Len ten prístup z Turca je zdĺhavý. Vlakom do Ružomberka a odtiaľ nastáva urputné šľapanie vedľa kamiónov po asfaltke do Liptovskej Osady, kde sa stáčam do Revúc.
Hlavná cesta z Ružomberka. Autor A. Bendík.
Medzi Osadou a Revúcimi, v pozadí Čierny kameň. Autor A. Bendík.
Vtáčie búdky Mira Sanigu v Revúcich. Autor A. Bendík.
Je to síce viac kilometrov, ale človek sa aspoň trochu rozhýbe. Už klasicky zablúdim pohľadom na vtáčie búdky Mira Sanigu v Revúcich a na známom mieste na konci dediny odbočujem vľavo do doliny riečky Revúca, kde si medzi vstupnými bralami dopĺňam vodu. Cesta sa mení na štrkovo-šotolinovú a začína sa stúpanie po dlhých serpentínach.
Vstupné zúženie od Revúc na Veľký Šturec. Autor A. Bendík.
Prameň hneď za zúžením nad Revúcimi. Autor A. Bendík.
Začiatočné stúpanie na Veľký Šturec. Autor A. Bendík.
Serpentíny na Veľký Šturec. Autor A. Bendík.
Tiahle stúpanie prerušujú mierne výšvihy, ale všetko sa dá vyjsť v sedle (aj neodpruženého) bajku. Na jednom-dvoch miestach sa v zákrutách serpentín objavujú výhľady na sever, kde dominuje hlavne kamenný vrchol Čierny kameň. Celé stúpanie končí posledným dlhým tiahlym kopčokom až do sedla Veľký Šturec (križuje ho červená turistická značka od Zvolena na Krížnu). Zo sedla nasleduje dlhý svižný zjazd do doliny druhej riečky Šturec. Je potrebne si dať pozor, lebo je dosť výmoľov, kameninovej drte ktorá šmýka a hlavne kde odbočiť. Prvá je po cca polkilometri, treba pokračovať ostro vľavo a druhá po ďalšom polkilometri, treba sa držať vpravo dole na širšom pľaci stretu viacerých ciest. A potom je to len o tom udržať sa v sedle na šotoline, kamenných prahoch a v zákrutách. Keď sa objaví potok v ostrej zákrute pod domčekom, prechádzame na starú rozbitú asfaltku, na ktorej sa to dá pekne rozfofrovať, len pozor na občasné autá a rozbitú cestu. Končím pred hlavnou cestou pri hoteli Šturec. A s odvahou na hlavnú, ale po asi kilometri hneď doprava na osadu Rybô. Hneď cítiť oslobodenie od plných ciest. Začína však úzka cesta s postupným stúpaním.
Krčmička vo Valentovej s dobrými polievkami. Autor A. Bendík.
V starej krčme vo Valentovej však zastavujem a s prekvapením, ale pozitívnym si dávam domácu polievku (varili až 3 druhy) a pivko na cestu. Pár kvapiek čo zatiaľ padlo z oblohy ma však neodradí, skôr vyburcuje a pokračujem ostrejším stúpaním na Rybô. Stúpanie sa zväčšuje, ale keďže je to asfalt, dá sa to zvládnuť. Ale je to poriadny zaberák. Hodne ďaleko nad dedinou je ostrá zákruta vľavo, po ktorej pokračujem na štrkovú cestu, ktorá sa postupne trochu vyrovnáva.
Stupák nad osadou Rybô, v pozadí Krížna. Autor A. Bendík.
Prístupová zvážnica od salaša nad Rybôm. Autor A. Bendík.
Salaš Rybô, v pozadí Krížna. Autor A. Bendík.
Samozrejme že už počas výstupu z doliny bolo vidno hrebeň Krížnej, ktorý tak priťahuje (aj blesky). Nakoniec sa pred salašom cesta vyrovnáva, miernejší stupák okolo oviec a cez lúku po kameniste ceste až pod južné svahy Repišťa. Tu sa cesta ostro stáča doľava, pribúda veľkých a voľných kameňov, ako aj stúpania. Kto má sili a odolnosti dokáže to vyšľapať, ale je to dosť únavné. Takže prichádza dlhší prechod až pod Rybovské sedlo, kde je záver hlinito - trávnatý. Ale výhľady už stoja za to, však vidno kus hrebeňa Veľkej Fatry a jeho bočných rázsoch a aj Nízke Tatry.
