Keď som pred osemnástimi rokmi začala vykonávať profesiu sociálnej pracovníčky cítila som sa neskutočne skvelo. Po prvé: bola som mladá, neskúsená, patril mi svet... Po druhé: klient bol pre mňa niekto, pre koho som veľmi dôležitá, cítila som úctu z jeho strany k môjmu postaveniu úradníčky/sociálnej pracovníčky (ďalej len SP). Rovnako úctivo som sa správala ja ku klientovi.
Počas mojej pracovnej kariéry som v pozícii SP zažila kadečo: noví ministri, noví riaditelia, noví vedúci... hovorí sa, že každá nová metla dobre metie... , a nie je to pravda. V priebehu tohto obdobia som sa stretávala s nezmyselnými novelizáciami zákona, ktoré boli po zavedení do praxe pre klienta skôr katastrofou, ako pomocou, s množstvom, z politickej moci dosadených vedúcich a riaditeľov, ktorí nemali ani len potuchy o tom, čo je práca s klientom, a to nehovorím o tom, aký mali prehľad, či lepšie povedané neprehľad o aplikácii náročných administratívnych činností, z ktorých práca (v prevažnej miere) SP pozostáva. A keď by som chcela hovoriť o ich nadradenom prístupe k nám alebo o dopade implementovaných zákonov na nás radových pracovníkov (podotýkam, že nie som prívržencom, ani sympatizantom žiadnej politickej strany, dokonca sa dnes už bojím/hanbím povedať, že som obyčajný pracujúci človek) nebol by to blog, ale memoáre. Sociálna práca však nie je profesia, ale poslanie, a tak ju môže, resp. by ju mal vykonávať len človek nachádzajúci v tejto práci zmysel života a snahu odovzdať zo seba maximum. A tak to bolo aj v mojom prípade, zaťala som zuby, zhlboka sa nadýchla a bola som tam, na úrade, v kancelárii odhodlaná pomôcť, poradiť klientom. Denne, tak ako množstvo mojich kolegov, nastavujem tvár klientom. Stretnutiam s klientom, ktorí sú v dôsledku svojej nepriaznivej situácie skôr negatívne naladení. Táto každodenná interakcia v prepojení s očakávaním širokej verejnosti kladú zvýšené nároky na psychickú pohodu SP, rovnako ako pribúdajúci počet klientov, pripadajúcich na jedného SP. A tu by som sa pristavila: predstava o tom, (tá predstava vznikla počas vysokoškolského štúdia a pri mojom samovzdelávaní) ako budem pracovať s klientom, jeho rodinou a sprevádzať ho pri hľadaní riešení z nepriaznivej situácie, sa v praxi veľmi rýchlo rozplynula. Pod množstvom administratívnych činností a obmedzení sa práca s klientom veľmi rýchlo zmenila na prácu: rýchlo vybaviť klienta, pichnúť hlavu do PC a nahadzovať, tlačiť, spracovávať, zakladať, vyznačovať a pod., to všetko pri počte cca 300 klientov/1 sociálny pracovník. Ale, veď aj tak, čo vlastne klient chce? Chce počúvať moje, z jeho pohľadu, drísty o tom, ako je dôležité, aby sa jeho syn či dcéra vyučili v nejakom odbore, aby sa muž, resp. žena v zrelom veku zapojili do rekvalifikačných kurzov, aby sa nebáli vycestovať za prácou? Nie! Jednou zo základných otázok je, koľko budú dostávať (A môžem sa im čudovať? Nie! Veď musia jesť, platiť účty, obliekať seba a deti…).
Teda, čo vlastne prispelo k môjmu vyhoreniu? Počiatočné vysoké pracovné nasadenie a nadšenie, dlhodobý stres a frustrácia (a ak sa k tomu pridružia ešte aj rodinné problémy finančného charakteru a výtky od partnera, že smetiar zarába toľko jako ja, a to nemusel ani investovať tisíce do vysokoškolského vzdelania – prosím bez akéhokoľvek zosmiešňovania tejto profesie), nadmerné preťažovanie, nadčasy, zložité alebo nezmyselné úlohy, nedostatočný spánok a nedostatok relaxácie, strata zmyslu svojej práce, slabé ocenenie (uznanie), časté konfliktné situácie… strácam zmysel a kladiem si otázku: Kde je chyba? Vo mne? V klientoch? V systéme? Mám pocit, že je to ako začarovaný kruh.
A prečo o tomto všetkom vlastne píšem? Pretože ma už unavuje ako sú sociálni pracovníci prezentovaní – drdol, šedý kostým, kamenná tvár, odmeraný prístup, neodborný prístup. Takto sme prezentovaní vo filmoch a v médiách… musím oponovať, aj napriek tomu, že som vyhorená viem sa usmiať, byť milá, veselá, ústretova, chápajúca, empatická…
Takže odpoveď: Preto, že najviac ohrození sú zamestnanci, ktorí sú vo svojej práci nútení milo komunikovať a zastierať svoje skutočné pocity… Budete ma súdiť?
