Cesta sa nezačala dobre, lebo už vo Vrútkach osobáčik zo Žiliny meškal 20 minút a v Ľubochni ďalších 40. Takže pomaličky sme sa doplazili do Liptovskej Teplej. Hlavná cesta na Ružomberok nie je až taká dobrá, úzka, miestami rozbitá a autá (až na výnimky) pri vás nepribrzdia ani Vás neobídu, spätnými by Vás aj zhodili. Ale treba zažiť (a hlavne prežiť) aj to. Odbočka na Turík je vyslobodením, aj keď keby som vedel čo ma čaká, tak... V dedinke zapínam GPS-ko, aby som mal trasu zaznačenú, pre nejaký prípad, ktorý absolútne neviem kedy by nastal. Hneď za dedinou do doliny nastáva vytriezvenie, lebo stupáčik ma vie poriadne zohriať, nehovoriac, že vonku je už okolo 25ºC. Cesta je asfaltová, miestami prechádza na rozbitý asfalt a miestami s vysypaným štrkopieskom, čo sťažuje zaberanie v strmáku. Stúpanie pokračuje stále ďalej, miestami sa objavia 300 metrové „oddychové" pasáže s miernym stúpaním. Čo rozhodne stojí za pozretie doliny, je úžasná pestrá kvetena. Vyslobodením je príchod k nádrži, kde mi dokonca zahrozil krátky zjazdík. Ale hneď za ním nastupuje ozajstná strecha, ktorá dokáže ubrať síl. A vody z fľaší. Inak studničky po ceste neboli, takže si treba zobrať zásobu. Odmenou sú ale prvé pohľady a verte že krásne, na Choč.
V Turíckej doline, pohľad na Choč. Autor A. Bendík
Možno sa niekto díva ďalekohľadom z vrcholu, čo to sa za ... teperí zvážnicou. Konečne dochádzam na Žimerovú, kde vyplaším pasúceho sa medveďa. On si však ide svojou cestou a len cez plece na mňa kuká a ja svojou. A tak isto cez plece kukám, či nechce naskočiť na môj chrbát. Za ostrou zákrutou doprava je to už v pohodke, krátky strmší výšľap, ktorý sa zmierňuje až dôjdem do sedla, odkiaľ po dobrej zvážnici križujem červenú značku na Choč. Zjazdík je už o niečom inom ako doteraz, hlavne spodná pasáž stojí za to, lebo cestou sa rinie potok a je jedinou cestou. Však keď môžu tadiaľ jazdiť LKT-čka s drevom, prečo nie ja? Tak som aspoň okúpal kolesá a dával dobrý pozor, držal riaditká, ešte že mám celopero a aj cez skalné skoky prechádzam plynulo. A po vyústení na zvážnicu už zjazdom 40km/hod až do Lúčok. Zastavím sa kuknúť vodopád, ktorý isto stojí za tú zastávku.
Známy Lúčanský vodopád v travertínoch. Autor A. Bendík.
A šup dolu a šup hore na Kalameny. Na mape bolo vidno že z Kalamenian do sedla pod Kráľovou (Liptovským hradom) je strmák, ale však niečo vytlačím a niečo vybajkujem. Keby som bol vedel... (odporučil by som pokračovať dolinou a zvážnicou do sedla Poľana a zvážnicou do Sestrčskej doliny, ale pozor nie je to oficiálna cyklotrasa). Na konci dediny si miestny urobili rochniace jazierko, takže pre tých, čo sa radi máčajú v liečivej vode, vrelo doporučujem.
Ľudské rochnisko v Kalamenoch. Autor A. Bendík.
A zase pozor! Studničiek nieto. Takže idem do sedla. Strecha jak hotel Patria, každých 100 metrov musím oddýchnuť. Naskočiť sa nedá, lebo pri zábere pri človiečik letel vzal aj so strojom. Tá polhodina do sedla sa jednoducho oklamať nedala. Po vytlačení (aj potu) však pozerám už do Sestrčskej doliny. Fičím dolu po kravských lajnách a rozbitej studničke, kde kraulujú ovady a mäsiarky. Len už byť dole. A prichádza lahôdky cesty. Sestrčská dolina. Príjemné, mierne stúpanie, kvalitný asfalt aj pre korčuliarov, ale všade nakladené nášľapné míny od kráv. Údolie je príjemne chladivé, pokojné.
Záver Sestrčskej doliny pred Malatinou. Autor A. Bendík
Tak isto ako pod Chočom, ani tu nestretám nikoho. Krátky výšľap do Malatinej a hľadanie krčmy. Hľadanie nezdarené, tak aspoň potraviny to istia. Ach, keby nebolo policajtov, to pivko by bodloooo. Nasleduje mnou dlho očakávaný výjazd na hrebeň a cesta po ňom. Výjazd by bol fajn, keby poľné cesty neboli rozbité traktormi, ale aj to patrí k lazníckemu životu na lúkach pod horami. Objavujú sa vrcholy Roháčov, obrázky stoja za to.
