Tak, a začal. Najskôr jeho životný príbeh. A čo tu robím ja a prečo. Snažila som sa byť milá, pozerajúc na hodinky a dúfajúc, že už-už pôjdem dnu. Keď sa ma spýtal, so sprisahaneckým výrazom (asi usúdil, že už sa dosť dôverne poznáme), či verím na veci z „druhej strany“. Moment. Čože?? Hlavou mi preblesklo ´ale tak to hádam nie! bolo mi to treba?!´ Och. Priznávam, v tej chvíli som si o ňom nemyslela nič menej ani viac, ako že je to nejaký „psychouš“. Hlavne keď spustil, že videl „tých druhých“ a má svedectvá a fotky lodí.. No comment. Aj na také témy dokonca niekedy prednáša. No dobre. Každý máme niečo. Zas som pozrela na hodinky, a na dievča vedľa mňa, ktoré sa len chápavo usmialo.
Potom začal z iného súdka. Niekedy nosím jeden prsteň, na palci pravej ruky, strieborný, so zvláštnymi znakmi. Evidentne to bol preňho signál a postrčenie k ďalšej debate, objasnil mi, že tie znaky sú nejaké mexické mytologické anagramy a niečo okolo toho. A vtom, zasa úplne nečakane a dôverne, že mi musí naliehavo niečo povedať. O mne a mojom potenciáli, mojej energii. Aure. Vyžaruje zo mňa a on ju vidí. (Aha, okuliare, napadlo maJ) No neviem. Dobre, pokračuj. Začalo ma to trochu zaujímať, priznávam, už to nie je UFO, ale ja a moja energia, nech sa chlapec ukáže. Koniec koncov, sú veci medzi nebom a zemou, a jeden nikdy nevie..
To, čo nasledovalo, ma však pomerne zaskočilo. Bolo to o mne a tom, čo robím, resp. nerobím. V skratke: Mala som v tom období nedoriešené nejaké osobné záležitosti, často som sa zahlbovala do seba a hľadala svoje možnosti, a to čo on mi povedal, bolo presne to, k čomu som pred krátkym časom sama dospela. Tak a to ma vážne dostalo. Uvedomila som si, že, dokelu, veď ten človek ma absolútne nepozná, a trafil sa! Bolo to zvláštne.
Povedal mi teda tieto veci o mojej aure a čo to znamená, a že mi nemôže povedať, čo mám ďalej robiť (lebo to nevie?). Ale to ja som ani nechcela. Lákalo ma síce vedieť viac, na jednej strane prečo nie, a ten človek evidentne asi aj vedel viac (ktovie). Ale bála som sa, aby – tým, že, napríklad, prisúdim jeho výkladu dostatočnú pravdivosť – som nechtiac neotvorila dvere niečomu, čo vlastne sama nechcem a nepotrebujem. Možné je všetko, nedôverujem ľuďom, keď mi povedia čierne a biele, a nie ešte keď so mnou cudzia osoba vedie debatu na tému „veci na druhej strane“.
A potom prišla na rad. Dal mi ešte vizitku, s tým, nech mu určite zavolám. Aaaa sme doma, cieľ celého rečnenia o aure, pomyslela som si. (Ale nie, nie som domýšľavá, iba veľa filmov pozerám J) Vizitku som dôkladne preskúmala, či nie je veštec, vodca sekty alebo profesor ufológie. Predáva nejaké oblečenie, hm. Ale aj tak mu asi „určite nezavolám“. Je to celé príliš.. pravdepodobné?
