Poučení včerajšou skúsenosťou, že dážď prichádza okolo tretej popoludní, sme si na tomto mieste postavili stan, schovali v ňom batohy, a na vrchol sme sa vybrali naľahko. Akonáhle sme stan rozložili, začalo pršať. Výstup tak získal dobrodružnejší ráz - jednotlivé sopúchy zahalili mraky a hmla a pešinka sa rozbahnila. Bahna však ani zďaleka nebolo po kolená ako v Rwenzori.
Okolo kývavcov a skalných okien sme prišli k bažine, z ktorej pramenia dve riečky - Kassawa a Kimothon. Nad nami sa čnel Koitoboss pripomínajúci stolovú horu. Chystali sme sa naň vystúpať, keď sme za nami začuli hromy. Preto sme od nášho plánu ustúpili. Zostali sme stáť medzi starčekmi a lobéliami v močarine pod vrcholom a sledovali zaujímavý meteorologický jav - búrkové mraky sa točili v kruhu a uprostred nich bola modrá obloha. Cez dieru v oblakoch svietilo na Koitoboss slnko.
Naraz začali údoliami oboch riečok stúpať dažďové mraky. To už sme vedeli, že sa dažďu nevyhneme, a tak sme sa dali na ústup. Opäť nám premokli bundy, nohavice i topánky, ale hrial nás pocit, že v stane na nás čaká suché oblečenie (a keď si uvaríme, tak aj teplá polievka).
Len čo sme k nemu dorazili, spustil sa prudký lejak. Pretože stan nebol postavený úplne na rovine, po chvíli sa k nemu voda stekajúca zo svahu začala nebezpečne blížiť. Matěj sa preto pustil do hĺbenia odtokového kanáliku. Pršať však prestalo takmer zároveň s tým, ako dielo dokončil.
Na druhý deň sme pomerne rýchlo prekonali asi 25 kilometrov a zostúpili do lesnatejšej a na zvieratá bohatšej časti parku. Cestou nás plašili (alebo my ich?) antilopy, ktoré spoza kríkov zničoho nič skákali cez cestu, a z horných konárov stromov sa nám smiali opice. Tak ako obvykle prišla poobede búrka, a stan sme si museli rozložiť už o piatej. Čistinka, na ktorej sme sa uložili k spánku, sa ukázala byť miestom, kde sa v noci schádzajú najrôznejšie zvery. Najskôr okolo nás štekali opice. O druhej nás navštívili divé svine, ktoré sa najskôr snažili dostať do sáčku s odpadkami (prozreteľne sme ho nechali vonku). Keď zistili, že v ňom nie je nič k jedlu, pokúsili sa dostať do predsienky stanu, odkiaľ ich vyhnali výpary benzínu z variča. Nad ránom sa okolo prehnalo stádo byvolov. V nedeľu ráno sa šli pozrieť do jaskýň Kitum a Makingeny, kam chodia zvieratá lízať soľ.
Vraj aj slony, ale na zemi sme videli len stopy byvolov a opíc. V jaskyniach bol nepríjemný zápach a zo zadných častí prichádzalo pískanie, šumenie a rôzne iné zvuky. Keď sme čelovkou zasvietili do komínov v strope, zablikali na nás tisíce netopierich očiek. Popoludní sme sa utáborili na rozľahlej lúke, kde sa nachádzali turecké záchody a kruhovitá stavba, ktorá mala slúžiť ako kuchyňa. Bola však plná zvieracích výkalov. Za chvíľu sme zistili, že v neprítomnosti ľudí využívajú stavbu opice, ktoré sa dokonca nebáli ani nášho ohňa. Zo vzdialenosti desiatich metrov nás pozorovala tlupa asi 20-30 opíc a čakali, či im niečo nehodíme k jedlu.
Najviac odvahy prejavila samica s mláďaťom, ktorá si prišla uchmatnúť zopár cestovín, čo nám vypadli, keď sme z nich zlievali vodu. Dobrú noc nám prišli dať aj zebry, vodárky a ďalšie antilopy.
Na druhý deň ráno nám pri odchode z parku oznámili, že pri platení došlo k nedorozumeniu, a musíme im doplatiť ešte 60 dolárov za kempovanie. Dohadovali sme sa asi dve hodiny a argumentovali tým, že výška poplatku za kempovanie nebola nikde uvedená. Nikto nechcel prijať zodpovednosť za rozhodnutie, posielali nás k ďalším a ďalším nadriadeným, až sme usúdili, že bude jednoduchšie zaplatiť. Vymohli sme si teda aspoň odvoz zdarma do Kitale.
Na hraniciach sme zistili, že sme vlastne ešte stále v Ugande - pri ceste do Kene nás totiž nekontroloval žiaden ugandský pohraničník, a tak sme nedostali výstupné razítko. To ale nebol problém, imigračný úradník zmenil dátum na pečiatke, vrazil nám ju do pasu a hneď od nás s úsmevom vyinkasoval 50 dolárov za vstupné vízum do Ugandy. A to bol vlastne dôvod, kvôli ktorému sme sa na Mount Elgon vybrali.
