale aj vojaci v nemeckých uniformách.
Už pred vypuknutím Slovenského národného povstania sa dedina a jej okolie hemžili partizánmi. „Ja si veľmi bolestne spomínam na obdobie pred príchodom fronty, partizánske obdobie. Lebo Čičmany boli vo vysokých horách, ďaleko od všetkého, a partizánov okolo plno. To buď prechádzali alebo boli miestni a robili proste hlavne šarapatu tam, volalo sa to Vrchhora...“ spomínal Milan. „To je cesta z tej doliny do popod Kľak. Tá cesta mala dôležitý strategický význam pre Nemcov pri zásobovaní fronty a ústupe.A oni, tí partizáni, to tam narúšali. A tí Nemci reagovali na to, že útočili na tie osobitné dediny, kde vedeli, že sa partizáni buď zdržujú, alebo majú podporu.“
Vojna prišla do dediny
Milan mal v čase vypuknutia Slovenského národného povstania dvanásť rokov. Spomínal si, že na jeseň už do školy viac nechodili ako chodili. V dedine sa usídlila početná nemecká rota, ktorá mala vo svojich radoch aj niekoľko Ukrajincov. Deti vyhnali zo školy a obsadili ju. V okolí pôsobilo niekoľko partizánskych skupín. V jednej z nich pôsobil aj syn židovskej rodiny Gláselovcov, ktorý sa spolu s ďalšími vrátili do vtedy už arizovanej krčmy a pomstil sa. S partiou kamarátov prišli do krčmy, celý večer až do neskorej noci popíjali. Arizátora Jána Čecha a jeho manželku v noci vyviedli z krčmy a odvliekli do doliny za Čičmanmi, kde ich chceli zlikvidovať. Ženu zastrelili, no Čechovi sa podarilo ujsť. Nemci tento incident využili ako zámienku a do obce vyslali približne 300 vojakov. Veliteľ jednotky nariadil 6. decembra 1944, aby sa všetci muži vo veku od 16 do 60 rokov zhromaždili v štvorstupe pred obchodom po Gláselovcoch. Za podporu partizánov mal byť každý desiaty muž popravený. V tejto kritickej chvíli sa za dedinčanov zaručili miestny farár Ján Štrba a niekoľkí väčší gazdovia, ktorí ponúkli svoje vlastné životy ako záruku bezpečnosti nemeckej jednotky. Vďaka tomu napokon k popravám nedošlo a všetci muži sa mohli vrátiť domov. Nemecké vojsko zostalo v Čičmanoch až do konca januára 1945. Po ich odchode sa obec opäť stala prechodným útočiskom partizánov.
Domáci sledovali, ako postupuje front, najmä vďaka rádiu, ktoré doma mali. „Rádio mal môj otec a notár. Počúvali sme nočné správy pod trestom smrti. Londýn a Moskvu. Za to bol trest smrti. Ale chlapi z krčmy išli k nám počúvať, čo hovorí Londýn. To bolo také heslo. Bum, bum, bum, hovorí Londýn. Tak informácie boli jednostranné, oficiálne. Tie sa dostali len takouto cestou, cez rozhlas. Televízia nebola, tlač opozičná nebola. A jediné noviny boli Gardista, ešte možno neviem, v krčme to išlo z ruky do ruky. Ale chlapi na to nadávali, pľuli na to. Noviny proste, nikto nekupoval, to len v krčme si pozreli noviny,“ spomínal Milan na to, ako sa k nim dostávali informácie. Všetkých zaujímalo najmä to, kde sa nachádzajú oslobodzovacie vojská a ako ďaleko sú ešte od ich doliny.
