Z vlastnej skúsenosti zatiaľ neviem potvrdiť, či podobne vyzerajú aj ostatné hlavné ťahy (do Konga, Burundi alebo na sever do Sudánu), ale pokojne sa s vami stavím o sto eur, že tomu tak je. Všetky ostatné cesty sú tvorené utlačenou červenou hlinou, takže si viete predstaviť, koľko prachu sa pri prejazde nejakého auta zvíri. Ten sa potom usádza na okolitých stromoch a rastlinách, domoch, na oblečení, v nosných dierkach, pľúcach...
O dopravných prostriedkoch som niečo málo napísala už minule, ale stoja za hlbší rozbor:) Autobusy, aké si pod týmto slovom predstaví Európan, jazdia len v diaľkovej medzištátnej preprave. Zastavujú vo väčších mestách, kde im predavači do okien natískajú drevené stolčeky, pečené banány, mäso na ražni, balíčky s koreninami, vodu... Za chvíľu však už vzhľadom k stavu vozovky neuveriteľnou rýchlosťou uháňajú ďalej a neboja sa predbiehať ani vtedy, ak by sa na úzkej ceste mali naraz ocitnúť 4 automobily vedľa seba. Podobne nebezpečné sú aj minibusy, ktoré sa po svahilsky nazývajú matatu. Na nich ale nie je zaujímavá nebezpečná jazda, ale kapacita. Už som vravela, že bývajú naplnené na prasknutie. V každom z nich je 13 sedačiek pre pasažierov, jedna pre vodiča a jedna pre sprievodcu, a na hlavných ťahoch v nich skutočne málokedy sedí viac ako 14 ľudí, lebo by šofér mohol dostať pokutu. Vo chvíli, keď sa odbočí na prašnú cestu, sa autobus nafúkne (teda nie že by zväčšil svoj objem) a dovnútra sa napchá ešte ďalších päť ľudí a zo päť detí. Predvčerom som si to skúsila na vlastnú kožu, keď som si prisadla dopredu k vodičovi a ďalším dvom ľuďom sediacim na jednom sedadle, a aby som sa tam zmestila, musel ma sprievodca zvonka zatlačiť dverami (a to našťastie nemám tak veľký zadok ako niektoré miestne ženy).
Ďalším skvelým dopravným prostriedkom je boda boda. Tieto motorky s jazdcom (zásadne) bez helmy majú svoje stanoviská každých 200 metrov, okrem toho na každého chodca už z diaľky zozadu trúbia, aby mohol vystrieť ruku, ak by potreboval zviesť. Mužský pasažieri jazdia na boda obkročmo objímajúc vodiča v pase (a keďže sú tunajší muži neobvykle štíhli, nemrhá sa priestorom ani peniazmi a na motorku si nasadnú hneď dvaja). Ženy sedia bokom, nohy si dajú na podperu, vyhrnú si sukňu a držia sa úchytu na konci sedadla. Máloktorá ugandská žena však cestuje bez svojho najmenšieho potomka zabaleného v plachte, a keďže ho musí pridržiavať, balansuje na motorke len za pomoci nôh položených na podpere. Pády nie sú neobvyklé (kamarátka si pri jednom z nich narazila kostrč tak, že dva týždne nemohla sedieť), časté sú i ťažšie zranenia, lebo pasažieri nenosia helmy. Boda boda jazdia na červenú, pretláčajú sa medzi autami, v prípade zápchy idú po cestičkách pre chodcov či cez benzínové pumpy. Najzábavnejšie však je, že jazdia vždy na minimum benzínu v nádrži (vraj je to poistka pre prípad, že ak by im niekto tú motorku ukradol, nezašiel by ďaleko). Pokiaľ teda nastúpite niekde pod kopcom, takmer isto až na jeho vrchol nedorazíte, pretože jednoducho zdochne motor. Ďalej sa ide pešo. Najviac zo všetkého však obdivujem kondičku cyklistických boda. Predstavte si 30 stupňov, dusno, vlhký vzduch, prach, bicykel vášho dedka, vychudnutého cyklistu a pasažiera sediaceho na nosiči vylepšenom o molitanové sedadlo z motorky. K tomu už niet čo dodať.
Vlaky tu síce osobnej doprave neslúžia, ale nedá mi, aby som nespomenula, ako to tu funguje, ak sa má niekam vypraviť vlak nákladný. Začnem tým, že koľajnice v Ugande slúžia ako chodník pre peších. Ak sa ich na nejakom mieste nazbiera určité množstvo, vzniká tam improvizované trhovisko. Ľudia si na koľajnice posadajú, vyložia svoj tovar, niečím ho zaťažia a večer odídu, pričom na koľajniciach zanechajú všetko, čo už ďalej nepotrebujú. Takže ak má niekadiaľ prechádzať vlak, vyberú sa najskôr po jeho dráhe bezpečnostní pracovníci, ktorí majú na starosti odstraňovať z koľají kamene, drevá a kusy železa a popritom kričia na okolitých ľudí, aby uvoľnili koľajnicu, lebo prichádza vlak. Tiež vám napadlo, ako veľmi efektívne to musí byť? Na druhú stranu si ale predstavte, koľko nezamestnaných si vďaka tomu našlo prácu:)
