Po rovinke smepokračovali až do Bitoly. Je to krásne mesto s dvomi mešitamia kresťanskou zvonicou v centre, dlhou pešou zónou so starýmizachovalými domami, množstvom slávnostne oblečených ľudí na prechádzke,žobrajúcimi deťmi a chlapcami na bicykloch, ktorí uznanlivo kývali hlavounad tým, že ideme až z Grécka. V krčme sme si dali točeno pivo a grčki šalat. Počas jedla sme sa bavili tým, že sme sa snažilidomyslieť si, čo by sa mohlo skrývať pod nasledujúcimi prísadami na pizzu:
chrastavica, luk, masleniki a pečurky. A čo si myslíte vy? Cestouz mesta sme išli okolo trhoviska, ktoré bolo postavené z nevábnychmateriálov – diek, plechov, krabíc, roztrhaných fólií a kameňov nazaťaženie. Všade okolo boli vozy a náklaďáky, z ktorých Rómovia predávalimelóny. Keďže už bolo šero, ponáhľali sme sa za mesto, kde sme si nad cestoupostavili stan s výhľadom na pohorie Pelister. 9.8.2008 Ráno sanám naskytol naozaj krásny výhľad. Dvojtisícové končiare Pelisteru osvetlené navrchole ranným slnkom!
Okolo nás lúka s vyschnutými brezami, malýmikríkmi a voňavým tymiánom. Trvalo nám asi hodinku, kým sme vyštartovali,lebo Maťovi sa rozladila prehadzovačka a aj tak ju ešte cestou museldvakrát štelovať. Hneď od rána sme stúpali do sedla vo výške asi 900m, alestúpanie bolo vcelku mierne a na jeho konci nás čakala balkánska chajdaz dreva a prameňom namiesto chladničky. Vyzerala ako z filmuČierna mačka, biely kocúr. Tu sme si dali macedónsku kávu, čo je to isté akokáva grécka alebo u nás turecká:) Tiež sme ochutnali fakt dobrúplijeskavicu.
Nasledoval rýchlyzjazd do mesta Resen u Prespanskeho ezera. Úplne nás dostalo miestne trhovisko, kde sa nachádzalo ovocie a zeleninaod výmyslu sveta a všade vládol chaos. Zatiaľ, čo sme si v stredemesta dávali žltý melón a hrozno, okoloidúci ľudia na nás ako všade indezízali.
Po obede sme vyrazili do ďalšieho sedla (Bukovo), smerom na Ochrid. Fúkal protinám vietor a tak to do kopca išlo skutočne veľmi pomaly. Okolo nás bolakrajina ako z Arizony, červená hlina a nízke zelené kríky. Na vrcholesme sa dlho netešili, lebo vietor nám znemožňoval rýchly zostup. Dokonca smemuseli dole kopcom aj šliapať. Nakoniec sme však k Ochridskému jazerudorazili. Vyzeralo to tam ako u mora, loďky, biele domčeky na svahu nadvodou, mólo a veľa turistov. Ochutnali sme čevabčiči a pivo zoSkopje.
Po brehu jazera sme pokračovali do mesta Strugova, a cestou sme sachceli niekde vykúpať. Kvôli trstinám sa vhodné miesto našlo až pri kameniteja strmej hrádzi priamo u mraveniska. To bola úľava umyť si po piatichdňoch vlasy:) Čistí a svieži sme prišli do Strugovy, a to bolo fakt„husté“ mesto. Moslimovia, kresťania aj ateisti si tu zrejme spokojnespolunažívajú, z jazera je priamo do centra mesta pustený kanál, kde saľudia kúpali a decká skákali z mostov do vody, na lavičkách sedelivedľa seba v družnom rozhovore ženy úplne zahalené (šatka, dlhé rukávy)i odhalené (plavky a minisukňa). Prešli sme sa po zaplnenej pešejzóne, videli sme folklórny sprievod miestnych Albáncov a sklamane smezistili, že len čo človek prekročí grécke hranice, nikto nevie, že frapé jekáva a nie mliečny šejk. Naše sklamanie sa odčinilo na nábreží, kde smeobjavili stroj, ktorý šiškoval šišky:) Predávali ich úplne horúce, poliatečokoládou, karamelom alebo višňami – fantázia.
Medzitým sa všakzotmelo a my sme museli vyraziť po veľmi frekventovanej ceste von zoStrugovy smerom na Debar. Potme sme zakempili na poli. Stan sa nám nechcelostavať, aj keď v okolitých horách sme videli blesky. Až do piatej na nás žiaden dážď neprišiel. Keď ale prišiel, stál zato. Tak sme si naposlednú hodinku spánku náš šator predsa len museli rozložiť.
10.8.2008 O šiestej zazvonil budík a dážď medzičasom ustal. Síce sa nám veľminechcelo vstávať, ale nakoniec sme sa okolo ôsmej vypravili. Už 500m za našímnocľahom som dostala defekt (môj prvý a posledný). Priamo pred namibola benzínka, tak sme opravovali tam. Diera bola malá a nemohli sme junájsť, to už k nám však bežal pumpár aj s vedrom a už honapúšťal vodou. Tak sme tú potvoru malú našli! Pokračovali sme smerom do Debaru pozdĺž širokej rieky,Crni Drim zvanej, o ktorej sme predpokladali, že tečie do Ochridského jazera. Zdalo sa námvšak čudné, že cesta takmer vôbec nestúpala. Poasi 20km sme zistili, prečo je tomu tak. Tu totiž stála veľká priehrada,z ktorej voda vytekala smerom na sever, a tak nám došlo, že riekaprichádza z Ochridu. Na svojej ceste do Albánie napája dve priehradyv nádhernom údolí, najskôr so zalesnenými kopcami, neskôr s červenýmisvahmi s roztrúsenou zeleňou ako na savane.
Prešli sme niekoľkýmidedinkami s džamíjami (tak tu nazývajú mešity) a horami odpadkovokolo cesty. Všade sme stretávali talianske autá – Albáncov pracujúcichv Taliansku. Po 40km sme prišli dochaotického Debaru – kone, autá, ľudia, psy – a všetci sa pozerali na nás.Na múroch nápisy UÇK. Vyskúšali sme miestny burek, dóner kebab, zmrzlinu za 3 koruny kopček a silnú kávu. Zamenili sme eurá na leky, a keďžesme vôbec netušili, aký je kurz, dúfali sme, že nás nepodfúkli (to sa všaknestalo, a pre tých z vás, čo sa chystajú do Albánska, jedno euro jepribližne 120 lekov).
Okolo horiacej skládky a cestou vedúcou stredomrozdeleného cintorína sme dorazili na macedónsko-albánske hranice. Macedónskycolník s úsmevom vzal môj slovenský a Matějov český pas, ale zaminútu sa zarazene vrátil: „Ako to, že ste z jednej krajiny a mátepasy rôznych farieb?“ Nuž nie všade vedia, že Československo už neexistuje...Na albánskych hraniciach všetko prebehlo hladko, až na pomalý internet, takžekým colník čakal na overenie našej identity, stihla som sa porozprávaťs vekslákom, ktorý sa po 9 rokoch konečne vrátil z Talianska domov.