Čakali koniec vojny, prišla pohroma
Začiatkom apríla 1945 hľadali ustupujúci Nemci únikové cesty, kadiaľ by sa vedeli čo najrýchlejšie presunúť aj s ťažkou technikou. Poslali hliadku do Čičmian, či sa dá tadiaľ prejsť smerom na západ. Domáca partizánska skupina niekoľko hliadok zlikvidovala. Netrvalo dlho a Nemci sa prišli pomstiť. „No tak partizáni z dediny ušli, ale občania tam zostali. Keď si chceli zachrániť život, museli utekať do hôr.“ Niektorí ale ostali poschovávaní v pivniciach a celú noc počuli streľbu. Na ďalší deň 8. apríla 1945 nacisti nariadili nový hromadný nástup. Z domov a pivníc vyhnali tých, ktorí sa nestihli ukryť, a na školskom dvore zhromaždili všetkých mužov vo veku od 14 do 60 rokov. 65 mužov odviedli do Rajca a následne ich vo vagónoch deportovali do koncentračného tábora Mühlberg v Nemecku. Bol to krutý trest za zabité nemecké hliadky. Celý horný koniec ľahol popolom. „Kto si chcel zachrániť život, musel utekať do hôr, lebo dedina horela. Strieľalo sa, Nemci mužov chytali, odvážali. K tomu sa ešte vrátim. Takže dedina bola vlastne vyprataná. Len akurát bučali kravy maštaliach od hladu, ovce bľačali. Svine už nekvičali, lebo ich Nemci zobrali a na dvore u susedov varili guláše. Aj z nášho brava,“ spomínal Milan.
Nacisti ho uväznili, keď mal 13 rokov
„My sme neboli prekvapení, že Nemci prišli, ale boli sme prekvapení tým účinkom, na ktorý sme neboli zvyknutí,“ dodal. „No to bolo hrôza. To je taký detský zážitok, ktorý otriasol mojou dušou. Keď si na to aj teraz spomínam, je mi do plaču.“
Milan si spomínal, že uprostred večere sa rozhodli ujsť. Milan, jeho rodičia a strýko Paľo vstali rovno od stola, vyšli von a najbližšou cestou von z dediny cez role a do lesa. Po niekoľkých dňoch sa Milan s mamou rozhodli vrátiť do Čičmian. Keď pozháňali jedlo, mama ho poslala naspäť do lesa za chlapmi. Strávil tam s nimi niekoľko dní, neskôr ich zatkli Nemci a uväznili v kostole vo Fačkove. „Mokrí, nachladnutí, hladní. Viete si to predstaviť? A ja také malé decko. Mal som vtedy ani nie 13 rokov. Ech, ťažko sa vypráva,“ rozprával Milan. Po niekoľkých dňoch ho odtiaľ našťastie zachránila obchodníkova žena. Po oslobodení Fačkova prišiel po neho otec a odišli za rodinou do Tužiny. Vyčerpaného Milana tam rodičia ešte niekoľko dní nechali a po nejakom čase sa vrátil domov do Čičmian.
Zo slávnej rodiny Viestovcov
Dagmar Viestová sa narodila v Bardejove 28. júna 1948. Jej otec Dušan Viest pochádzal zo známej rodiny Viestovcov z Revúcej a jeho strýkom bol slávny slovenský generál Rudolf Viest, veliteľ povstaleckej armády. Toho zajali nacisti a spolu s generálom Golianom väznili a zavraždili za dodnes nevyjasnených okolností. Dušan Viest sa taktiež zúčastnil Slovenského národného povstania a odbojovej činnosti. Aj kvôli tomu sa počas komunistického prevratu dostal do väzenia a po pôrode Dany musela ísť do väzenia aj jeho manželka Miriam. O Danu Viestovú, ktorú komunistický režim pripravil o rodinu, sa potom starala stará mama.
Pamätníčkin otec sa neskôr aktívne zapojil do Slovenského národného povstania. Bol spravodajským dôstojníkom a bojoval po boku Jána Staneka, známeho aj ako Železný kapitán, v krutých bojoch o Telgárt. Vždy sa bál, aby na neho neostala len nejaká administratívna činnosť, radšej chcel ísť do bojov. Miroslava sa v tom čase presunula z Bratislavy za príbuznými do Ružomberka. Tam zistila, že je tehotná a presunula sa do horárne nad Ľubietovou. Za ňou prišli aj Dušanovi rodičia.
