O deviatej som stála pred bránou československej nemocnice a čakala na koordinátora Eduarda. V posledných troch týždňoch som s ním navštevovala školy, do ktorých chodia sponzorované deti z nášho programu. Obvykle ich za deň obídeme zo desať, rozdáme vyše dva tisíce zošitov, vyskúšame dvesto uniforiem, a na školnom minieme dva-tri milióny. (Šilingov, nie eúr. Za jedno euro ich dostanete 2400.) I dnes nás čakali školy a deti, avšak s tým rozdielom, že sa nachádzali na ostrove Buvuma. Po polhodinke na motorke sme dorazili do prístavu v Kiyindi. Naša loď sa ešte len chystala pristáť, a tak m
i Eduard povedal, nech sa nejako zabavím, že on sa ide dať oholiť. Tak som si skúšala lugandu - bez pomoci angličtiny som si kúpila placku, vystrašila k plaču malé dieťa a vysvetlila jednej mladej žene, že svoje vlastné "bebi" ešte nemám preto, že nemám manžela, na čo sa ona pohotovo spýtala neďalekého rybára, či sa nechce ženiť. S poďakovaním za ponuku na sobáš som utekala za Eduardom. Ten už čakal pri lodi
a dohadoval sa, koľko zaplatí za to, že mu do nej niekto naloží motorku. Okrem motorky vraj budú musieť do lode naložiť i nás - v jazere totiž žijú améby, ktoré sa cez pokožku dostávajú do krvného obehu. To už sa ku mne blížil útly šľachovitý sedemnásťročný mládenec, a než som si stihla začať robiť starosti, ako ma bude vládať odniesť, bola som na palube. Stálo ma to 6 centov. Sadli sme si na vrecia s kukuricou a mohli sme vyraziť.Počasie bolo na plavbu ideálne - pod mrakom. Pri takom svetle sa síce nedajú robiť fotky, ale aspoň sa človek nespáli. Preplavili sme sa okolo niekoľkých malých neobývaných ostrovov, až sme dorazili na Buvumu. Tentokrát som vzdialenosť z lode na pevninu prekonávala na pleciach statného muža v strednom veku. Sadli sme na motorku a hor sa do pralesa.
Vôňou mi propomínal lužné lesy v okolí starého ramena Dunaja, ale vzduch v ňom bol o poznanie vlhkejší. Pri jazde som ocenila svoju krátkozrakosť - nebyť okuliarov, mám plné oči motýľov. A to ešte Eduard povedal, že ich množstvo sa nedá ani porovnať s tým, koľko ich býva v júli a auguste. Zrazu sa v pralese objavila škola - niekoľko prízemných domčekov s kresbami zvierat a častí ľudského tela na vonkajšej omietke.
V tieni obrovských stromov stáli menšie deti, väčší chlapci mačetami kosili trávnik, dievčatá ukladali po stranách úhľadných chodníkov kamene. Jedna z najkrajších škôl, aké som v poslednej dobe videla. Riaditeľ nám ochotne ukázal výsledky záverečných skúšok z posledných dvoch rokov a na rozdiel od iných škôl od nás ani nežiadal vyššie školné. Moj presvedčenie o tom, že je to škola ako z rozprávky, sa rozpynulo pri návšteve latríny. Žiadne dvere, smrad, muchy a mušky všetkých druhov a veľkostí a pohľad na to, ako sa niekto netrafil do diery:)
Ďalších 10 minút jazdy a boli sme v druhej škole. Jej okolie už tak udržiavané nebolo, na dvore stála len jedna drevenými doskami obitá budova, rozdelená tenkými priečkami na 5 tried. Učiteľ mal v ruke trstenicu a deti poslušne sedeli na trávniku, pili kukuričnú kašu alebo jedli pošo s fazuľou. Jedno dievča z programu k nám pristúpilo a poďakovalo za všetku prácu, ktorú pre nich robíme, potom sa nám poďakovala riaditeľka i ostatní učitelia. Keď sme rozdali zošity a uniformy, vystavila som riaditeľke faktúru a chystala som sa odísť. Trvala však na tom, že sa predtým musíme najesť. Tak sa pred nami na stole objavila pečená paprika, hustá omáčka z paradajok, dusená ryba, vyprážaná kasava, varené sladké zemiaky, ryža a jam. Mňam. Chuť do jedla mi vzala až informácia od prísediacej sociálnej pracovníčky. Na ostrove sa totiž stáva, že k tomu, aby sa niekomu niečo podarilo urobiť - napríklad postaviť dom - je potrebné niekoho obetovať. Tým niekym je takmer vždy bezbranné dieťa. A pred mesiacom takto obetovali jedno dieťa zo susednej školy. Vláda sem poslala políciu, tá vypočula všetkých miestnych šamanov, prepustila dvoch podozrivých a po dvoch týždňoch odišla.Poučili sme teda ešte naše deti o tom, aby sa nedávali do reči s nikým cudzím, naložili na motorku dve rohožky,
ktoré pre nás žiaci vyrobili a rozhodli sa nepripínať na nosič živého kohúta, ktorého Eduard dostal od svojej svokry. Vraj ho pošlú inokedy. Tentokrát loď kotvila blízko brehu, takže sa na ňu dalo vyškriabať bez namočenia nôh. Opäť sme si nechali naložiť motorku a mohli sme vyraziť. Slnko však už nemilosrdne pálilo a aj napriek opakovanej aplikácii opaľovacieho krému som bola za dve hodiny červená ako africká hlina. Približne na pol ceste nás zastavila loď s rybármi, ktorí Eduardovi za 2 eurá predali dve asi trojkilové ryby. Ešte raz sme absolvovali procedúru vynášania z lode na sucho, rozlúčili sa
s moslimským deduškom - bylinkárom, ktorý mi celou cestou rozprával o tom, ako jeho lieky zázračne uzdravujú ľudí s maláriou, syfilisom i AIDSom, a zakývali na pozdrav rybárovi, ktorý si ma ráno chcel vziať za ženu. No povedzte, kto by nechcel, aby každý jeho pracovný deň vyzeral takto?
