10.8.2008 V Albánsku sa na nás pozerali ešteviacej ako kdekoľvek inde, tak sme sa každému slušne pozdravili mirëdita (dobrý deň). Cesta od hranice po prvú dedinu vyzerala celkom sľubne, potom smevšak zistili, čo je to albánska asfaltka – samá diera a z kopca dokopca. Priemerná rýchlosť 13km/h. To sme ale ešte netušili, že bude horšie –omnoho horšie.
Touto asfaltkou sme dorazili do Peškopi, kde činžiaky vyzeralidobre do výšky prvého poschodia – tam totiž boli obchody. Nad nimi sa však všetkorozpadávalo. A aj keď hlavná ulica celkom ušla, pohľady do bočných uličiekpotvrdzovali, že sme v Albánsku – prach, kamene, odpadky a psy.Posadili sme sa na záhradku baru a dali si pivo Tirana. Miestni sas nami pustili do rozhovoru, a normálne som to s mojimi 10albánskymi frázami zvládla.
Pokračovali sme ďalej na severozápad k miestu bezmena – teda aspoň na mape. Po rozbitom moste vystuženom fošnami (viď úvodné foto) sme prišli nakrižovatku do dediny, kde sa s nami dal do reči človek sediaci na záhradkekrčmy, ktorý nám povedal, že sa nachádzame v Muhurre. Objednal nám pitiea zalomil rukami, keď sme mu povedali, kadiaľ chceme ísť do Burrelu.Povedal, že to bude trvať 10 hodín a odhováral nás od cesty na noc, pričomnám zároveň ponúkol, aby sme prespali u neho. V duchu sme sa zasmiali– 45km a 10 hodín? To asi nevie, o čom hovorí. Pokračovali sme pretov našom pláne. Daná cesta začínala potokom, pokračovala cez veľké kusyšutrov, ale výhľady boli nádherné - išli sme vysoko nad úzkym skalnatým údolím.
Občas sme stretli nákladiak vezúci drevo. V jednu chvíľu Matěj zabral taksilno, že sa mu roztrhla reťaz. To už bolo asi pol ôsmej. Za chvíľku sme toopravili a vybrali sa úzkou cestou nahor nájsť si niečo na spanie.Ani nie za 200m kráčalo oproti nám stádo kôz, pár kráva za nimi pastier, ktorý nás začal presviedčať, aby sme išli spaťk nemu. Prečo nie. Volal sa Osman a býval pri potoku pod obrovskouhorou. Zišli sme dole a zoznámili sa s celou rodinou, ktorá nebolapráve malá – skoro 20 ľudí. Usadili nás na stoličky, oni si posadali na zema priniesli nám kyslé mlieko, kávu aj panáka. Tak sme sa im oplatilisušienkami a dedkovou hruškovicou. Pýtali sa nás, či sme súrodenci alebomanželia, a keďže naša albánska slovná zásoba nedokázala popísať, že spolužijeme nezosobášení, stali sme sa pre nich manželmi. Osmanov brat sa námpochválil, že v roku 1976 bol Liazkou až v Prahe, hneď nato dodalslovo pivo a pohladil si brucho.
Potom zapli naftový agregát, pretože Albánskodennodenne trpí viachodinovými výpadkami elektrického prúdu a zaviedli násdovnútra. Tam sme dostali kompletnú albánsku večeru – kusy chleba porozkladanéuprostred stola, paradajkovo-paprikovú polievku, piperky (opekanú papriku),slaný syr (niečo medzi bryndzou a fetou), vajíčka, zeleninový šaláta pilaf (tanier ryže). Potom vypli agregát a až do polnoci sme pilirakiju, víno a kyslé mlieko a zakaždým, keď si chcel niekto upiťz pohára, sme si museli štrngnúť a povedať gëzohem . Ustlalinám v izbe, kde asi normálne spávajú Osman a jeho manželka Fatima, ale tísa pre dnešok uložili do predsiene na zem. Ukázali nám, kde je záchod - tureckátoaleta, splašky z ktorej vypúšťajú rovno do potoka.
Ešte predtým, ako smesa uložili spať, nám Osman predviedol svoj samopal, ktorý vytiahol spod matracav posteli:) 11.8.2008 Na raňajky nás čakala rakija, kávaa kyslé mlieko s cukrom. Potom pred nás vyložili na stôl chlieba naservírovali volské oko rozmiešané so syrom od večera, to všetkozaliate horúcim tukom.
Na ráno to bola pre nás trochu silná káva, alehostiteľov sme uraziť nemohli a tak sme to s veľkým sebazaprenímzjedli. Potom sme si s každým podali ruky, vyfotili sa (najfotogenickejší bol malý Xhorxhi) a Osmana jeho brat nám pomáhali tlačiť biky do kopca späť na cestu, z ktorejsme včera zišli. Ešte sme im zhora zakývali a začali stúpaťs predstavou, že nie sme predsa žiadne padavky a ten kúsok bezasfaltu určite prekonáme za menej než 10 hodín, ako prorokoval pánv Muhurre. Ale bohužiaľ sa nemýlil. Stúpanie síce nebolo až tak extrémne,ale cesta bola skoro stále kamenitá, takže priemerná rýchlosť dosahovalaslabých 8km/h.