Útek z nacistického transportu
Danin otec zatiaľ nedočkavo čakal na príchod generála Viesta z Mosky. Dvakrát ho bol čakať s uvítacím výborom na letisku na Troch Duboch ale neprišiel. Na tretíkrát tam prišiel len po veľkom prehováraní a vtedy už naozaj priletel v noci zo 6. na 7. október 1944: ,,Chceli, aby ho privítal môj otec ako príbuzný a on hovorí: ‚Nie, že ja musím byť vzadu.’” Ich oficiálne stretnutie pred všetkými bolo veľmi formálne, zmenilo sa to však, len čo osameli: „Vtedy generál Viest objal, vybozkával svojho synovca na ktorého, povedal, že veľmi často myslel.“
Keď už bolo jasné, že je Povstanie potlačené, zavolal si generál Viest synovca Dušana a povedal mu o budúcich plánoch. Dušan, ale so sťahovaním veliteľstva na Donovaly nesúhlasil. Rázne namietal, že to nie je dobrý plán, lebo Donovaly nie sú vôbec kryté. Generál Viest sa nahneval, ale Dušan ho v strede vety prerušil: „Brat generál, poručík Viest hlási odchod.“ Do konca života si potom nevedel odpustiť, že sa rozišli v hneve, bez rozlúčky.
Zatiaľ Danina matka porodila v marci 1945 v horárni nad Ľubietovou dvojičky Hanku a Edka. Mená dostali podľa prezidenta bývalého Československa Edvarda Beneša a jeho manželky. Tí sa stali dokonca krstnými rodičmi obidvoch detí vďaka známosti cez generála Viesta. Deti aj kvôli vojnovej dobe žili len krátko. Hanka štyri mesiace, Edko pol roka.
Dušan ale o narodení svojich detí najprv nevedel, lebo v tom čase sa nachádzal v transporte do koncentračného tábora, kam zobrali aj jeho brata Bořivoja, matku, otca a švagra Ladislava Vysušila. Matku s bratom našťastie prepustili zo zamýšľaného transportu ešte v Ľubietovej. Vďaka zlému zdravotnému stavu sa podarilo dostať z transportu aj Dušanovi Viestovi st. Nakoniec sa podarilo z transportu uniknúť aj Dušanovi Viestovi ml. a Ladislavovi. Vojnové útrapy Dušana priviedli až do nemocnice v Ružomberku. Dlho ale odpočívať nedokázal a tak na reverz odišiel.
Danin starý otec sa po vojne zamestnal na Povereníctve dopravy, kde pracoval aj jeho brat Ivan. Obidvaja pátrali po informáciách, čo sa stalo ich bratovi Rudolfovi Viestovi, no neúspešne. Dodnes nevieme ako presne sa skončil život generála Viesta a Jána Goliana. Danin otec, aj jej starí rodičia sa po vojne dostali do komisie, ktorá skúmala činy partizánov, ale prešetrovali aj ľudí, ktorí boli ľudákmi a vyhlasovali sa za partizánov.
Dana Viestová minulý rok dostala medailu M. R. Štefánika III. stupňa pri príležitosti 80. výročia SNP. Trochu ju mrzí, že medailu nedostal jej otec, ktorý by si ju po útrapách prežitých kvôli dvom totalitným režimom, určite zaslúžil.
