Predkovia medveďa jaskynného sa objavili na Zemi pred 300 000 rokmi a prežili až do poslednej ľadovej doby (würm, pred viac ako 8500 rokmi). Do dnešného dňa však nie je uspokojivo vysvetlené pomerne rýchle vymretie medveďa jaskynného. Predpokladá sa, že veľa jedincov zahynulo v hibernačnom spánku počas zimy. Vyhynutie mohlo byť spôsobené aj náhlou zmenou klímy (oteplenie), a tým aj zmenou potravinovej základne. V dôsledku týchto zmien mladé aj dospelé jedince neboli schopné počas teplejších mesiacov vytvoriť si dostatočné tukové zásoby na zimné obdobie. Po následnom suchu mohla prísť dlhá studená zima, ktorá zapríčinila oneskorený rast flóry (medveď jaskynný bol predovšetkým bylinožravec). V dôsledku hladovania sa v brlohoch mohli vyskytnúť choroby, prípadne prejavy kanibalizmu. V nemalej miere sa mohli na vyhynutí podieľať predátory (vlci, ľudia). Po vyhynutí medveďa jaskynného jeho miesto zaujal medveď hnedý, ktorý sa vyvíjal súčasne s ním.
Medveď jaskynný obýval pomerne široký priestor Európy, čiastočne aj Ázie (známe sú jeho výskyty zo Slovenska, Čiech, Poľska, Ukrajiny - Krymu, Ruska - Kaukazu, Slovinska, Turecka, Grécka, Talianska, Francúzka, Španielska, Belgicka, Veľkej Británie), aj keď najnovšie výskumy dokazujú, že migrácia medveďa jaskynného nebola príliš veľká. Svojimi viac ako 500 kg (samice boli o čosi menšie ako samce, vážili okolo 250 kg) a výškou vyše 3,5 metra bol naozajstným pánom kraja. Súperiť s ním mohol len jaskynný lev. Človek však veľmi skoro prišiel na to, že aj medveď je poraziteľný. Z uloveného medveďa dokázal využiť všetky jeho časti. Kožušina slúžila ako odev a prikrývky v studených obdobiach, mäso i obsah žalúdka (korienky, bobule) skonzumoval, šľachy použil ako motúzy, lebky mohli slúžiť na kultové účely a ako prostriedok okrasy (zuby a pazúry zavesené na šnúrke okolo krku dokazovali odvahu lovca). Dlhé kosti mohli poslúžiť ako nástroje na každodenné využitie (roztĺkače, rýle), ale aj ako pochúťka (špik) alebo kurivo miesto dreva.
Nálezy fosílnych zvyškov medveďov jaskynných sú pomerne časté v sedimentárnych výplniach našich jaskýň. Takmer vždy však reprezentujú len izolované lebky, sánky, kosti alebo zuby týchto vyhynutých zvierat. Len ojedinelo sa v rámci paleontologického výskumu jaskýň v Európe zaznamenajú nálezy ich kompletných kostier v neporušenej pozícii, tak ako zvieratá uhynuli. A práve nové výskumy z Veľkej Fatry zdokumentovali väčšie množstvo neporušených, viac-menej úplných kostier medveďov jaskynných, čo v podmienkach slovenskej paleontológie predstavuje unikát nielen na území Slovenska, ale aj v rámci celej Európy.
SNM v Martine - Múzeum Andreja Kmeťa začalo v roku 2004 výskum jaskýň vo Veľkej Fatre. Vtedy ešte samotný riešiteľ s kolektívom pomocníkov nemohol tušiť, čo sa im podarí objaviť. Už pri prvých sondážnych prácach sa objavili osteologické (kostrové) zvyšky medveďa jaskynného. Išlo však prevažne o malé kosti, ako boli kosti dlane, alebo chodidla, lôžka pazúrov, úlomky dlhých kostí. Pri systematickom skúmaní sa však podarilo odhaliť významné nálezisko, priam cintorín kostrových zvyškov medveďov jaskynných. Jedno z miest dostalo vďaka tomu aj názov Hrobka. Počas výskumu sa podarilo objaviť viac ako 20 jedincov, ktorých zachovanie kostier kolíše od 10 % po 90 %. Vo väčšej miere prevažovali v nálezoch mladé samice, ale nájdené boli aj dospelé samce a naopak zvyšky 6-mesačného a 1,5-ročného mláďaťa (bohužiaľ, poškodené, resp. zničené nezákonným vstupom cudzích osôb). Zaujímavosťou sú pomerne často pozorovateľné stopy po ohryzení väčšími predátormi (vlky, jaskynné hyeny, levy?). Vďaka projektu z Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave sa podarilo datovať vek jedného z jedincov na 45 000 rokov. A to je už slušný vek aj na jaskynného medveďa. Škoda len, že takéto analýzy stanovovania veku našich veľkofatranských medveďov sú finančne náročné a tým pádom nemôžeme porovnať jednotlivé jedince nielen v rámci našich objavov, ale aj v rámci Slovenska.
Poloha niektorých kostier nájdených pri výskume.
Kostra jedného z jedincov, mladej samice.
Zachovanie fosílnych zvyškov jedincov v polohe, v akej zvieratá uhynuli v spojitosti s paleontologickými a geologickými údajmi umožňuje podrobnú analýzu nálezov a odhalenie príčin úhynu jednotlivých jedincov, zistenie prítomnosti patologických javov na nájdených kostrách jedincov, ktoré dosiaľ neboli zaznamenané vo fosílnom zázname stavovcov vôbec (napr. nález kostry mladej samice, ktorá z dôvodu choroby alebo úrazu prišla ešte počas života o časť ľavej prednej končatiny) a pre vedu a spoločnosť prinášajú nové poznatky o tomto vyhynutom druhu.
Celkove sú nálezy fosílií medveďov jaskynných (a nielen ich) unikátne, pričom prinášajú nové poznatky o vyhynutom druhu, na ktorý sa pohľad v posledných rokov výrazne zmenil a rozšíril. Veď každý zachránený fosílny pozostatok nielen zvierat ale aj ľudí alebo stôp po ich činnosti je pre slovenskú vedu a spoločnosť výnimočný a zaslúži si patričnú pozornosť, bez ohľadu na to, že Slovensko ako jedna z krajín Európy má prijatý zákon o ochrane nerastoch a skamenelín.
