Na lavičke v parku sedí starček so starenkou. Jemne ju pritisne k sebe, pohladí po strieborných vlasoch a zašepká jej do uška:Pamätáš? Keď sme tu boli prvý krát? Áno! Začervená sa starenka. Jej belasé oči sa rozžiaria a tvár ozdobí úsmev.
Bolo to veľmi dávno. Dal si mi kamienok v tvare srdiečka, mám ho doteraz. Opatrovala som ho ako oko v hlave, bol to môj talizman na celý život.
Oproti nim na lavičku si sadol mladý párik. Každý drží v rukách mobil. Neustále ho šúchajú, hladia, stále sa mu venujú. Akoby medzi nimi bol niekto tretí. Žiadne nežnosti, žiadne slová. Hrobové ticho prerušila sivá holubička, ktorá priletela a zbierala omrvinky. Vtedy mladík zdvihol hlavu a kopol do nej. Starček so starenkou sa na seba pozreli, vstali a mlčky odišli. Starenka si utrela slzu v oku, chytila starčeka za vráskavú ruku a roztraseným hlasom dodala: poďme preč! Tu nie je láska! Láska sa niekam stratila...
Taká je doba, povedal starček, ale pre nás to neplatí!
