Môžem povedať, že emócie a racionalita je v našich životoch dôležitá. Správna komunikácia medzi našimi citmi, emóciami a medzi našimi racionálnymi stránkami, je to tá záhadná schopnosť vedieť počúvať hlasu svojho srdca rovnako ako hlasu svojho rozumu. Pričom, podľa mňa, ich úloha nie je rovnaká, no je rovnocenná a na sebe závislá. Vysoká inteligencia je nám na nič, ak pre vtieravé emócie, ktoré nedokážeme spracovať, podávame trvalo neuspokojivé výsledky. Vysoko emocionálne inteligentní ľudia pritom nebývajú poväčšine žiadni géniovia s IQ 150. A v súvislosti s tým sa často spomína Albert Einstein, ktorý údajne nepatril medzi najlepších žiakov, práve naopak problémových, a netajil sa tým, nakoľko využíval pri svojej práci intuíciu. Doslova povedal tieto slová: „...na ceste k poznaniu intelekt nemá veľa práce. Vo vedomí dochádza k skoku, nazvime ho intuíciou alebo akokoľvek inak chcete, napadne vám riešenie a vy neviete ako alebo prečo."
Emocionálna inteligencia je pre mňa tvárna a plastická, schopná vývoja a premeny, dáva nám nádej na zmenu a vývoj. Je to tvrdý protiklad proti inteligencii vyjadrenej IQ, ktorá sa považuje zväčša za danú. Dva odlišné druhy inteligencie - emocionálna a racionálna. Akoby všetko prebiehalo v našom mozgu na dvoch odlišných miestach a všetko závisí od spojenia týchto dvoch miest a ich šikovnej spolupráce.
Emocionalita ako taká nám bola daná pre zvládanie skutočne kritických, vypätých situácií. Práve preto uprednostňujeme v kritických okamihoch svojho života city pred rozumom. Evolúcia pridelila emóciám v ľudskej psychike veľmi významnú úlohu. Naše emócie nám pomáhajú zvládať situácie, ktoré sú pre nás príliš dôležité na to, aby sme ich zverili niekomu tak racionálnemu, ako je náš intelekt.Emócie nás dokážu povzbudiť, povznášať, ale i zraziť z nôh a pôsobiť nám neskutočnú bolesť. Dáva nám radosť, úsmev, pocit šťastia, ale aj slzy, smútok, bolesť. Dvojsečnosť emócií pozná asi každý. Je otázkou rozvoja EQ nakoľko túto mocnú zbraň dokážeme využiť v náš prospech. Pocity a emócie sú doslova nákazlivé. Jeden od druhého chytáme pocity, akoby boli nejakým spoločenským bacilom. Pri každom stretnutí vysielame emočné signály. Tie potom ovplyvňujú človeka, s ktorým sme v kontakte.
K EQ by som priradila empatiu - stav, kedy dokážem vnímať bolesť druhého ako svoju vlastnú. Správne je to však len do tej miery, do ktorej mi to umožní pochopiť ho a pomôcť mu. Skutočne mu však môžem pomôcť nie vtedy, ak za ním do bahna jeho problémov skočím tiež. Pomôcť mu môžem jedine vtedy, ak zostanem na brehu a podám mu ruku.
Rozum bez citového vedenia môže byť úplne slepý. V našom emocionálnom mozgu sú sústredené citové skúsenosti, naša emocionálna história. Racionálny mozog triedi, počíta a kalkuluje, pripraví nám zoznam. Emocionálny mozog ho prevezme a rozhodne na základe našich skúseností. To núti rozum pozerať sa ďalej.
Je ľahšie o tom písať, premýšľať, ako takto žiť. Ako som napísala už v úvode, všetko je závislé na schopnosti zladiť naše srdce s našim intelektom. Tak vydá srdce tie skutočné poklady. Tak využijeme našu inteligenciu k našej spokojnosti.
Človek, ktorý si nie je istý svojimi pocitmi, nedokáže sa ani správne rozhodnúť. Ale každý z nás dokáže byť veľkým človekom...
Použitá literatúra: Daniel Goleman - Emoční inteligence, Praha: Columbus. 1997.
