Na zahriatie celodenného tripu na Oravskú Maguru to bola ranná jazda z Martina do Vrútok. Batožinák rýchlika bol už plný, ale našťastie sme sa vmestili do chodbičky kupé, len tak s koňmi nastojato, ostatné cestné žiletky viseli na hákoch. V Kraľovanoch, napriek meškaniu, sme stihli prebehnúť podchodom na Orávku, však si ušetríme množstvo kilometrov, nie tak času. Samozrejme človek najprv neobsedí, ale rýchlosť vláčika dáva možnosť sledovať okolie. Ako šibnutím čarovného prútika vystupuje 95 % cestovateľov z vlaku v Oravskom Podzámku a ostala s nami len sympatická usmievavá sprievodčíčka. Ešte jeden občan pristúpil a takto to bolo až do Tvrdošína. Ešte po ceste kupujem baterky do foťáka, nech spomienky neostanú len v gebuli a pri mojom kýchnutí nás miestny upozorňuje, aby sme si vypili (hm, radi, ale viem že by nám nohy zdreveneli). Snažíme sa nájsť cestu sídliskom Medvedzie a po malej zachádzke ju nachádzame, ale ten strmák do nebááá... Z vlaku vysedení a hneď pomaly najmenšie píly nasadené pod zadkami.
Kultúrna pamiatka kaplnka Skalka nad Tvrdošínom, časť Medvedzie.
Ale stojí to za to, lebo pri kaplnke v skale nad sídliskom sa otvárajú úžasné výhľady na Chočské vrchy, Oravskú Maguru, Oravskú priehradu a ešte ďaleko ďalej. Ideme po modrej TZT, pričom sa za kaplnkou terén na chvíľu vyrovná, aby neskôr prešiel do dramatického pokračovania, kedy mi dochádzajú sily aj chuť trieť podrážky pedálmi.
A tak radšej tlačím, slnko pečie do chrbta a vietor fúka do ucha. Aspoň mám čas sa stále obzerať dookola, lebo tie výhľady sú úžasné pri každom žmurknutí. Konečne sme na Javorovom vrchu, kde sa spustom dávame dolu.
Aj sedlo dám dolu a v tom fukote si ani nevšimnem, že mi vyletela cyklofľaša s vlastnoručnými podpismi Romana Kreuzigera a Toma Boonena. Takže idem pešo hľadať naspäť do kopčeka, lebo bez vody určite nechcem pokračovať. Sviňa jedna biela, váľala sa v tráve medzi malinčím, našťastie bruško jej ostalo plné. Na Priehybe sa svah znovu zdvihol a ja nemám chuť ťahať to po rozbitej ťažobnej ceste s konármi, jemným podrveným prachom a kameňmi – preklzy sú časté.
Strmý lúčnatý výšľap na Javorový vrch.
Výhľad na juhovýchod, v pozadí Choč.
Výhľad na juhozápad – zalesnený hrebeň Oravskej Magury.
Takto vyjdeme na sedlo pod Magurkou a tu začína poldenná peripetia so zvieratkami. Akonáhle človek zastane, nasadne na neho kvantum ovadov, komárov a potuchtivých/soľožravým múch. Pekná, aj keď ťažbou porušená cestička sa mierne vlní a pohodlne sa zdvíha, takže nie je treba zdvíhať sa zo sedla. Takto som si to predstavoval až na najvyšší vrch Budín, ale cesta náhle od značky bočila a ďalej bolo treba strmšie stúpať na vrchol, čo zas prevetralo ruky, ktoré tlačili. A zas ani chvíľu nezastať (nieto robiť nejaké fyziologické funkcie), lebo ovady si pochutnávali. A tak to bolo aj na vrchole, len rýchla fotka a skok na bike.
Dvaja bikotherapisti na Budíne.
A na túto cestu som sa najviac tešil, zjazd z Budína až na sedlo Príslop. Nebolo to celkom tak, aj keď to bola cesta prv o zjazdíkoch, rovinkách a krátkych výšľapoch po sprvu dobrej lesnej cestičke. Neskôr sa zmenila na rozbitú zvážnicu po ktorej ťahali drevo. Nakoniec to zapichla suchá strmá cesta s hlbokými koľajami medzi Pálenicou a Poľanou.
Cestička lesom z Budína.
Cestička v okolí Šubovky.
Koreňové cestičky neboli výnimočné, niekde okolo Príporu.
Nevýhodou tejto celej cestičky od Budína bola na 95 % zarastená bezvýhľadová trasa, ale naopak, aspoň slnko pod stromami nepálilo na lebku. Krásne bolo miestami vidieť Oravskú kotlinu s dedinkami aj hrebeň Beskydskej vrchoviny, na ktorú by sa hádam tiež načim dalo ísť. No nič, záverečný zjazd do sedla, kde si akože vychutnáme fľaškové pivo, lebo ničoho iného niet. Sklamanie, ale realita, takže ani nemáme dôvod sa tam zdržiavať.
Ojedinelý výhľad z hrebeňa na Beskydskú vrchovinu.
Hneď stúpame po asfaltovej zvážnici, kde vyznačili novú cyklotrasu popod Kubínsku hoľu. Ale stúpanie je pomerne mierne, akurát stále po slnku, čo je devastujúce na psychiku a smädovosť. Nepomáha ani poliatie hlavy vodou. Zjazdíkom na Racibor stretnem lesnú kunu, ktorá chvíľu váha kam ísť (poriadne vykulila oči), ale smelo skočí do krovín. Aj som si myslel že sme skoro pod vlekmi, ale cesta po asfalte bola nekonečná.
Asfaltová cestička zo sedla Príslop na Racibor.
Nakoniec nás však zachránilo ukončenie nekonečného stúpania a už frčíme dolu po asfalte od Chaty na Kubínskej holi a vychutnávame si rýchlosť. Prehovorím kamoša aby sme nepokračovali po ceste ale odbočili na zelenú TZT a skĺzli do Kubína po lúkach. No lenže lúk nikde a systémom krátke stúpanie a klesanie už máme dosť a ľutujem že sme tadiaľto išli. Aspoň v tej chvíli som to tak myslel, ale keď sme došli na lúky, bolo to úžasné. Lúky plné kvetov, a výhľad na Choč a Krivánsku Malú Fatru – no jednoducho pecka.
Lúky pod Repiskami s výhľadom na Choč.
...a výhľad na Malú Fatru, úplne vzadu Stoh a Steny
Takže posledné pokochanie a schádzame dať si kdesi v Kubíne pivo. To sme ešte nevedeli, že to tam je pekne skapaté a kým sme niečo našli kde môžeme mať aj bicykle pod kontrolou a nedívať sa na pripitých domorodcov, ktorí čakajú na zádrapku. Rýchle pivo a „rýchla Orávka“ do Kraľovian a potom už len stará známa cesta z Vrútok domov do vane a na pivo.
Posledné krásne zakvitnuté lúky nad Dolným Kubínom.
Chce to teda zhrnutie. Doporučujem trasu určite už len pre tie začiatočné a konečné výhľady a pomerne pokojné hambálkovité jazdenie. To za čo nemôžeme je stav ciest a cestičiek, ktoré sa stávajú terčom sťahovačov dreva a nekompromisne odhryzávajú z podložia (môj dezén z 2.5 je nič oproti oteru konárov po lesnej pôde). Celková dĺžka trasy bola 60,2 km a čas cez 5 hodín pri priemerke 11 km/hod.