Duch Vysokoškolského strážneho oddielu
Otec Miloty Bacúrikovej – Július, spolu s bratom Vladom Chovanom, stáli pri zrode Vysokoškolského strážneho oddielu (VSO). Príslušníci tejto bojovej jednotky, prevažne študenti stredných a vysokých škôl, čelili mimoriadne náročným životným skúškam – absolvovali tvrdý vojenský výcvik, prežili nasadenie v skutočných bojoch, prekonali zajatie a napokon sa vrátili do oslobodenej vlasti. Je známy hlavne vďaka tomu, že jeho členovia pomáhali generálom Jánovi Golianovi a Rudolfovi Viestovi pri úteku v horách po potlačení SNP. Pri náročnom úteku pred Nemcami, ktorí im boli v pätách, sa generáli ubytovali u horára v Pohronskom Bukovci, ale práve vtedy ich Nemci zajali. Taktiež v lesoch v okolí Pohronského Bukovca roztrúsené skupinky členov VSO padli do zajatia. Nemci ich viedli do Nemecka na práce. Ako prechádzali cez slovenské dediny, Milotinmu otcovi sa podarilo utiecť, pričom vbehol do neznámeho domu. Tam mu našťastie pomohli, okamžite mu spálili šaty a dali mu sedliacke. Ostatní členovia pokračovali ďalej. Uja, tetinho snúbenca, tiež člena oddielu, zobrali do Nemecka do fabriky, pracovať. Teta mu tam posielala veci – cigarety a čokoládu.
Milotin otec pôsobil počas SNP v rozhlase. Pracoval priamo v ilegálnom vojenskom vedení SNP, spolu s Gabrielom Rapošom pripravoval rozhlasové vysielanie Slobodného slovenského vysielača. Jeho brat Vlado bol počas SNP taktiež v oddiele. V polovici septembra 1944 sa z jednotky utvorila štábna rota so 4 čatami. Mala 205 príslušníkov a mala krycie meno „Vladimír“, po Milotinom krstnom otcovi. Milotina stará mama sa o svojich synov v čase vojny veľmi bála, často neskôr spomínala na toto obdobie len s povzdychom:
„Jáj, mala som starosti s tými mojimi chlapcami.“
Tí boli celí život verní telovýchovnému spolku Sokol, ktorý bol ale zakázaný počas oboch totalít.
„Keď prišla vojna, a môj otec išiel do Povstania, tak moja mama sa schovávala niekde v nejakej dedine na Horehroní, do nejakej rodiny ju otec dal, aby jej niekto neuškodil, lebo tam nebola len hrozba od Nemcov, ale bola hrozba aj od gardistov-Slovákov. A moja teta, mamina sestra, tak tá ma zobrala, lebo aj jej budúci muž, vtedy boli ešte len snúbenci, bol tiež v tom Vysokoškolskom strážnom oddiele. Tak ona ma zobrala do Hodruše, tam starý otec ako banský inžinier vybavil, tam bol taký banský dom na Praniarskej, a v tom dome nám vybavil jeden byt, kde som s touto mojou tetou prežívala to Povstanie,“ spomínala ako maličká strávila časť vojny s tetou Darinou Krivou. V pamäti jej utkvelo ako ich raz niekto udal. Mysleli si, že ich tam navštevuje otec. Preto k nim chodili miestni gardisti a každé ráno museli vyjsť pred dom a prehľadávali im byt. „Oni prišli s puškami, na nás mierili a ďalší prehľadávali byt a hľadali tam toho môjho otca.“ Potom mamu otec dostal opäť na Horehronie a Milota s tetou prečkali Povstanie v Hodruši.
Otec Milote často rozprával o Vysokoškolskom strážnom oddiele, do ktorého počas 2. svetovej vojny vstúpil so svojim bratom, aj o tom ako pomáhal verbovať jednotky. Spomínal aj to ako sa schádzali aj počas socializmu, ale tajne. Mnohí členovia neskôr vstúpili po roku 1948 do strany a urobili kariéru. Oficiálne sa stretávali na Donovaloch, na výročie Slovenského národného povstania. Chodila tam aj pani Golianová z Prahy. Milota s manželom tam mali postavenú drevenicu, kde niekedy pani Golianová spávala. O jej syna sa postaral krstný otec, Vlado Chovan, ktorý mu pomohol dostať sa na priemyslovku. Komunisti sa k nemu totižto vôbec nesprávali ako k synovi slávneho generála, ktorý bojoval v Slovenskom národnom povstaní.
Autorka: Martina Lábajová