Cestou údolím sme stretli: asi troch ľudí na mulici;nákladiaky s drevom; dedka v slnečných okuliaroch modernéhotalianskeho typu, ako si veselo vykračoval a 10 metrov za ním babkas ťažkým nákupom; predavača v obchode so všetkým, čo môže človekv odľahlých lazoch potrebovať; deti, ktoré po sebe hádzali kamenea potom nám dali kukuricu; pána, ktorého sme sa pýtali na cestu, čo sosebou automaticky prinieslo 4 poháre kyslého mlieka so žltými guľôčkami tuku;12-ročného chlapca v bare, ktorý si s nami dal pivo (my sme malilimonádu) a bez prestávky nám za štvrť hodinu plynulými prechodmiz albánčiny do angličtiny či španielčiny stihol porozprávať o celejsvojej rodine, o Albánsku i o tom, ako sa tu ťažko žije.
A potom už nasledoval zostup – o nič rýchlejšínež výstup, ale o to nebezpečnejší. Pri brzdení na kameňoch si zadnékoleso robí, čo chce, a tak som dvakrát padla, zodrala pár vrstiev kožez dlaní a plakala ako malá od Maťovho zásahu septonexom.
Po siedmichhodinách sme konečne narazili na asfalt. Tu sme stretli Albáncov vo vyblýskanomaute z Talianska, ktorí nás, uznanlivo kývajúc hlavou, označili slovami„ragazzi perfetti“, že sme cestu z Peškopi absolvovali ich rodným údolím.Kúsok nižšie nám šofér mikrobusu ponúkol, že nás vezme do mestečka Burrel. Asisi myslel, že sme unavení. Než sme mu stihli odpovedať, schmatol naše 30-kilovébicykle a hodil ich na strechu busu. Posadil si nás vedľa seba a šlisme. Spôsob, akým sa vyhýbal jamám, svedčil o tom, že cestu dobre pozná.V Burrele nás vyložil a ľudia mu platili presnú čiastku, len námpovedal, nech mu zaplatíme, koľko chceme. Tak som mu ponúkla na výber medzi 200alebo 500 leke (50 alebo 120Sk), ale on si pre istotu zobral za20-minútovú jazdu bankovky obe.
Domesta sme dorazili tak hladní, že sme si kúpili rovno celé koleso syrovéhobureku. Ináč nás tu nič nezaujalo, tak sme zašli za mesto a polovicukoláča zjedli. O niekoľko kilometrov ďalej sme si našli erodujúcu lúčkus puklinami v zemi, na ktorej sme unavení okamžite zaspali. 12.8.2008 Ráno sme sa zobudili s výhľadom naparu stúpajúcu z Liqeni i Ulzës (Ulezské jazero).
Celé dopoludnie smepokračovali pozdĺž rieky Mat skoro až k moru, prešli sme tunelom, ktorývyzeral ako jaskyňa a okolo zúrivých, za nami bežiacich, psov. Kúsok predmestom Lezhë sme prišli na najlepšiu asfaltku, akú sme kde v Albánskustretli. Táto časť krajiny sa nám tiež zdala o dosť rozvinutejšia nežzvyšok. Cesta prímorskou rovinkou rýchlo ubiehala a za dve hodiny sme boliv Shkodëre (Skadar). Pred ním sa týčil hrad, ktorý je vyobrazený na mincis hodnotou 10 leke. V meste majú aj sochu Isu Boletiniho, ktorý pred 1. sv. vojnou bojoval proti Čiernej Hore a Srbsku v snahe včleniť Kosovo do nového štátu Albánsko.
Medzičasom sme dostali hlad, ale bolo dosť ťažkénájsť reštauráciu, pretože aj keď sa každý druhý obchod nazýval bar-restauran,varili tam len dvakrát denne – ráno a na obed. A kto nepríde včas,nedostane obed. Nakoniec sme našli miesto, kde sme si objednali to jediné, čonám ponúkli – mäso, ktoré pripravuje manželka a je vraj veľmi dobréa šalát. Priniesli nám však opäť komplet menu – polievku z paradajok,teľacie, hranolky, chlieb, paradajky, ľadový šalát, syr s plesnivýmiolivami a 2 tirany – a na rozdiel od našich pastierskych hostiteľovnám naúčtovali 17,5 eura. Asi mali kvôli tej cene zlé svedomie (pretože napríkladkáva v Albánsku stojí 5 korún a zmrzlina 2), tak nám na záver ponúkliešte melón a minerálku a zaželali šťastnú cestu. Cez mosts drevenými latami nad riekou Drim a skrz pár dedín sme dorazili nahraničný priechod s Čiernou Horou, kde sme boli ako cyklisti znovuzvýhodnení – mohli sme predbehnúť kolónu 30 áut.
Mapa a viac fotiek na: www.volny.cz/athanatos/cyclist
