Boli to veľké januárové prípravy na uvítanie hlavy štátu plukovníka Kaddáfiho v závode. Do krásneho prostredia nádvoria dobre zapadla v trávniku zabudovaná pamätná tabuľa so znakom fabriky, ktorú vyrobili naši pracovníci. Arabi boli na ňu veľmi pyšní. Rozšíril sa palmový háj, v krytom parkovisku pred závodom arabi inštalovali výstavu svojich výrobkov. Celý vstupný areál aj s vlajkovou výzdobou a veľkým obrazom plukovníka na bráne závodu pôsobil pekným dojmom. Chystal sa slávnostný míting, aj veľká mandžária po arabsky hostina mala byť u spoločného stola v závodnej jedálni. Keď hovorím o mandžárii, mala si to odniesť mladá ťava. Od začiatku januára uviazaná najprv o strom, potom o plot závodu. Sem - tam ju niekto prikŕmil suchým senom. Cestou do práce a z práce sme sa jej milko prihovárali, aby sme zmiernili jej krutý osud. Len majestátne dvíhajúc hlavu a skromným pohľadom nám asi zvestovala beznádejné postavenie. Občas nás z vďačnosti opľula, aby vzbudila svoj rešpekt. Je už polovica februára, Kaddáfí nechodí a ťava čaká. Dokedy? Reči sa vedú všelijaké. Možno to bola návšteva moc roztrúbená po krajine, na verejnosť nechodí, vraj sa bojí o svoju bezpečnosť. Snáď po rozuzlení embarga. To už bude náš tunajší pobyt históriou a myšlienky urovnania konfliktu s haváriou lietadla nad škótskym Lockerbie poučením a prínosom pre celý arabský svet.
V popredí nešťastná ťava, možno nakoniec šťastná, keďže plukovník neprišiel. Z archívu M. Bendíka.