Zvážnica od salaša na Rybovské sedlo. Autor A. Bendík.
Zvážnica pod Rybovským sedlom. Autor A. Bendík.
Rybovské sedlo. Autor A. Bendík.
Od sedla vedú dve eventuality na Krížnu, úzky zarastený trávnatý chodník na Líšku, alebo strmák priamo hore, čo znamená bajk na chrbát a pevnú vôľu. A rátať koľko krokov človek urobí. Vyslobodením je hlavný hrebeň, kde znovu nasadám na moju kozu a vydriem to k vysielaču. Najvyšší bod prechodu je dosiahnutý, už sa v podstate budem iba spúšťať.
Cesta na Krížnu od Rybovského sedla. Autor A. Bendík.
Posledný výšvih na Krížnu. Autor A. Bendík.
Veľmi dobrá húpanica po hlinitom hrebeni s koncovým zjazdom po kameňoch na Kráľovu studňu, kde je konečne možnosť doplniť si znovu tekutiny. Aj tu možno vidieť celý juh s Kremničákmi a predtým z vrcholu aj Žiar, Malú Fatru a Turčiansku kotlinu.
Cesta od Krížnej ku Kráľovej studni. Autor A. Bendík.
Kráľova studňa, v pozadí Ťavia skala. Autor A. Bendík.
Od studne je to už pomerne pohodová cesta okolo hotela, ide sa po kamenistom-štrkovom podklade, v podstate stále smerom dole, s občasnými výstupmi či rovinkami, a stále po zelenej turistickej značke. Keď som tadiaľto išiel (rok 2011), akurát opravovali a rozširovali cestu kvôli hotelu. Ak chceme pokračovať na sedlo Malý Šturec, tak si treba dať pozor pri odbočovaní. Pomerne na neprehľadnom mieste, keď už prejdeme cez hrebeň na povodie Zalámanej doliny, treba prudko odbočiť doprava (križovatka tvary Y). A potom už nie je kde zablúdiť. Ide sa v podstate iba dolu, resp. po rovinkách, po hlinito-štrkovej ceste.
Zvážnica tesne za odbočkou v tvare Y v Zalámanej doline, smer Malý Šturec. Autor A. Bendík.
Zvážnica smerujúca na Malý Šturec. Autor A. Bendík.
Postupne sa dostávam na východný svah a pozerám sa do Zalámanej doliny a na protiľahlé svahy a zvážnicu, ktorou som prišiel. Tento „záverečný" úsek je naozaj pohodkový, vhodný na oddýchnutie, výhľady a pokojnú jazdu. Táto pohodka končí autosedlom Malý Šturec. Tu doporučujem, kto si chce ešte trochu užiť a zajazdiť, ísť zo sedla zvážnicou vpravo od cesty vedúcej do Teplíc. Zvážnica sa za chvíľu ukloní a je možné si vychutnať lesnú cestu krátkym zjazdíkom a po hlinito-kamennej ceste sa dostaneme do údolia, kde po hlinitej ceste, už v pohodke vyjdeme pod chatou Bartoška na hlavnú cestu. Odtiaľ je to už len asfaltová klasika po hlavnej ceste do Teplíc, ktorú pozná každý.
Zhodnotenie: cesta to bola nádherná, aj keď úvodnú prístupovú časť bolo treba prejsť po asfalte aspoň do Osady. Určite stojí za to prejsť aspoň Veľký Šturec, ktorý sa dá aj na trekovom bicykli, aj keď sa oplatí aspoň základná odpružená vidlica. Pre „bikoblbcov" je vhodné pokračovanie na Krížnu, ale treba dosť síl na strmé stúpania aj ťažký povrch (hlavne pod Rybovským sedlom). Pre trekové bajky je vhodný aj spust z Krížnej až na Malý Šturec, lebo cesta je z 90% zjazdná aj s ľahkou odpruženou vidlou. Posledný spust od sedla do doliny je ale ťažší, treba lepšie pruženie. Výhľady po celej ceste ale stoja za to. Od Choča, cez Sidorovo, Nízke Tatry, Kremničáky, Malú a Veľkú Fatru v pozadí aj s inými vzdialenejšími pohoriami. Problém je trochu z vodou, istia to dediny a osady, potom až Rybô pri salaši a Kráľova studňa a potom až Čremošné. Celková dĺžka cesty bola necelých 80 km a čas okolo 6 hodín.
