O jedenástej sme konečne opustili Kampalu a smerovali na juhozápad, aby sme cez mestá Masaka, Mbarara, Bushenyi a Národný park Queen Elisabeth dorazili do Kasese ležiaceho na úpätí hôr Rwenzori. Pred Masakou sme prekročili rovník, a na južnej pologuli sme takmer museli prenocovať - pri divokej jazde po deravej asfaltke, pri ktorej sme si búchali hlavy do stropu a niektoré spolucestujúce pri tom dokonca zvracali do kabeliek, sa v autobuse niečo zlomilo. Šofér vliezol pod prednú nápravu a vytiahol odtiaľ dva kusy železa. Dal ich do ruky sprievodcovi a poslal ho taxíkom do Mbarary, aby tam z tých dvoch kusov urobili jeden. A tak sme čakali, slnko pálilo, šofér niekam zmizol, pasažieri začali vášnivo diskutovať, až sa rozhodli vybrať na policajnú stanicu, kde im však nikto nepomohol. V Afrike človek jednoducho musí čakať, až veci za neho vyrieši Boh - po troch hodinách nás dostihol ďalší spoj našej spoločnosti s nápisom God's property...
Tak sme prestúpili, ale v tej istej chvíli, ako šofér naštartoval motor, nás predbehol náš pôvodný, teraz už opravený, autobus a vysmešne pri tom zatrúbil. Zbytok cesty však už ubiehal šielene rýchlo - v dedinách totiž neboli retardéry - a do Kasese sme dorazili o pol deviatej. Z kempu, v ktorom sme chceli bývať, pre nás vyslali motorky, a po hodine jazdy cestou plnou kameňov sme sa dostali do dedinky Ruboni ležiacej priamo pod vrcholkami Rwenzori. Bola jasná mesačná noc, a tak sme ich videli v plnej kráse - nie nadarmo sa toto pohorie nazýva Mesačnými horami.
Vzhľadom k tomu, že do hôr sa nesmie vstupovať bez sprievodcov, našou prvou rannou úlohou bolo jedného si nájsť. Pri vstupe do parku nás však už čakal jeden z pánov, ktorí nás večer viezli na motorke, a vysvitlo, že okrem motoriek sa vyzná aj v horách. Pri platení za vstup sa nám snažili vnútiť gumáky a palicu, bez ktorých sa vraj Rwenzori nedajú zvládnuť. Zdalo sa nám, že je to ďalší z miestnych fígľov, ako z naivných "bazungu" (belochov) vytiahnuť "sente" (peniaze), ale keď sme sa za dva dni brodili bahnom po kolená, dali sme im za pravdu. A tak sme vyrazili. Prvý deň bola naším cieľom chata Nyabitaba vo výške Gerlachovského štítu. Cesta nebola náročná, viedla dažďovým pralesom, popri banánovníkoch s obrovskými listami, medzi palmami a trojmetrovým papradím. Vo vzduchu voňal jazmín a ligurček, všade navôkol cvrlikali cikády a v diaľke vrešťal pavián.
Prekročili sme niekoľko riečok, a prudko vystúpali do "mierneho podnebného pásma", ktoré začínalo kúsok pod Nyabitabou. Chvíľu potom, čo sme dorazili, prišli sprievodcovi nosiči (my sme žiadnych nemali!). Obaja mali na chrbte po jednom vreci, ktoré mali popruhom prichytené na čele. Jedno vrece bolo plné dreveného uhlia, v druhom niesli kozie mäso, múku z kasavy a kukurice. Na rozdiel od nich sa naše palivo vmestilo do pollitrovej fľaše a jedlo sme dokázali vtesnať do jednej väčšej tašky:) Našu večeru pozostávajúcu z instantnej polievky a konzervy hovädzieho mäsa sme si "vychutnávali" na verande s výhľadom na Portal Peaks - dva špicaté skalnaté štíty vysoké cez 4300 metrov.
A keďže sme si zabudli sviečku, šli sme spať hneď po zotmení.O siedmej ráno - to už sme boli skoro zbalení - sa na verande objavil sprievodca Anthony, ktorý už netrpezlivo čakal na ďalšiu etapu. Cieľom bola chata Bujuku ležiaca na brehu jazera s rovnakým názvom.
Najskôr sme sa cez húštinu ostružín a papradia predrali k rieke Mubuku, ktorú sme prekročili po pomerne novom visutom moste. Na druhom brehu rieky sme vstúpili do bambusového pásma, kde nás dobehli nosiči.
Cestou sme pozorovali vodopády na protiľahlom svahu, bambusy a stromy začal postupne ovíjať lišajník, za chvíľu sa k nemu pridali aj obrovské machy a naraz sme sa ocitli v pravekej krajine.
Pocit praveku v nás umocňovali trúchnivejúce korene rôzne pokrútených stromov a zvláštne vyzerajúce cudzopasné rastliny v ich korunách.
Pod nohami sa začalo objavovať bahno, a náš postup sa začal spomalovať. Došlo dokonca aj na gumáky a Matěj by si bol prial, aby siahali aspoň po stehná. Nevinne vyzerajúca burina pod sebou totiž skrývala bahno, do ktorého sa jeho nohy ponárali o to viac, o čo usilovnejšie sa ich snažil vytiahnuť. Okolo druhej sme dorazili do chaty John Matte. Anthony rozhodol, že tu prenocujeme, lebo k jazeru Bujuku to boli ešte minimálne ďalšie štyri hodiny bahnom, a nemuseli by sme to stihnúť do zotmenia. Voľný čas sme využili na kúpeľ v ľadovej vode rieky Bujuku. Nosiči medzitým vyrazili do lesa, kde sa snažili uloviť niečo k večeri - neúspešne. A tak znovu jedli kozu. My sme zostali verní konzerve a cestovinám. Po zotmení sa znateľne ochladilo, preto sme si nasadili čiapky a rukavice a zaliezli do spacáku.
Pokračovanie nabudúce...