Trávnaté lúky medzi Malatinou a Borovými, v pozadí Západné Tatry. Autor A. Bendík
A výhľady na Oravskú stranu? Prosto úžas. A šup po hrebeni. Cesty sú síce rozbrázdené a na ílovcových vrstvách sa drží nepríjemná voda s blatom, ale cesta je veľmi pekná (zem, štrk). Na viacerých miestach vidíte dopredu na celý hrebeň, ako sa vinie cesta - stužka vpred. Stúpania nie sú vôbec strmé, dokonca sú tu aj krásne zjazdíky cez lúčiny, borovicové lesy...
Cesta po hrebeni medzi Malatinou a Veľkým Borovým, v pozadí Západné Tatry. Autor A. Bendík.
Stretám ženy, ktoré boli na čučoriedkach, ale podobne ako u nás na Martinských holiach, kríky vymrzli a plodov bolo málo. Ale ako sme zavtipkovali, na prvý koláč to stačí. Nad Borovým si treba dávať pozor na značenie. Ja som zle odbočil vpravo na lúky, kde treba prísť skoro až pod horu a okolo družstva do obce s peknými dreveničkami (ktoré boli aj v Malatinej). Šup ho ešte cez dva kopčeky po asfalte, v Hutách pri zjazde treba dať pozor na odbočku vpravo do Kvačianskej doliny. Na tejto odbočke pekne vystupujú pieskovce a ílovce hutianskeho súvrstvia. Hneď po vjazde do doliny zažije človek príjemný chladivý pocit. Dobrá cesta, úzka dolina s bralami, po slnečnej kopcovitej ceste je to veľmi príjemná zmena. Po čase (pred prudkým stúpaním) je možné odbočiť k známym mlynom. Ja však pokračujem strmákom, ktorý po väčšinu už tlačím, lebo po celom dni mi síl už ubudlo. Miestami už nadávam, lebo strmák je nekonečný. Keď konečne príde zjazd, tento končí ďalším strmákom. Po ceste je aj studnička, ale neochutnal som z nej vodu, len som prefrčal. Mal som ešte plné fľaše doplnené v Borovom. Konečne som sa dostal na najvyššie miesto a prišiel dlho očakávaný zjazd, ktorý stál za to. Prechod cez skalne schody, kamenie, šotolinu na úzkom chodníku so strmými zrázmi stojí isto za to. Moje celopéro to zvládlo s prehľadom, ale bez odpruženia aspoň prednej vidly je to neschodná cesta. Nedoporučujem ani spúšťať sa ľudkom, ktorý ešte čosi za sebou nemajú. Je to naozaj obtiažnejši zjazdík, aj keď pre odpružený bajk lahodka. A treba dávať pozor na pešiakov. Zjazd končí na šotoline a parkoviskovom asfalte. Od tohto miesta hádam nemá ani význam písať o ceste do Ružomberka, ktorá je už len po asfalte a hlavnej ceste okolo Mary s množstvom áut. Lepšie je to až za Bešeňovou. Za zmienku stoja ešte salaš Bobrovník (vrele doporučujem), kde príjemné vystupovanie obsluhy je ukážkou prístupu aj k spotenému a na pohľad nesolventnému návštevníkovi. Ďalšou zaujímavosťou je travertínová kopa v Bešeňovej, kde sa oplatí zastaviť napiť sa minerálky a málo známa liskovská skalná päsť, ktorá sa z jednej strany podobá naozaj na päsť (za posledným domom pred Ružomberkom).
Na záver ešte nejaké informácie. Trasa viedla: Liptovská Teplá - Turík - Turícka dolina popod Choč (Žimerová) - Jastrabia dolina - Lúčky - Kalameny - sedlo pod Kráľovou - Sestrčská dolina - Malatiná - Vrchy - Diel - Veľké Borové - Huty - Kvačianska dolina - Kvačany - Lipt. Sielnica - Bobrovník - Bešeňová - Ružomberok. Celková dĺžka bola 80 km, cesty v teréne tvorila väčšinou hlina (tráva), menej štrk a kamene (skoky), rozbitý asfalt, zvyšok asfalt (hlavné cesty). Stúpania boli kruté cez Turícku dolinu, na sedlo pod Kráľovou, Kvačianska dolina, ostatné boli síce náročné, ale dali sa s prevodmi dobre prejsť. Náročnejšie zjazdy (max som mal 48 km/hod, priemerne tak 42) boli pod Chočom Jastrabou dolinou, zo sedla pod Kráľovou a v Kvačianskej doline, ostatné sú zanedbateľné, boli to skôr také hupáky. Celkový čas v sedle som mal 6:20, pri priemernej rýchlosti 13 km/hod (dá sa aj rýchlejšie, ale fakt som bol vyčerpaný zo slnka). Treba si dávať pozor na dopĺňanie vody, je to možné pod Chočom a potom až v Kvačianskej doline, inak iba po domoch (ako som to robil ja), za čo patrí poďakovanie ľudkom v Malatinej a v Borovom. Celkovo by som tento cyklotrek ohodnotil ako stredne ťažký (obtiažnosť terénu, dĺžka, prevýšenia, voda, slnko), vhodný pre skúsenejších a zdatnejších bajkeroch výhradne na horských bicykloch. Pre detailnejšie informácie ma kontaktujte. Horo - Cyklu zdar.
